Be free 1

Keď sa obaja rozhodli, že idú o svojom vzťahu povedať rodičom, tak ako prvé a menšie zlo si najskôr vybrali návštevu u Adamovho otca. Bolo to síce menšie fiasko ako u Williama doma, no bolo očividné, že je sklamaný z toho, že jeho jediný syn je gay, no správal sa k Williamovi zdvorilo a tak sa správa vždy, keď je William u nich, za čo mu je Adam neskutočne vďačný a William je mu za to takisto vďačný, aj keď to nikdy nepovedal nahlas.

U Williama to bolo omnoho viac nóbl, divokejšie a o to tam bolo menej pochopenia. Keď im William zavolal, že im chce niekoho predstaviť, tak sa obaja potešili, že chce aspoň niečo robiť zo svojim životom (mali na mysli svadbu), keď už nechodí do školy. Od tej svadby nakoniec neboli ďaleko, ale o tom však neskôr.

Keď sa pred dverami objavil William a po jeho boku bol nervózny chlapec, namiesto nervózneho dievčaťa, tak zostali zaskočený, no ani ich nenapadlo, že im chce práve ich syn, ktorého mali dvadsaťpäť rokov za heterosexuála, oznámiť, že je gay. Keď im však v polovici druhého chodu honosnej večere oznámil, že človek, ktorého si vybral na spoločnú cestu životom je s nimi v tejto miestnosti, tak Williamov otec sa tváril pobavene a čakal, kedy William vykríkne: „Prvý apríl!“, aby mu mohol povedať, že ten bude až o necelý mesiac a mohol s tým už počkať. Zatiaľ, čo manželka tohto optimistu sa začala dusiť kúskom zemiaka a Adam nevedel, či má sedieť namieste a naďalej upierať zrak na stôl, alebo rovno pustiť Williamovu ruku, ktorú držal potajomky celý ten čas pod obrusom stola väčšieho, než bola kuchyňa v dome, kde býva so svojím otcom, a utiecť niekam preč.

Nakoniec sa mu splnilo oboje, keď Williamov otec povedal, pretože už nedokázal dlhšie zakrývať pobavenie z toho, čo pre nich pripravil William: „Ale no tak, William. Prvý apríl je až o mesiac mohol si s tým už počkať, však sa tvoja matka zadusí.“

Vtedy sa William postavil, nahlas päsťou buchol do stola a spustil dlhý monológ, počas ktorého po celý čas kričal na svojich rodičov. Rozprával o tom, ako si ho celý život nevšímajú, že keby boli aspoň o trochu všímavejší, tak si všimnú už pred desiatimi rokmi, že ich jediný syn je gay a neboli by taký neempatickí, čo sa týka citového života iných ľudí. Vtedy potiahol Adama za ruku a obaja odtiaľ zmizli skôr, než jeho matka vôbec stihla spracovať to sústo údivu, ktoré jej zabehlo hneď po pečenom zemiaku.

Odvtedy je to už polrok a Williama ani len nenapadlo povedať pred Adamom nahlas niečo o jeho rodičoch.

A teraz sa vrátime k, už spomínanej, svadbe.

Hneď na druhý deň po večeri u Williamových rodičov, potom čo bol William odprevadiť  Adama k vlaku, pretože mali už vopred naplánované, že pôjde Adam k nemu spať, aby nemusel ísť v noci domov, tak zašiel do zlatníctva. Z časti, preto že ho to len tak napadlo a on vždy robil to, čo ho napadlo, z časti preto, že ho rodičia deň predtým tak vytočili, že bol odhodlaný urobiť čokoľvek, hlavne aby sa im pomstil a potom z tej najväčšej časti, ktorú tvorila láska k Adamovi, s ktorým chcel stráviť zvyšok svojho života. Vtedy si bláznivo spomenul na prvýkrát, keď Adama zbadal a mimovoľne sa usmial. Nikdy pred tým neverili na lásku na prvý pohľad, ale vtedy sa to stalo a on vedel, že to je ten muž, ktorého musí spoznať bližšie. Bolo to v gay klube, v čase keď tam zvykol chodievať len preto, že tam mali trávu, ale inak ho to tam vôbec nebavilo. V ten večer sa rozišiel s jeho priateľom Rogerom, na ktorom obdivoval jeho zmysel pre porušovanie pravidiel, ale keď mu došlo, že to jeho porušovanie pravidiel, ktoré bolo však už skôr kriminalizmus, ho tak nebaví ako zo začiatku, tak sa s ním rozišiel. Prišiel ku Adamovi a začal sa s ním rozprávať. Dozvedel sa, že je v klube po prvýkrát a že vlastne ani donedávna netušil, že je gay. Už chápal ten jeho nechápavý pohľad, keď vyzeral ako kapor v mori, udivený všetkými tými farbami. Nikdy nechcel byť s nejakým dievčaťom, aj keď oni on záujem mali, no on to pripisoval tomu, že chce byť najskôr úspešný vo svojej kariére a až potom si chce zaobstarať dieťa s nejakou ženou. Nie, že by nikdy nemal priateľku, ale chodenie s tou ženou sa nedalo nazvať vzťahom. Mal ju rád, no nemiloval ju. Ako dospieval, tak mu začalo dochádzať, že jemu sa vlastne nechce tráviť zvyšok života so ženou. A vlastne toho bolo viac, čo mu o sebe Adam porozprával, než sa ho spýtal, že ako je na tom zo životom on, keď ho William namiesto odpovede pobozkal. Na túto časť ich prvého stretnutia spomína najradšej. Ešte v ten deň si William Adama zavolal do svojho bytu a strávili prvú a jednu z mála nocí, no z mnohých chvíľ, ktoré spolu kedy trávili.

V tomto momente prestal William rozmýšľať o prvých momentoch, ktoré strávil z Adamom a vošiel do zlatníctva, kde kúpil prsteň zo striebra, ktorým raz plánoval Adama požiadať o ruku. Kúpil ešte aj dve zlaté obrúčky. Bol si istý, že si chce raz Adama vziať za muža, no ešte nevedel kedy, pretože v čase, keď tie obrúčky kupoval, tak v Anglicku ešte neboli povolené sobáše homosexuálov. V deň, keď to schválili, tak bol William dať vyryť na tie obrúčky ich mená, no Adam zatiaľ nevie ani o jednom z tých troch prsteňov. 

Ďalšia časť, ktorá je tu tiež po dosť dlhej dobe, ale je to kratšie ako pol roka, takže je to fajn :D

Asi by som to dnes ani nepridala, ale práve som si prečítala komentáre pod jedným článkom, kde jedna osoba zmienila, okrem iného, že ju tento príbeh zaujal a bude ho čítať. Hneď je to lepší pocit, keď viete, že niekto vašu tvorbu číta a má o ňu záujem. 

Bola by som rada, ak by ste sa komentármi vyjadrovali pod jednotlivé časti, čo si o nich myslíte. Moc to pre mňa znamená.

 Už teraz by som chcela povedať, že nie som spokojná s touto časťou. So zoznámením a celkovo aj s tým, že tam nie je moc priamej reči, ale začiatky sú väčšinou bez priamej reči, aby sa vykreslil dej, v ktorom postavy žijú. A zoznámenie sa mi nechce prerábať. Písala som to asi rok dozadu, keď som si  ešte myslela, že to bude jednodielovka, ale bohužiaľ nevydalo , takže užite si časť :) 

Be free - Prológ

William a Adam boli opäť spolu, rovnako ako každý deň o tomto čase. Stáli na balkóne u Williama v byte, oblečený len v spodnej bielizni a ponožkách a fajčili trávu, ktorú zohnal Adam od pouličného dílera. Samozrejme, že trávu nefajčili stále, ale len vtedy, keď sa jednému z nich podarilo nejakú zohnať, ale vždy si užívali popoludnia, ktoré spolu trávili. Každému by sa to zdalo už ako otrepaná pieseň, že sa každý deň stretávajú a trávia spolu vždy ten istý čas, ale im bolo po prvé jedno, čo si o tom a o nich celkovo ľudia myslia, a po druhé si užívali každú chvíľku, ktorú spolu trávili, pretože oni by spolu najradšej trávili celý deň. To však vôbec nebolo možné, keďže Adam chodil stále do školy a William bol človek, ktorý nechodil do školy a ani do práce. Jednoducho nemusel, pretože jeho rodičia boli zbohatlíci a podľa Williama aj obrovský snobi. Aj to bol dôvod, prečo sa od nich odsťahoval do vlastného bytu hneď ako dosiahol plnoletosť. Každú nedeľu k nim chodil na obed a všetci boli spokojní.

Adam nemal bohatých rodičov a vlastne nemal ani matku. Jeho matka zomrela, keď mal Adam štyri roky a on sám si na ňu spomína len matne. Jeho otec si už nikdy nenašiel ženu. Nejde o to, že by sa nepokúšal, skôr o to, že nikdy úplne nezabudol na svoju manželku a matku svojho jediného syna. Vlastne Adam a William boli úplne odlišný. William žije v meste v byte, ktorý si kúpil za peniaze rodičov, zatiaľ čo Adam stále žije s otcom v dome na dedine, blízko lesa, na ktorý si jeho rodičia zobrali hypotéku, aby ho mohli postaviť a doteraz ho ešte splácajú.

William bol ten, čo sa nikdy o nič a o nikoho nezaujímal (pokiaľ nestretol Adama) a žil si svojim životom a bolo mu jedno ako sa na to dívali iný. Bol jednoducho typ rebela, ktorého rodičia pomenovali menom šľachtica v nádeji, že z neho raz vyrastie presná kópia otca, zatiaľ čo Adam bol obyčajný dedinský chalan, ktorý sám od seba očakával strašne veľa, nie že by bol hlúpy (však chodil už štvrtý rok na vysokú školu a bol titulovaný), ale vzhľadom na to, že priezvisko jeho otca nepoznal nikto, zatiaľ čo priezvisko Williamovho otca sa spomínalo pri každej nadácií a iných podujatiach, kde si ľudia kupovali pozornosť. Možno práve tá odlišnosť, čo bola medzi nimi bolo to, čo ich spájalo.

Presne v tomto momente obaja pozerali (nie však zámerne) na vzdialenú rieku, ktorú bolo vidieť z balkóna, obaja odfukovali dym z pľúc a opäť poťahovali z trávy. Vtedy sa Adam pozrel na Williama, ktorý si poslednýkrát potiahol a odhodil už necenný zvyšok na chodník z balkóna, potom objal Adama zozadu. Chvíľu sa ešte dívali na tú rieku a na ľudí pri jej brehu. Možno sa obaja zamýšľali nad tým, či sú ich životy rovnako radostné celý čas, ako práve v tejto chvíli. Po chvíli sa Adam a vtlačil Williamovi bozk na pery.

„Nie je ti zima?“ spýtal sa William Adama zachrípnutým hlasom od trávy. Adam iba pokrútil hlavou a hlbšie sa zahniezdil do Williamovho objatia. Hodnú chvíľu boli obaja ticho. Nebolo to trápne ticho, ale ticho, ktoré hovorilo za vás, keď boli slová zbytočné. Obaja si užívali teplo a vôňu toho druhého.

„Dobre. Už mi aj je celkom chladno,“ po hodnej chvíli povedal Adam a obaja šli dnu, do vykúreného bytu, kam nefúkal jeden z tých teplejších jesenných vetrov. Ľahli si na posteľ, v ktorej ešte pred chvíľou ležali. Vyliezli z nej len na toľko, aby si šli zapáliť. Ešte stále posteľ sálala ich teplom, keď si ľahli na pôvodné miesta.

William si bližšie pritiahol svoj notebook a pokračovali v pozeraní filmu, na ktorý sa ani jeden z nich nesústredil a keby ste sa ich spýtali, ako sa volá, tak by vám ani jeden neodpovedal, pretože si vôbec neuvedomili, že ten film už majú pustený po tretíkrát.

William si položil hlavu na Adamov nahý hrudník a namiesto pozerania filmu počúval búšenie jeho srdca. Adam bol tiež myšlienkami niekde inde a namiesto toho, aby sa sústredil na film, tak sa sústredil na to, akým smerom bude prechádzať palcami po chrbte Williama, no ani jeden sa nepriznal, že film v skutočnosti nepozerá.

Takto nejako vyzeralo každé popoludnie, ktoré strávili v spoločnosti jeden druhého. Možno by ich životy vyzerali aj o trochu spoločenskejšie, ale to si nemohli dovoliť, keďže väčšina ľudí ich vzťahu buď nerozumela, alebo bola zásadne proti. Dokonca ani vlastný rodičia tomu nerozumeli.

Takže, tu je môj ďalší pokus o napísanie príbehu. Popravde som nemala v úmysle ho uverejniť. Raz určite, ale nie dnes. No, proste sa stalo.

Neviem, ako často budem pridávať časti, ale pokúsim sa častejšie ako raz za pol roka :)

S novou nádejou a s pozdravom. 

Without tittle #4

Tento článok by si zrejme titulný názov zaslúžil, no povedala som si, že kašlem na to a žiadny vymýšľať nejdem. A načo? Aj tak si to zrejme nikto neprečíta. Ale asi by som nemala niekoho podceniť, lebo dnes som si išla z nostalgie pozrieť štatistiky, ako som to zvykla robievať počas základky každý deň, hneď ako som zapla počítač. Chcela som tým však povedať, že som zistila, že tu občas zájde jeden človek, ktorý ak toto číta, tak: „Zdravím!“

Zrazu som pocítila potrebu tu niečo uverejniť, aj keď som nemala presný plán, čo to bude. Spomenula som si na časy, kedy som prezerala všetky blogy, či už niekto pridal novú časť. Skoro každý deň som mala čo čítať, keďže blogov bolo dosť a baby boli dosť aktívne. Dnes som to tak urobila znova a zistila som, že ani ten najaktívnejší blog už rok, možno dva nič nepridal. Rovnako ako ja. S niektorými z tých dievčat som bola dokonca v kontakte (facebook, twitter, instagram, mail...), no teraz už sú len jednými z priateľov, ktorých som kedysi poznala. Ale veci sa zmenili. Všetky sme sa zmenili. Keďže sme boli všetky v približne rovnakom veku a uchádzali sme fanaticky na 1D, no zrazu prišla stredná škola a 1D zmenili po Take me home štýl hudby a nakoniec aj Zayn odišiel, tak sa všetko zmenilo. Poviem vám, stredná škola je zabijak, najmä keď som aj na intráku. Už som sa aj rozhodla, že tu prestanem pridávať fanfictions, dokonca som aj nedokončila Scars stay o Edovi, zatiaľ čo si spomínam, že keď som si v hlave o tom príbehu usporiadávala myšlienky, spájala súvislosti a písala osnovu, tak ma ten dej až dohnal k slzám, čo nebolo také neobvyklé, pretože vtedy ma dohnala k slzám skoro všetko, čo som si myslela, že bude super trhák v mojom príbehu, no podstatné je, že teraz mi to príde ako somarina. Nie, že by to nemalo zmysel, čo určite malo, no vyrástla som z toho. Nie, že by som bola nejako stará. Však ešte len budem mať osemnásť za necelý mesiac, tento rok stužkovú a takto o rok budem mať na krku ďalšie časti maturity (praktická a ústna), no prídu mi to veľké kroky v spoločnosti. Však s tým všetkým príde rozhodovanie na výšku, už síce viem, kde chcem ísť, to neznamená, že som aj prijatá.

To je však teraz jedno, koho zaujíma môj študentský život. Chcela som hovoriť o tých príbehoch, čo som kedysi písala a čítala. Dopísala som tri. Rock me je s odstupom času dosť pritiahnuté za vlasy a veľmi nereálne. Nepáči sa mi celý ten dej, ale mala som 13, čo sa dá pochopiť. Music by som teraz najradšej dala iný názov, no to je teraz nepodstatné. Neviem si pomôcť, ale myslím, že tento príbeh už nebol taký zlý. S týmto príbehom som spokojná ako z celkom aj po tých rokoch. No asi by som prepísala jednotlivé časti, keby to malo nejaký zmysel a keby som na to mala čas, no celkovo bol dobrý.

Dolls je príbeh, na ktorý som hrdá len z polovice. Písala som to počas prvého ročníka na strednej, kedy na mňa dosť zapôsobili prvé hodiny psychológie, čo sa dosť odrazilo na Vallerie, ktorú som zbožňovala asi najviac zo svojich postáv. Abby bola proste nepremyslená, Sofia bola nedotiahnutá mrcha, ale Vallerie bola iná ako tieto dve. Nemám pre ňu prívlastok, ktorý by ju vystihoval, pretože to nebol moc jej osobný príbeh. Bol to príbeh písaný v tretej osobe, s čím som vtedy dosť experimentovala, no nedokázala som ju presne vystihnúť, akoby ani nemala osobnosť. Urobila som z nej skúsenú psychologičku aj v osobnom živote. Chýbala jej osobnosť. Teraz keď sa nad tým tak zamyslím, tak to ani nebola dobrá postava, len sa mi páči meno, ktoré som jej vybrala. Vtedy som na ňu bola hrdá, no teraz si uvedomujem, že nemám byť na čo hrdá pri jej postave. Tento príbeh bol z mojej strany inšpirovaný iným príbehom, od inej baby, ktorej blogy som v tých časoch milovala najviac a ona bola môj idol. Lenže potom sme sa pochytili a ja som akoby otvorila oči a zistila, že ona vlastne nie je taká skvelá, ako som si ju vykreslila. A keď teraz čítam jej tvorbu (ona je jediná, ktorá z nás všetkých ešte píše, aj keď dosť málo, no jediná), tak síce je dobrá a stále lepšia, no ona ako osoba mi už nepripadá taká úžasná. Vlastne ona patrí v osobnom živote medzi ľudí, ktorých moc nepotrebujem vo svojom okolí. Myslí si, že nervozitu vyrieši zapálenie cigarety. Nadchýna sa pri rozprávaní vlastných opileckých príbehoch, aj keď sa tvári akoby to vlastne pre ňu nič neznamenalo, no v skutočnosti vidno, že žije len preto. Tento článok však nie je ani o nej. Dne som narazila na blog, na ktorom bolo celkovo len 2 príbehy a stále tam sú. Pamätám si každý príbeh, každú zápletku a každý koniec, no tieto boli proste unikáty, lebo týchto si aj pamätám mená postáv a čo robili a mali radi. S touto autorkou som ani nebola nikdy v kontakte a možno to ani nebolo na škodu.

Potom je tu slečna L, ktorá pôsobí akoby jej prekážalo, že je ešte stále slečna. Neberte to zle, však už má skončenú bakalárku a pracuje, lebo škola už nie je pre ňu, ako povedala. S ňou som mala najlepší vzťah, lebo ma dostala na Edov koncert, na čo nikdy nezabudnem a pri nej ma najviac trápi, že už skončila s písaním, lebo ona dokázala nasadiť postave osobu, humor, zlozvyky a všetko, čo obyčajný smrteľník má. Dokonca jej osobné zážitky boli vykreslené ako zo života celebrity. Pri nej má najviac mrzí, že je tomu 7 mesiacov, čo pridala článok naposledy, no stále ju stalkujem na fb, tak o nič neprichádzam J.

Už by som mohla aj končiť, lebo mi vychladne voda vani a toto sa už pretiahlo na druhú Wordovu stranu.  Neberte to tak, že nepíšem. Píšem. Stále. Len to neuverejňujem, lebo si myslím, že sú ľudia, ktorý by to nepodporovali (homofobici). Dala som sa na vážnejšie témy ako sú fanfictions a som na to hrdá. Možno to tu dám, keď tomu bude koniec, lebo to mala byť jednodielovka, ale tie nebývajú na osem strán (zatiaľ). Uvidím, čo mi osud priveje do života, no už teraz sa teším, kedy tu znova niečo pridám.

Zatiaľ sa majte pekne a nech vás život moc nekope do zadku. Ako kresťan by som to nemala hovoriť a veriť v to, ale čo už, keď je na to dobrá len tá jedna veta: „Pozor na karmu.“

S láskou a trápnou prezývkou Bejátka :D

P.S. : Obrázok nebude. Nechce sa mi nič výstižne hľadať.