Rock Me - 9.part

Prosím, povedz mi, že len žartuješ!

„Prišiel som si po teba. Čo si nepamätáš, čo si mi pred týždňom povedala?“ nervózne som sa usmial. Snažil som sa zachrániť situáciu. Ona len pokrčila plecami a tak som pokračoval ďalej: „Povedala si, že ak to týždeň vydržím, tak budeš so mnou konečne chodiť.“

„Nie Harry, povedala som, že ak si  nebudeš do postele týždeň vodiť každý deň inú babu, tak pouvažujem,“ prerušila ma, aby ma vyviedla z omylu. Po týchto slovách ma smiech prešiel. Dúfam, že ma nechce po tom všetkom poslať do riti.

„Tak na čím uvažuješ?“ zúfalo som sa pýtal. Chcel som, aby mi vysvetlila ako na tom sme.

„Harry,“ nahlas vzdychla. „Uvažujem, či by sme sa  sebe hodili.  Ja neviem, či by nám to vydržalo. Ja ťa nechcem stratiť, teda ako kamaráta,“ hovorila mi vážne. Tvárila sa pri tom tak, akože ma chráni a pri tom ani nevedela, ako ma tie slová zasiahli a trhajú ma na kúsočky.

„Nie Abbey. Nie! Hlavne mi nehovor, že mi dávaš košom. Povedz mi, že si so mňa robíš len srandu. Prosím,“ prosíkal som .Nemohol som to už vydržať. Hlas sa mi triasol, pery sa mi chveli a oči sa mi plnili slzami. Prvá slza sa mi už kotúľala po líci a ja som stále dúfal, ž to je len hlúpy žart.

„Prepáč Harry, ale ja si myslím, že keď už máš 19 a si dospelý, že by si už mohol chápať, ako to myslím. Ja už neviem, ako ti to mám povedať,“ hovorila na mňa pokojným hlasom, ako by ma práve volala do kina. Celý čas sa mi dívala do mojich uslzených očí. Buď je veľmi dobrá herečka, buď v tom má prax alebo to myslí naozaj úprimne. Ja osobne dúfam v nejakú tú možnosť z tých dvoch prvých.

„Ab, mala si ma vôbec niekedy aspoň trochu rada?“ musel som sa jej to spýtať, aj keď som sa bál, čo mi odpovie.

„Harry, ja ťa mám rada, ale to je všetko,“ mykla plecami. Postavila sa zo sedačky, zamierila si to ku mne, kľakla si ku mne, chytila ma za ruku a snažila sa so mnou nadviazať očný kontakt. Ja som sa však skľúčil, ruku som si vyslobodil z jej zovretia a tvár si schoval do dlaní. Prial som si nech je to len sen. Veľmi, veľmi zlý sen a chcel som sa čo najskôr zobudiť. Všetka nádej sa však rozplynula, keď ani to úbohé poštipnutie nepomohlo.

„Prepáč,“ zašeptala takmer nepočuteľne. Vtedy som sa rozčúlil.

„Prestaň aspoň predstierať, že ťa to mrzí! Prestaň ma ľutovať! Prestaň mi dávať falošné nádeje! Prestaň!“ rozkričal som sa. Prečo mi to urobila? Ako len mohla? Postavil som sa a zamieril som si to ku vchodu. Nemohol som tu viac byť. Nemohol som už byť viac v jej blízkosti. Úplne mi stačí, že mi zlomila srdce, nemusí ma zničiť celého.

„Harry, ja...“ začala hovoriť, no ja som ju zastavil. Dnes som už nechcel počuť od nej žiadnu ľútosť. Od nej som u ž nechcel počuť nič. Jediné, čo som chcel bolo čo najskôr odtiaľto vypadnúť.

„Nie Abbey. Buď ticho! Prosím. Nechaj ma tak. Už nikdy ťa nechcem vidieť. Nikdy! Myslím, že mi bolo lepšie pred tým, ako som ťa poznal, bez tých tvojich falošných nádejí. A ja som debil som sa kvôli tebe toľkého vzdal. Nikdy si ma nemala obliať tou blbou kávou. Z toho tvojho večného odmietania mi bolo zle, ale teraz,“ nadýchol som sa, aby som udržal ďalší prítok sĺz, ktorý sa už dral na povrch, „teraz si mi zlomila srdce. Načo mi teraz je? Zober so ho, bez teba oň nestojím!“ s týmito slovami som vypochodoval z jej bytu a nezabudol som za sebou poriadne tresknúť dverami. Celého ma chvelo, no to nebolo nič proti tomu, čo sa so mnou dialo vnútri. Na to, čo mi povedal som nebol pripravený. Toto som nečakal. Bol som strašne naivný a myslel som si, že už bude len moja.

Zbehol som o jedno poschodie nižšie. Cez slzy som ani nevidel, len som sa pridržiaval steny a išiel som po pamäti. Celú cestu som sa potkýnal o schody a vlastné nohy. Konečne som vyšiel von z tej budovy, kde býva Abbey a jej susedia. Párkrát som rýchlo zažmurkal, aby som zbadal svoje auto. Zbadal som čiernu machuľu, okamžite som sa rozbehol na to miesto. Chcel som byť odtiaľto čím skôr preč. Z vrecka som vytiahol kľúče a pri pokuse otvorenia som si určite poškriabal lak, ale to mi teraz bolo úplne jedno. Nasadol som si doň. Nemohol som prestať plakať. Nedalo sa to zastaviť, bolo to silnejšie, ako ja. Ono to malo kontrolu nado mnou a nie ja nad tým. Celý som sa triasol. Vážne mi to urobila? Vážne ma odmietla? Nemôžem tomu uveriť.

Snažil som sa strčiť kľúče do zapaľovania. Zúfalo som hľadal dierku. Do ktorej by zapadol tento poondiaty kľúčik. Nakoniec mi aj tak spadol. Zohol som sa, s úmyslom, že ho zdvihnem, ale jediné, čo sa mi podarilo bolo si tresknúť hlavu o volant. Bože! Môže byť tento deň ešte horší?

Oprel som sa o sedadlo auta, rukami som si odhrnul všetky vlasy z tváre. V takomto stave nemôžem šoférovať, to je jasné. Mohlo by sa mi niečo stať, ale oplatí sa mi ešte vôbec žiť?

Zasa  nová časť po nejakej tej dobe. Chcela som to dať už v piatok, ale nedopísala som to úplne, tak preto až dnes. Dúfam, že to nevadí. 

Ďakujem za 130 prezretí :) Love ya all ;-*