Rock Me - 10.part

Green Sunshine

Ešte skôr ako si prečítate túto časť, by som vám chcela oznámiť, že  tento príbeh nebudem mať veľa častí a kedže koniec minulej časti bol tak trochu napínavý, tak chcem povedať, že táto môže byť aj posledná, ale aj nemusí :))

Ale jasné, že áno. Skôr by som povedal, že sa to ešte viac oplatí než smrť. Ani nechcem pomyslieť na to, ako by to znášala moja rodina, priatelia, fanúšičky. A čo by potom bolo zo skupinou? Jasné, že sa mi oplatí žiť. Predsa sa nezabijem kvôli človeku, ktorému na mne ani nezáleží, nie som debil. Tak radosť, aby som umrel, by som jej neurobil.

Zotrel som si slzy a do pľúc som si nasal “čistý‘‘ londýnsky vzduch. Asi si zavolám taxi a pôjdem sa niekde poriadne opiť. Na nejakú chvíľku mi to pomôže, no tá bolesť sa vráti znova a ešte väčšia, ako je teraz . No a čo. Môžem si za to sám! Nemal som pripustiť, aby som k nej cítil niečo viac, ako priateľstvo. Už od začiatku som vedel, že to je blbosť, ale dovolil som to. Teraz si to pekne odpykám.

Ale čo spravím z autom, keď si zavolám taxík? Síce by som ho mohol nechať len tak, na pospas osudu, ale na to ho mám príliš rád a Paul by ma zabil. Tiež plánujem sa tu už nikdy neukázať, takže by som sa preň ani nemohol vrátiť. Možno by mi ho zajtra bol zobrať niekto  chalanov, ak by som ich pekne poprosil, to vždy zaberie.

Vystúpil som z auta, zamkol som ho a kľúče som si dal do vrecka v bunde. Pre istotu som si ho aj zazipsoval, aby som kľúčik nestratil.

Na hlavu som si nasadil kapucňu a rýchlou chôdzou som sa vybral z tohto sídliska, niekde na ulicu, kde by som si mohol stopnúť taxík. Celú cestu som sa ani raz neobzrel, aj keď sa musím priznať, že som sa od toho musel priam odhovárať. Bol som neskutočne zvedavý, či ma pozoruje z okna alebo som jej naozaj tak ľahostajný. Lenže ak by sa naozaj dívala, tak by to bol neskutočný trapas a ak by sa nedívala, tak by mi bolo ešte horšie, ako mi je teraz, pretože by som si len overil pravdu, že som jej naozaj tak ľahostajný. Chcem si uchovať aspoň nádej, pretože tá umiera vždy posledná.

Hneď, ako som vyšiel z ulice, kde býva som prešiel asi desať metrov a nastúpil do voľného taxíka. Presne ta, ako som si to pred chvíľou naplánoval.

„Do prvého baru, ktorý nájdete, ale musí byť nenápadný alebo úplne stačí, keď o ňom nebude vedieť veľa ľudí,“ dal som mu inštrukcie, podľa ktorých som si to  predstavoval. Len nemo prikývol a naštartoval auto.

Nechcel som ísť do nejakého presláveného baru, kde to pozná každý druhý obyvateľ Londýna. Dnes som potreboval súkromie a nie verejnosť. Chcel som také miesto, kde ma nikto nebude poznať. Nepotreboval som ,aby bol zajtra plný internet toho, že som sa bol som ožrať alebo zaslúžené miesto na predných  stranách časopisov a novín a špekulácie prečo som to urobil. Nechcel som to už len z toho dôvodu, aby sa o tom nedozvedela Abbey, aby nevedela, ako veľmi mi pred chvíľkou ublížila. Aj keď si to už zrejme vydedukovala z môjho správenia, čo som jej tam predviedol.

Taxikár ma zaviezol pres bar menom Green Sunshine. O tom som v živote nepočul, navyše bol v štvrti, ktorá ani neviem, že v Londýne je, takže svoje úlohu splnil dokonale.

Poďakoval som sa mu, zaplatil mu za cestu a vybral som sa dnu.

Prvý dojem z toho miesta, keď som tam vošiel bol dosť divný, priam šiel odtiaľ strach, ale zároveň aj moc podozrivý pokoj. Hore pri strope sa ťahal dym a ťažký cigaretový zápach. Ľudia, ktorý tu popíjali a hrali biliard boli úplne odlišný, ako ja. A to doslovne. Všetci boli navlečený v tmavom koženom oblečení, zatiaľ čo ja som mal modré rifle, tmavozelenú bundu a pod ňou hnedú mikinu. Úplne som tu vynikal. Bolo vidieť, že na takéto miesta nechodím moc často a že toto je výnimočná chvíľa. Dokonca by som pokojne mohol tvrdiť, že som u najmladší.

Sadol som si k baru, kde nebol nikto. Všetci boli v boxoch alebo pri tom biliarde. Radšej som bol ticho a neupútaval som na seba zbytočnú pozornosť.

„Čo nalejem?“ spýtal sa ma barman, ktorý doteraz nezaujato stál na druhej strane baru. Nevedel som, či si mám nie čo vypýtať alebo odtiaľto vypadnúť a ísť radšej domov a tam sa opiť z nejakej fľaše, čo nájdem založenú v skrinke, ktorá je vyhradená čisto pre alkohol. Chvíľku som sa len tak díval pred seba a rozmýšľal som, ktorá možnosť by bola vhodnejšia a po celý čas som cítil, že sa po mne díva ten barman a čaká na odpoveď.

„Čo by ste mi odporučili, keď vám poviem, že som prežil najhorší deň svojho života?“ spýtal som sa ho.

„Podľa toho o aký typ zlého dňa ide,“ nadvihol jedno obočie.

„Zlomené srdce,“ zúfalo som povedal a sklonil som hlavu aby som sa díval len na ten hnedý drevený pult.

Takže dnes vám znovu dávam ďalšiu časť. Dúfam, že sa vám páčila, lebo mne vôbec. Keby som mohla, tak ju celú prepíšem. Lenže problém je v tom, že ja vôbec neviem ako by som ju prepísala.

Takže by som bola moc rada, keby ste mi zanechali komentár, aké dojmy to vo vás zanechalo

Ďakujem za 143 vzhliadnutí  Už to bude mesiac, čo som tu začala uverejňovať príspevky a 143 vzhliadnutí za mesiac je dosť, takže: Thank you so much :-*