Vlastný svet

Toto som napísala včera, ale keďže mi nešiel internet, tak som nemala tú možnosť to tu dať. Preto je to tu až dnes

Pred chvíľkou, keď som šla domov z vonku, tak som si uvedomila, ako strašne sa líšim od tejto generácie. Od tejto generácie, ktorá nevedie vlastne k ničomu.

O piatej hodine poobede som sa so sestrou vybrala vonku. Veď prečo nie? Večierku som mala až o desiatej, čo je veľké prekvapko o mojich rodičov, ale nejakú extra radosť mi to nespravilo. Keby to bolo pred rokom, tak skáčem tri metre dohora, ale teraz?

Už som zvonila u mojej BF pri dome. Uvedomila som si, že v poslednom čase som na tento zvonček zvonila minimálne, za to pred rokom som tam bola pravidelne každý deň.

Keď vyšla von a za ňou jedna z tých čo s ňou chodia von teraz, pretože ja nechodievam, tak som vôbec nemala z toho tú radosť, ktorú mám, keď ju vidím v škole. Neviem prečo, ale nemala som ju. Zľakla som sa. Nechápala som tomu. Prečo? Veď na výlete nám bolo spolu tak super a v škole bez seba nedokážeme vyjsť z triedy, tak čo sa to so mnou deje?

Potom som to však pochopila. Nedokážem s ňou byť, keď mi v tom bránia iný. Keď nie sme spolu sami, tak ma vytáča jej správanie.

Bety je dievča, ktoré je plné života, zábavy, smiechu, jednoducho s ňou nikdy nie je nuda, pokiaľ sa nám obom nechce spať. Ale keď je pri nás niekto, kto naše súkromie plné zábavy a smiechu naruší, tak je s nej otravná, neoprávnene znudená snobka s ironickým výrazom na ksichte a to ma dokáže tak vytočiť, že sa na ňu nedokážem ani pozrieť. Toto mi lezie na nervy.

Ja som osoba žiariaca optimizmom, dobrou náladou, smiechom a všetkými kladnými vecami  (aspoň na vonok tak pôsobím, aj keby som bola vnútri vyprahnutá ako púšť) v každom čase a nedokážem sa pozerať na takú znudenú tvár. Zvlášť u nej. Sama nedokážem opísať ten jej výraz, pretože to ani nejde. To by ste museli vidieť.

V zostave ja, moja sestra, Bety a tá štvrtá, ktorej meno nejdem zverejňovať (nie preto, lebo ho neviem alebo mi tá osoba lezie na nervy, aj keď to tak možno pôsobí, ale preto, lebo neviem, či náhodou nemá nejaké autorské práva) sme sa prechádzali asi desať minút po našej dedine, zatiaľ čo sa Bety už asi šesťkrát opýtala kde ideme. Akoby to nemohla vymyslieť aj ona. Keď som jej navrhla, že by aj ona mohla niečo vymyslieť (mimochodom, to bola najdlhšia veta, ktorú som za celý čas vypustila z úst), tak mi na to len povedala: „Ja som už myslela dosť.“

Vtedy som prekrútila očami a radšej sa nevyjadrovala, pretože by som tie slová neskôr ľutovala.

Asi dve minúty na to navrhli ísť na detské ihrisko (!) až na nižný koniec. Môj verdikt bol jasný. Ja s mojou ‚láskou‘ k deťom nikam nejdem. A tak som šla domov. Chvíľka prehovárania, ale ja som znamenia býk (tvrdohlavosť) a tak som sa prehovoriť nedala a šla som domov s víťazoslávnym úsmevom na tvári, že to tak rýchlo vzdali.

Ako som sa blížila k doma, tak sa mi zlepšovala nálada, pretože som myslela na to, ako vám toto všetko opíšem v časti, ktorú práve teraz čítate.

Pochopila som, prečo nechodím tak často vonku, pochopila som, prečo som si na ľuďoch začala všímať znaky, ktoré mi po celé tie roky nerobili vrásky (napríklad výraz Betuškinej tváre). Za všetkým stoja moje plány. Písať, písať, písať. Toto je teraz môj život. Práve týmto sa líšim od tejto stratenej generácie. A viete čo? Ja som s tým maximálne spokojná.

Možno to ľuďom v mojom okolí lezie na nervy, pretože na to, čo ma baví som prišla zo dňa na deň, ale mne je to prakticky úplne jedno. Mne je vlastne úplne všetko jedno. Je mi jedno, kto si čo o mne myslí. Ja si tiež niečo o každom myslím a nevykríkam mu to do očí, tak prečo by ma mal zaujímať jeho pohľad na mňa? Bez neho sa v živote zaobídem a načo sú mi v živote nepotrebné veci? Je to ako s ponožkami. Keď sú ti už malé, tak ich prestaneš nosiť a jednoducho sa ich zbavíš. Je to jedno akým spôsobom, ale zbavíš sa ich. Možno ste nepochopili túto metaforu, ale dáva zmysel. Načo by ste si tie ponožky odkladal, keď viete, že v živote už menšiu nohu mať nebudete? Presne tak to aj funguje v živote. Na čo sú vám v hlave informácie, ktoré vám nepomôžu k sebadokonalovaniu? Načo vám bude v živote názor človeka na vašu osobu, keď človek je natoľko inteligentný tvor, aby si svoj život plánoval podľa seba a nie ho kopíroval z iných ľudí žijúcich na tejto planéte. Každý je niečím výnimočný a každý žije na tomto svete z nejakého dôvodu len treba prísť na to z akého.

Ja som možno na to prišla. Možno je to práve táto cesta, ktorá motivuje ľudí, ale všetko sú to len možnosti. Mám ešte len 15rokov. Všetko sa môže počas môjho života zmeniť a taktiež na nemusí zmeniť nič.

Nemusí – môže; môže – nemusí; musí – nemôže; nemôže – musí.

Aj takto sa dá na svet pozerať. Buď chceš so sebou niečo robiť alebo nie. Je to také jednoduché a zároveň také zložité.

Už som hovorila, že človek je dosť inteligentný tvor na to, aby si sám vybral. Lenže človek je aj dosť pohodlný tvor na to, aby mu cestu vybrali druhý a on sa ňou len poberal.

Ja som oboje a taktiež aj niečo medzi tým. Sama som si túto cestu vybrala a sama ňou aj kráčam, ale mnohí ľudia mi ukazujú smer a inšpirujú ma pri mojich cestách. Otázne však ostáva, či budem aj potom taká šťastná, presne tak, ako ma to teší teraz.

Ja len dúfam, že áno. Vlastne ani neviem, či mi ostáva aj niečo iné ako dúfať. Možno si a tým ísť a nevzdať sa toho za každú cenu, ale potom sa objaví ďalšia otázka plná pochybností. Stojí mi to vôbec za to? Na toto už však odpoveď nemám. Možno by to však vystihovalo: „Risk je zisk.“ Ale to je znova len možnosti a možností je nehorázne veľa, presne tak, ako aj otázok.

A práve tieto možnosti a otázky nám tak strašne znepríjemňujú život.

Sama neviem, či je správne, to čo teraz poviem, ale možno je. Mal by si si z tých všetkých možností vybrať len jednu a za ňou si ísť a zrejme sa to zaobíde aj bez blbých otázok.

Až teraz som si uvedomila nad čím sa tu ja vlastne zamýšľam. Nejakých filozofov tieto reči zaujali a niektorí z vás si to prečítali z tým, že premýšľali nad niečím iným a ja práve teraz sama nad sebou krútim hlavou. Od dnešnej nevydarenej prechádzky som prešla k podstate života a pritom počas pätnásť minútovej cesty domov som vám chcela napísať o tom, ako sa ja vlastne líšim od ostaných a vytŕčam z davu z tou mojou nízkou postavou.

Veď práve preto sa tento článok volá ‚Vlastný svet‘.

Väčšina mojich rovesníkov pije, fajčí, nadáva a sťažuje sa. Ja som abstinent, ktorý nadáva a nesťažuje sa. Všetko sú to moderné vlastnosti, v ktorých práve táto generácia vidí svet. Už aj Hippies boli povahovo lepší ako táto generácia. Prakticky sa ja správam ako hippie tejto generácie, ale z nejakými výnimkami. Neviazaný sex, drogy, alkohol a zatykače mi nehrozia, takže vlastne  ani hippie nie som. Kto ja vlastne som? Sama neviem.

Zrejme si väčšina z vás všimla, že jednu z tých vlastností som vynechala a prišlo vám to, že to chcem zakecať, pretože som na tom závislá.            Nie. Pravda je inde. Práve túto tému som chcela rozviť. Fajčenie. Priznám sa. Istú dobu (neviem presne, či je to jeden alebo dva roky dozadu) som aj ja chodila vypaľujúci. To bolo to obdobie, keď som nevedela, čo so mnou robí písanie.

Ako každý teenager som si hovorila, že je to super, cool a neviem ešte aké, ale pravdupovediac je to zúfalstvo, s ktorým chceš na seba upútať. Nejdem tu kecať o tom, ako strašne to škodí zdraviu a aké sú z toho zdravotné, čo finančné problémy, pretože toho už máte dosť v škole a aj tak to prd pomáha. Ani sa nejdem snažiť o tom vás motivovať, aby ste s tým prestali, pretože to je každého osobná vec, tým však nechcem povedať, že niekto z vás fajčí.

Pamätám si presne to obdobie a aj viem, čo ma s ním spájalo a čo ma prinútilo prestať, či už vôbec začať.

Začať ma prinútila táto doba, od ktorej som sa už našťastie izolovala a stala sa voči nej imúnna. Doslova ma k tomu prinútilo to zúfalstvo niekam patriť a zapadnúť do kolektívu. Teraz už viem, že som tú debilnú pozornosť ani nepotrebovala a že som sa vlastne ani nechcela meniť kvôli tým ľuďom. Nestáli mi za to. To mi však trvalo zistiť jednu celú letnú sezónu.

Chodila som s cigaretou poza stromi, aby ma nikto nevidel a náhodou to nepovedal mojim rodičom. Vyhadzovala som 2,50 € za trápnych 19 tabakových tyčiniek s filtrom obalených v papieri. S kamoškou sme ešte cez hodiny hádzali papieriky s tajnou rečou, ktorá naznačovala práve túto tému, ale rozumeli sme tomu len my. Túto špinu sme zapíjali energeťákom značky Hell a zajedali Ollá. Keď si teraz predstavím koľko peňazí som do toho vrazila, tak mi je až zle. Pamätám si, že som vtedy hovorila, že keď budem dospelá, tak určite budem fajčiť, ale môj názor na to sa zmenil o 360°. Vtedy som chodila s celou partiou a smiali sme sa na tom aký sme rebeli a neviem, čo všetko ešte a pritom sa na nás mali smiať tí, čo nás náhodou videli.

Teraz sa už s tými ľuďmi nestretávam, len s tými, čo prestali a teším sa spolu s nimi, že sme s tým sekli. Vlastne ja doteraz nechápem ľudí, čo sa na tom stalo závislí, pretože ja som s tým prestala, keď neboli financie a nie po nejakej odvykačke.

Doteraz si fajčenie spájam so zúfalstvom presne ako moja postava Abbey. Spájam si to zo zúfalstvom získať nutne priateľov, so zúfalstvom niečím zaujať a so zúfalstvom nevyriešených problémov, ktoré si na teba aj tak počkajú.

Teraz sa takým ľuďom smejem do tváre namiesto toho, aby som im pomohla sa z toho dostať. Ja som už raz taká. Niekomu nepomáham a myslím len na seba. Som škodoradostná sviňa, ktorá si vždy povie, že keď sa raz dostal do tých sračiek, tak nech z nim sám aj vyhrabe. Aj ja som sa z toho dostala zatiaľ, čo sa ostatný smiali. Aký požičaj, taký vráť. Pravdupovediac je to každého osobná vec, do ktorej by sme sa nemali miešať.

Ja sama neviem, akoby som vám vysvetlila, to že sa líšim od ostatných, ale sama seba by som za priateľku nechcela, pretože som neskutočná zmija s podivným humorom. Nechápem ako to môže môj kruh so mnou vydržať.

A možno ma moja osoba láka a práve preto som taká narcistická. Sama sa v tom nevyznám. Sama v sebe sa nevyznám, ale raz to dokážem. Uvidíte...

Neviem prečo, ale k tomuto sa nebudem nijako vyjadrovať, pretože som všetko povedala tam hore. Neviem, čo som to včera mala za náladu, ale keď som si s tým už dala nejakú námahu, tak to tu aj pridám :)