Rock Me - 14.part

Čo ste si mysleli?

Z pohľadu Abbey:

Dnes je streda. Sama neviem, či sa mám tešiť alebo báť, mám z toho zmiešané pocity. V noci som skoro nespala, taká som z toho nervózna.

Oni začali už o 5⁰⁰ pm a ja sa tam mám podľa plánu dostaviť až o 7⁰⁰ pm.

Je 6⁵² pm a ja stojím pred ich dvermi. Nechcela som tam prísť moc skoro a ani neskoro. Musím zazvoniť, keď bude presne sedem, ale čo tu budem robiť osem minút?

Sedem hodín, konečne! Zazvonila som a o pár sekúnd som už počula kroky.

„Už idém!“ kričal Niall. „Ahoj, no poď, už ťa čakáme,“ dodal Niall, keď otvoril dvere a následne ma aj objal. Celý Niall.

„Ahoj, ako Harry?“ nedalo mi to a musela som sa ho to hneď spýtať.

„Dalo by sa povedať, že sa dosť nudí,“ usmial sa. Každým krokom, ktorým sme sa približovali k zadnej záhrade, kde je aj jazero, tak som bola nervóznejšia.

Už sme urobili prvé kroky pláž (tak to oni nazývajú a ja som si tiež na to zvykla), hneď som zbadala Harryho a tú skvelú náladu, ktorú o moment pokazím. Všetci sa na niečom smiali a mne srdce búšilo, ako by mi chcelo vyskočiť hrude.

„Neboj, bude to dobré,“ povedal mi Niall a stisol mi ruku. Asi si to tiež všimol. Usmiala som sa na neho a dúfala, že to tak aj bude.

„Už prišla aj Ab!“ skríkol Niall, keď sme boli ešte asi päť metrov od nich. Ja ho zabijem! Prečo to urobil?

Harry sa na nás pozrel a úsmev mu okamžite zmizol z tváre. Mala som neskutočnú chuť odtiaľto vypadnúť, načo som sa to dala nahovoriť?

„Čo tu robí?“ zasyčal Harry.

„Pozvali sme ju,“ mykol plecami Zayn.

Z Harryho pohľadu:

Prečo som sa dala nahovoriť na takúto blbosť? Zasa sa budem celý večer dívať na štyri zamilované páry. Večer som mohol tráviť aj lepšie. Napríklad s fľašou v posteli, ako sa mi to darí posledné dni, ale  nemal moc na výber, keď sa na mňa boli ôsmi a hučali do mňa, kým som nesúhlasil.

Už takmer dve hodiny tu sedím a snažím sa nevšímať si tie ich pohľady, dotyky, vyznania všetko ostatné. Síce sa snažia predo mnou ovládať, ale moc im to nejde. Vôbec im to nemám za zlé, veď to, že nemám žiadnu babu je moja vina a nie ich... Zrazu zazvonil zvonček.

„Idem otvoriť,“ povedal Niall a už utekal k dverám.

„My ešte niekoho čakáme?“ spýtal som sa.

„Čo ja viem. Možno to je Paul, Josh, Olly, Ed, Andy alebo niekto iný,“ povedal Liam. Ďalej tomu už nikto nevenoval pozornosť a ani ja. Kým sa vrátil, tak Louis nám povedal vtip, ktorý dnes čítal twitteri. Všetci sme sa na ňom hlasno smiali, dokonca aj ja som sa po dlhom čase usmial. Myslím, že tento večer sa vydarí.

„Už prišla aj Ab!“ zvolal Niall. Otočil som sa smerom k nim a úsmev mi okamžite z váre zmizol. Zrejme som ten skvelí večer v myšlienkach nejako zakríkol.

„Čo tu robí?“ zasyčal som.

„Pozvali sme ju,“ pokojne povedal Zayn, ako keby prišiel naozaj niekto z tých, ktorých vymenoval Liam pred chvíľkou. Ako keby bolo úplne normálne, že prišla.

Postavil som sa, zúžil som oči a začal hovoriť: „Už mi to je jasné. Už viem, kto je 'alebo niekto iný',“ pozrel som sa na Liama. „Bola to pasca, už je to všetko jasné, inač by ste ma tak neúnavne nepresviedčali, aby som tu s vami sedel. To čo ste si mysleli, že keď tu príde, tak tu ostanem? Bavte sa, ale bezo mňa!“ dokončil som. Pohltil ma neskutočný hnev. To čo si o mne myslia? Ešte raz som sa na všetkých pozrel a ako na posledného som sa pozrel na Abbey. Vyzerala, ako by sa ma bála, ale mne to úplne jedno. Podľa mňa si to zaslúži. Odišiel som od nich, ako nejaká histerka. Neviem, kam som šiel, ale musel som ísť preč. Preč od nich, preč od Abbey...

Ďalšia časť je na svete a vážne začínam uvažovať, že kým tu nebudú aspoň dva komentáre, tak nedám novú časť...  každopádne ďakujem za 230 vzhliadnutí :)