Rock Me - 6.part

Abbey

Z pohľadu Abbey:

Zavrela som za sebou dvere na svojom byte, vyzula som si tie šialene vysoké topánky z nôh a šla som si urobiť nie čo zjesť alebo aspoň pohľadať liek proti bolesti hlavy. Neskutočne ma bolí! Už nikdy nebudem vo štvrtok. Aj keď nechápem, prečo práve v tento deň. Buď s tým seknem navždy alebo si vypijem, keď budem chcieť. Taký je môj život. Žijem v tomto obrovskom, dvojposchodovom byte, ktorý má aj terasu. Sama si hovorím, na čo mi je takýto obrovský a dokonalý byt, veď pre jednu osobu je až priveľký, ale nemienim na tom nič zmeniť. Keby som sa teraz presťahovala z tohto priestranného bytu do nejakého menšieho, tak by som asi dostala klaustrofóbiu. Vlastne ani nemám dôvod na presťahovanie. Toto bol vždy môj sen. A teraz, keď mám kopu peňazí, ktoré nemajú šancu do konca života minúť ani moje vnúčatá, tak sa predsa nebudem uskromňovať. Je to až neuveriteľné, keď si predstavím, že pred štyrmi rokmi som mohla o takomto niečom len snívať.

Mala som 18. Všetci normálny ľudia sa na tento vek nemôžu dočkať, lenže pre mňa to bolo skôr utrpením, lebo som nemala kam ísť. Balila som si veci z izby, ktorá dovtedy patrila mne. Tá izba pre mňa znamenala mnoho. V tej izbe som prežila celé moje detstvo. Bola to izba zo všetkými mojimi spomienkami. Obyčajne, keď niekto opúšťa svoju izbu, tak vie, že sa do nej môže hocikedy vrátiť, lenže so mnou to tak nebola. Vedela som, že v ten deň je to posledný krát, čo prekročím prah týchto dverí. To bolo na tom najhoršie. Nenávidela som svoje 18 narodeniny. Nemala som kam ísť. Všetci, čo sa o mňa doteraz starali, tak som im bola ľahostajná. Ako by som ani nebola. Všetci, čo som si myslela že ma majú aspoň trochu rada, tak sa na mňa vykašlali. Presne tak, ako aj moji rodičia pred osemnástimi rokmi. Zaviezli ma do tohto ústavu pre siroty alebo ak chcete do tohto detského domova. K tomuto detskému domovu sa viazal celý môj život. Netušila som, čo so mnou bude potom. Netušila som, kam pôjdem. Netušila som, čo budem robiť. Bola som zúfala. To však nikoho okrem mňa netrápilo. Všetci sa totiž nemohli dočkať, kedy už konečne vypadnem, aby tu mohli ubytovať ďalšiu sirotu, na ktorú sa rodičia vykašlali, ktorú potom v osemnástich vykopnú presne tak, ako aj mňa.

Posledný krát som sa poobzerala po tomto mieste, ktoré sa o mňa celý život staralo a ktoré ma toľko naučilo. Zavrela som za sebou dvere a nechala sa viesť na pospas životom.

Neskôr som prebývala u svojej kamošky, ktorú som spoznala, kým som chodila do školy. Našla som si aj prácu. Pracovala som ako... ako... dajme tomu, že predavačka. Predávala som svoje vlastné telo. To bol jediný spôsob ako si nejako zarobiť. Tak som prežívala asi 8 mesiacov. Osem najhorších mesiacov môjho života. Vďaka tejto práci som sa mohla poskladať aspoň na nájomné a nejakú stravu. Lenže to sa po tých ôsmich prekliatych mesiacoch sa všetko zmenilo. Prišiel mi totiž list, že sa mám v určitý dátum dostaviť na určité miesto. Tam mi oznámili, že moji rodičia, ak sa vôbec rodičmi dajú nazvať, pred necelými dvoma rokmi boli zavraždený, či také niečo a že m odkazujú celý svoj majetok. Zdedila som milióny libier po osobách, ktoré som nikdy v mojom živote nevidela. Vlastne v ich záveti nebolo len to. Bolo tak aj vysvetlenie, prečo sa ma vzdali. Vraj to bolo pre moje vlastné dobro, že nechceli, aby sa mi nie čo stalo. Teraz neviem, čo je horšie. Vyrastať bez nádeje na rodinu alebo vyrastať s tou rodinou. No úprimne mi to je jedno. Možno to znie trochu morbídne, ale teraz mi je bez nich. Stačí mi, že mi dali tie peniaze a ja som im odpustila ta, že sa na mňa vykašlali ešte keď som bola malé dieťa, neschopné vnímať.

Takto vyzeral môj život do 18-tich. Teraz si žijem v prekrásnom byte v centre Londýna. Predtým som žila v Liverpoole. Londýn bol vždy môj sen. Keď som bola ešte malé dieťa snívala som o tom, že tu budem bývať a môj sen sa splnil. V 18-tich som úplne zabudla snívať, ale hneď ako som sa dostala k peniazom som si svoj sen splnila a začala znova snívať. Základ je mať sny a potom si ich postupne plniť. Keď nemáš sny, nemáš nič. Na tieto vety som úplne zabudla. Vlastne sa ani nedivím. Ako by som v tých hrozných časoch mohla myslieť na niečo príjemné? Veď by som sa zbláznila.

Keď som si šla zrealizovať sen, tak som opustila všetko, čo som dovtedy poznala. Aj kamošku. Odvtedy sme sa nevideli. Má však moje číslo a vždy, keď mi zavolá, tak jej pošlem nejaké peniaze. Také sme my teraz kamarátky. Ale pomohla mi, keď som to najviac potrebovala a to jej nikdy nezabudnem. Ešte o nej môžem povedať, že sa volala Deniss.

Teraz mám 22 rokov a ležím na gauči s vlhkou vreckovkou na čele. Na stolíku mám pohár s vodou, v ruke držím oválne pilulku a rozmýšľam, či mi pomôže na takú treštiacu bolesť alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla, že to risknem, zapíjam to vodou a rýchlo prehĺtam, kým sa mi jej trpká príchuť rozpustí v ústach. Asi si pôjdem ľahnúť do svojej baldachýnovej postele a nachvíľku si pospať. Veď čo by som v také štvrtokové popoludnie robila, však?

Tu je tá sľubovaná časť :). Preto mám dnes ružovú nástenku, lebo mám aj ružovú náladu. Monitor totiž dopadol skvele. Dokonca aj matiku som vedela :O

Bola by som rada, keby ste mi zanechali komentár :)