Rock Me - 11.part

Spoveď pre Billa

„Tak to presne viem, čo potrebuješ. Pár pohárikov nejakého striku a poriadne sa vykecať,“ povedal a postavil na pult pár fliaš nejakého alkoholu. Nemal som sa moc k slovu. Teraz sa mi to nezdá ako dobrý nápad, to že som tu vošiel. Mal som sa ja radšej doma zahrabať do izby.

„Tak spusti,“ znova sa mi prihovoril ten obsluhujúci chlapík za barom. Sadol si oproti mňa na nejakú stoličku.

„Ale ja som v pohode, mne nič nie je,“ zaklamal som. Nechcelo sa mi o tom hovoriť a už vôbec nie pred človekom, ktorého vôbec nepoznám. Chcel som sa ho čo najskôr zbaviť, len som nevedel, ako mu to mám povedať, aby ma nezabil. Stále som mal z tohto čudesného miesta strach, no snažil som sa to maskovať.

Prvýkrát som sa na neho pozrel a usmial som sa, aby moje slová vyzneli trochu viac pravdivejšie a on si konečne išiel robiť svoju prácu a mne dal pokoj. No zjavne to nepomohlo.

„Prosím ťa. Robím tu už 7 rokov. Mňa len tak neoklameš. Chalan ako ty by tu nesedel, keby ho nič netrápilo. Keby si len chcel zahnať nudu, tak by si šiel do hocakého iného baru a nie tu. Tak teda rozprávaj. Bude ti lepšie. Uvidíš,“ priateľsky sa usmial a oči mu svietili zvedavosťou. Vyzeral dosť priateľsky. Bol to černoch okolo tridsiatky.

„Ináč. Ja som Bill,“ vystrel pred seba ruku. Zrejme si všimol, že si ho premeriavam.

„Harry,“ podal som mu svoju ruku a potriasli sme si ňou. Typický znak zoznámenia.

„Tak teda začni rozprávať, lebo na teba budem musieť poslať Jacka,“ povedal a ukázal na bradatého, svalnatého a potetovaného chlapa v oblečeného v koži.

„V presviedčaní si fakt dobrý,“  uznal som mu  a nalial som do seba to, čo bolo v pohári predo mnou. S istotou by som nedokázal určiť, čo to bolo.

„Ďakujem. No teraz je rad na tebe, Spusti,“ vyzval ma. Tak som teda začal.

„Najskôr by si mal vedieť, že som prakticky nesvojprávny človek. Ľudia, ktorých som nikdy v živote nevidel, mi plánujú každú jednu sekundu života. Ani nevedia, že tu teraz sedím a keby to vedeli, tak by sa im to rozhodne nepáčilo a prišli by si pre mňa,“ povzdychol som si nad svojím osudom.

„Tak tomuto tak celkom nerozumiem,“ priznal sa.

„Jednoducho. Som spevák v najznámejšej chlapčenskej skupiny a poznajú ma ľudia po celom svete. To znamená, že voľnosť nemám nikde. Možno aj poznáš One Direction,“ v skratke som mu vysvetlil.

„Musím ťa sklamať, ale nepoznám takú skupinu. Avšak som si myslel, že s takýmto ksichtom musíš byť celebrita. Ja som skôr na klasické 70. roky, novodobú hudbu nepočúvam. Dúfam, že ti to nevadí,“ priznal sa.

„Ale vôbec mi to nevadí. Dá sa povedať, že som skôr rád, že aspoň niekto nezačne hneď, keď niekde vojdem, pišťať,“ ubezpečil som ho.

„Myslím, že kvôli tomu tu ale nie si. Teraz mi povedz, prečo si tu. Možno by som ti mohol poradiť,“ usmial sa na mňa.

„To pochybujem, ale povedať ti to môžem. To ma snáď nezabije,“ pokúsil som sa o žart, ale ani mne to nepripadalo moc vtipné. Nie to ešte jemu.

„Takže ako som už spomínal. Milióny dievčat po celom svete ma pozná a každá piata by vraždila za to, aby som s ňou chodil. Lenže tá, o ktorú ja stojím, tá ktorá ma neberie ako toho slávneho Harryho Stylesa, ale ako toho Harryho, čo pred takmer troma rokmi nikto nepoznal. Tá osoba, ktorú naozaj milujem mi pred hodinou a nejakými minútami povedala, že som jej úplne ukradnutý,“ začal som. Do pár viet so zhrnul niečo, ako osnovu toho, o čom bude reč. Začal som rozvíjať svoj príbeh do podrobnejšia.

Moje rozprávanie začalo tým, ako sme sa prvý krát stretli v Starbuckse, keď ma obliala kávou. V ten deň som si od nej vypýtal číslo, pretože nejaký kúsok mňa po tom túžil. Nevedel som to vysvetliť, no teraz chápem, že to bol osud. Pokračoval som tým, ako sme sa začali pravidelne stretávať, ako som zistil, že mi nie je úplne ľahostajná, že ju mám viac, ako len rád. Cítil som, že nie je ako tie, čo som si domov nosil na jednu noc. Rozprával som aj o dni, keď som ju zoznámil s chalanmi a ona to rozdýchavala ešte týždeň. Rozprával som aj o tom, ako som jej povedal o mojich pocitoch k nej a tom jej neustálom odmietaní, aj keď som vedel, aspoň som si to myslel, že ona cíti to isté. Svoj monológ som ukončil tým, že som mu povedal o tom, ako ma dnes poslala do prdele. Sedel som tu a vykladal o svojom živote, cudziemu človeku, asi dve hodiny. Popritom som stihol vypiť jednu celú fľašu whisky a vodky, ktorá bola aj tak do polovice prázdna, ale ochutnával som aj z tých ostatných fliaš, ktorých chuť som vďaka otupeniu chuťových pohárikov už ani nerozoznával. Bill po celý čas len sedel a počúval. Keď som mal chvíľkové skraty, tak čakal až kým ma to neprešlo. Zrejme mám velice zaujímavý život.

Pri poslednej časti môjho dlhočizného monológu mi vyšla aj nejaká tá slza, ale keď som už začal tak neskončím v tom “najlepšom“.

„Tak v tomto prípade, ti moc neporadím. To si mal jednoducho smolu. Asi nemáš šťastie na lásku, ale raz stretneš tú pravú,“ povzbudivo ma pobúchal po chrbte a išiel obslúžiť tú babu, čo akurát prišla k baru. Po chvíli sa vrátil.

„Vravel som ti, že mi moc neporadíš,“ mykol som plecami.

„A ja som ti neveril. Asi si začnem zvykať na to, že nie všetkým sa dá poradiť,“ usmial sa a do pohára mi nalial zasa nejakú priesvitnú tekutinu z fľaše. Sám dobre viem, že by som už nemal, ale vypil som to. Necítil som sa až tak zle. Ako sa tak dívam, tak mm dosť veľkú výdrž.

„Mal by si, pretože nie všetko má riešenie,“ po týchto slovách som sa chcel vypariť, ako nejaký hrdina v amerických filmoch, čo všetko ukončí jednou múdrou vetou, ale hneď, ako som sa postavil, tak som si sadol. Zakrútil sa so mnou celý svet a už tu prišla tá nerovnováha. Asi som sa nadcenil.

„Mám na teba prosbu,“ zamrmlal som Billovy.

„Počúvam,“ nahol sa ku mne cez bar.

„Mohol by si mi na nejaký papierik napísať adresu tohto baru a potom mi zavolať taxík?“ poprosil som ho. Nič mi na to nepovedal, len nemo prikývol.

„Vybavené,“ prišiel za mnou po chvíľke, čo ma tu kývalo zo strany na stranu.

„Taxík ťa už čaká pred vchodom,“ dodal, keď mnou ani nehlo.

Do rúk mi strčil papierik, na ktorý mi napísal tú adresu a ja som mu zas zaplatil za škodu, čo som tu narobil.

„Ale to je moc,“ povedal, keď sa pozrel na zošúľaný papierik v podobe bankovky.

„Nie“ Vôbec nie,“ namietal som. „To je ako ďakujem za to, že si ma vypočul.“

„Tak teda aj ja ďakujem,“ usmial sa a pomohol mi do taxíka...

Po dlhšom čase zas nová časť. Trocha od veci, vlastne ani nemusela byť, ale keď som ju už napísala...

Chcela som vám ju  tu pridať už včera, ale včerajší deň bol ten najhorší na najbližšie dva roky. Minimálne. Preto vám ju dávam až dnes a ďalšia časť bude asi až vo štvrtok, keď bude už po všetkom. Ďakujem za to, že si to čítate (160 vzhliadnutí) a moc by mi zlepšilo túto biednu náladu nejaký komentár alebo reakcia 

Možno preto vznikla táto časť, pretože svojím spôsobom má niečo spoločné so mnou...