Rock Me - 7.part

Sny

Zobudila som sa okolo tretej hodiny v noci. Len tak som sa prevaľovala v posteli a hneď mi bolo jasné, že tak skoro nezaspím. Hlava ma už nebolela, zrejme zabrala tá pilulka. Ale čo budem robiť v noci? V telke určite nič nie je, na žiadnej sociálnej sieti nebude nikto on-line. To mám ležať po zvyšok noci na posteli a sledovať strop, ako sa pribúdajúcim časom rozjasňuje? Alebo si mám zapchať uši hudbou, tak ako to robia teenageri? Povedzme si úprimne, na toto som už pristará. Za iných okolností by som počúvala 1D, lenže teraz už nie. Teraz, keď sa s nimi stretávam pravidelne, tak to už nie je to čo to bolo kedysi, keď som ich nepoznala osobne.

Počkať, práve ma niečo napadlo.  Niečo, čo by ma mohla zamestnať na zvyšok noci. Pri tejto činnosti mi čas uteká strašne rýchlo a potom mám problém prestať.

Okamžite som vybehla z postele, zaviazala som si svoj hodvábny župan, nazula som si papuče a rozbehla cez môj, tmou pohltený, byt dolu schodmi. Smerovala som do miestnosti, kde mám čierne naleštené piano. Moje milované obrovské krídlo.

Vždy som snívala, že raz také budem mať. Nikdy som však nechodila na žiadne hodiny klavíru. Kto by ich aj zariadil. V decáku som dochodila povinnú školskú a to bolo všetko. Časom som na to aj zabudla. Načo by som o tom snívala, keď som si myslela, že sa mi to nikdy nesplní. No opak bol pravdou. Presne ako celý môj život. Keď som prišla k takémuto majetku, tak som si ho nekúpila hneď. Jednoducho som na to zabudla. Nechápem, že ma to nenapadlo. No to je teraz jedno.

Raz som sa vybrala do kina. Bolo to asi dva mesiace po získaní majetku. Rozhodla som sa, že si pozriem ten nový trhák s menom Twilight.  Vtedy to bola novinka. Nemôžem krivdiť spisovateľke. Nehovorím, že to je otrasné. To sa nedá povedať o ničom. Všetko je svojím spôsobom pekné. Náhodou na to, že to bolo celé o upíroch a vlkolakoch, tak to bolo super. Ale je to mimo reality. A to teraz nehovorím len o tých postavách. Hovorím o celkovom dojme. Nie, že by som netušila na čo sa idem dívať, veď som predtým čítala všetky štyri časti. Knihy sú totiž moja ďalšia vášeň. No späť k deju. Vedela som, že sú tam sci-fi postavy. Dokonca tam riešia aj nejaké trable, ale ten film je sladký. Jednoducho láska, láska, láska. Týmto nechcem nijako pošpiniť významu toho slova alebo spisovateľom, scenáristom, producentom, animátorom a neviem ešte komu, ale ten milostný trojuholník, čo tam vzniká po ostatné časti a to vyvrcholenie deja... Proste život nie je len o šťastných koncoch. Tento fakt sa zabúda dávať do filmov. Veď aj Potter ako skončil. Ron s Hermionou a Harry s tou Ronovou sestrou. Tuším sa volala Ginny. Jednoducho nezmysel. Aj pre toto sa moc nedívam na telku. Sú tam väčšinou kraviny od začiatku zoznamu až po samí koniec.

No späť ku koreňu veci. Sedela som v kine, dívala som sa na prvú časť Twilightu. Zrazu prišla scéna, keď Edward zobral  Bellu a predstavil ju jeho ‘‘rodine“. Vtedy jej hral na klavíri: http://www.youtube.com/watch?v=Od-3oxpFWB0 – Bella’s Lullaby. Milujem ten klavírny sonet. Hneď, ako som to zbadala na premietacom plátne, prebrala som sa k životu. Ani som sa na ten film nedodívala a išla som preč. Doma som si na nete vyhľadala najbližší obchod, kde by som si mohla kúpiť môj sen. Hneď na druhý deň som už vlastnila tento obrovský hudobný nástroj. Aspoň mi zaplnilo ďalší kúsok tohto obrovského bytu. Okamžite som si na vyhľadala melódiu toho songu a začala som hrať. To je prvá pieseň, čo som sa naučila hrať. Len podľa rytmu a sluchu, žiadne noty. To mi nikdy nič nehovorilo. A nič mi to nehovorí doteraz. Aspoň viem, že mám hudobný sluch.

Sadla som si za klavír  a začala tvoriť. Odvtedy, čo mám tento klavír, som takých stvorila nespočetne veľa. Všetky viem naspamäť. Všetky majú svoj názov, príbeh aj text. Všetky sú inšpirované mojim životom. Do tejto činnosti vkladám všetky svoje pocity. Je to môj osobný denník, o ktorom nikto nič nevie. Nikto nevie o mojej minulosti, okrem Deniss a tých ľudí, čo ma vychovávali. Tí však nevedia nič o mojej súčasnosti. Všetci, s ktorými momentálne udržiavam kontakt nevedia nič o mojej minulosti a o tom, kým som bola. Teda, nedá sa povedať, že by ich to nezaujímalo, najmä Harryho, o ktorom som tiež napísala pár piesní, ale nikdy ich nepočul. Ja im však odmietam povedať hocičo o mojej minulosti.

A o tom bude dnešná skladby. O tom, že ma nikto nepozná, že mám niečo ako tajomnú tvár, ktorú sa mi darí úspešne ukrývať pod maskou radosti a šťastia.

Hovorí sa, že je lepšie o tom snívať, ako to vlastniť. Vraj to potom už nie je také, ako sen. Potom ťa to už neláka, tak ako si si to vysnívala. Lenže podľa mňa, kúpa môjho piana bola jedna z najlepších vecí, čo som v živote urobila...

 Piano

Ďalšia časť je na svete. Myslím, že tieto časti vás moc nebavili, pretože sa tam nič nedialo, ale sľubujem, že tie ďalšie už budú lepšie :) Ja som vás len chcela zoznámiť s osobami, okolo ktorých sa bude sústreďovať dej. I Love You <3