Be free - Prológ

William a Adam boli opäť spolu, rovnako ako každý deň o tomto čase. Stáli na balkóne u Williama v byte, oblečený len v spodnej bielizni a ponožkách a fajčili trávu, ktorú zohnal Adam od pouličného dílera. Samozrejme, že trávu nefajčili stále, ale len vtedy, keď sa jednému z nich podarilo nejakú zohnať, ale vždy si užívali popoludnia, ktoré spolu trávili. Každému by sa to zdalo už ako otrepaná pieseň, že sa každý deň stretávajú a trávia spolu vždy ten istý čas, ale im bolo po prvé jedno, čo si o tom a o nich celkovo ľudia myslia, a po druhé si užívali každú chvíľku, ktorú spolu trávili, pretože oni by spolu najradšej trávili celý deň. To však vôbec nebolo možné, keďže Adam chodil stále do školy a William bol človek, ktorý nechodil do školy a ani do práce. Jednoducho nemusel, pretože jeho rodičia boli zbohatlíci a podľa Williama aj obrovský snobi. Aj to bol dôvod, prečo sa od nich odsťahoval do vlastného bytu hneď ako dosiahol plnoletosť. Každú nedeľu k nim chodil na obed a všetci boli spokojní.

Adam nemal bohatých rodičov a vlastne nemal ani matku. Jeho matka zomrela, keď mal Adam štyri roky a on sám si na ňu spomína len matne. Jeho otec si už nikdy nenašiel ženu. Nejde o to, že by sa nepokúšal, skôr o to, že nikdy úplne nezabudol na svoju manželku a matku svojho jediného syna. Vlastne Adam a William boli úplne odlišný. William žije v meste v byte, ktorý si kúpil za peniaze rodičov, zatiaľ čo Adam stále žije s otcom v dome na dedine, blízko lesa, na ktorý si jeho rodičia zobrali hypotéku, aby ho mohli postaviť a doteraz ho ešte splácajú.

William bol ten, čo sa nikdy o nič a o nikoho nezaujímal (pokiaľ nestretol Adama) a žil si svojim životom a bolo mu jedno ako sa na to dívali iný. Bol jednoducho typ rebela, ktorého rodičia pomenovali menom šľachtica v nádeji, že z neho raz vyrastie presná kópia otca, zatiaľ čo Adam bol obyčajný dedinský chalan, ktorý sám od seba očakával strašne veľa, nie že by bol hlúpy (však chodil už štvrtý rok na vysokú školu a bol titulovaný), ale vzhľadom na to, že priezvisko jeho otca nepoznal nikto, zatiaľ čo priezvisko Williamovho otca sa spomínalo pri každej nadácií a iných podujatiach, kde si ľudia kupovali pozornosť. Možno práve tá odlišnosť, čo bola medzi nimi bolo to, čo ich spájalo.

Presne v tomto momente obaja pozerali (nie však zámerne) na vzdialenú rieku, ktorú bolo vidieť z balkóna, obaja odfukovali dym z pľúc a opäť poťahovali z trávy. Vtedy sa Adam pozrel na Williama, ktorý si poslednýkrát potiahol a odhodil už necenný zvyšok na chodník z balkóna, potom objal Adama zozadu. Chvíľu sa ešte dívali na tú rieku a na ľudí pri jej brehu. Možno sa obaja zamýšľali nad tým, či sú ich životy rovnako radostné celý čas, ako práve v tejto chvíli. Po chvíli sa Adam a vtlačil Williamovi bozk na pery.

„Nie je ti zima?“ spýtal sa William Adama zachrípnutým hlasom od trávy. Adam iba pokrútil hlavou a hlbšie sa zahniezdil do Williamovho objatia. Hodnú chvíľu boli obaja ticho. Nebolo to trápne ticho, ale ticho, ktoré hovorilo za vás, keď boli slová zbytočné. Obaja si užívali teplo a vôňu toho druhého.

„Dobre. Už mi aj je celkom chladno,“ po hodnej chvíli povedal Adam a obaja šli dnu, do vykúreného bytu, kam nefúkal jeden z tých teplejších jesenných vetrov. Ľahli si na posteľ, v ktorej ešte pred chvíľou ležali. Vyliezli z nej len na toľko, aby si šli zapáliť. Ešte stále posteľ sálala ich teplom, keď si ľahli na pôvodné miesta.

William si bližšie pritiahol svoj notebook a pokračovali v pozeraní filmu, na ktorý sa ani jeden z nich nesústredil a keby ste sa ich spýtali, ako sa volá, tak by vám ani jeden neodpovedal, pretože si vôbec neuvedomili, že ten film už majú pustený po tretíkrát.

William si položil hlavu na Adamov nahý hrudník a namiesto pozerania filmu počúval búšenie jeho srdca. Adam bol tiež myšlienkami niekde inde a namiesto toho, aby sa sústredil na film, tak sa sústredil na to, akým smerom bude prechádzať palcami po chrbte Williama, no ani jeden sa nepriznal, že film v skutočnosti nepozerá.

Takto nejako vyzeralo každé popoludnie, ktoré strávili v spoločnosti jeden druhého. Možno by ich životy vyzerali aj o trochu spoločenskejšie, ale to si nemohli dovoliť, keďže väčšina ľudí ich vzťahu buď nerozumela, alebo bola zásadne proti. Dokonca ani vlastný rodičia tomu nerozumeli.

Takže, tu je môj ďalší pokus o napísanie príbehu. Popravde som nemala v úmysle ho uverejniť. Raz určite, ale nie dnes. No, proste sa stalo.

Neviem, ako často budem pridávať časti, ale pokúsim sa častejšie ako raz za pol roka :)

S novou nádejou a s pozdravom.