Rock Me - 33. part

Prekvapenie

Z pohľadu Abbey:
„Nechaj si tam tú šatku,“ napomenul ma Harry s úsmevom už asi po dvadsiaty krát.

„Ale keď ja vôbec neviem, kam ideme a táto neistota ma ničí,“ sťažovala som sa. Už ideme autom asi desať minút a vďaka tomu, že mám previazanú bielu šatku cez oči nič nevidím.

„Neboj sa. Za chvíľu sme tam,“ ubezpečoval ma a určite sa stále usmieval.

Pustila som teda šatku, prekrížila som si ruky na hrudi a pohodlnejšie sa usadila do kresla v aute. Čakala som, kedy už konečne utíchne motor auta, keď dostanem povolenie vystúpiť z tohto auta a zložiť si dole šatku.

Motor auta už utíchol. Znova sa moje nedočkavé prsty dotkli lemu šatky, ktorá mi bránila vo výhľade.

„Prosím, Abbey. Ešte chvíľku vydrž!“ prosil ma Harry a zrejme už bol zúfalý z toho, že nevedel, ako mi to už má zakázať.

„Veď dobre, dobre,“ neochotne som súhlasila a znova som si zložila ruky zo šatky.

Počula som, ako Harry vystúpil z auta a o chvíľu už otváral dvere pri mne. Chytil ma za ruku a ťahal ma von.

„Kedy si ju budem môcť dať konečne dole?“ nedočkavo som sa spýtala.

„Už čoskoro,“ pošepkal mi do ucha, až mi naskočila husia koža. Nechápem, ako prežívajú slepý. Je to hrozné.

Harry ma ťahal stále ďalej. Párkrát som sa potkla a hodila som po ňom nenávistný pohľad aj napriek tomu, že som vedela, že to nie je jeho chyba a nemohol to vidieť kvôli tej šatke.

Pristúpil ku mne zozadu a rozviazal mi šatku. Chvíľku potom som mala ešte zavreté oči, pretože som sa bála toho, čo sa predo mnou objaví. Až keď ma objali Harryho ruky za pás a hlavu si položil na moje rameno, tak som nabrala odvahu otvoriť oči.

Predo mnou stála hojdačka, zavesená na strome a na tých miestach, kde sa má držať boli všade kvety. Už viem, prečo sme šli tak dlho. Nikde neboli žiadny ľudia, čo znamenalo, že sme boli osamote niekde v lese.

Ani som si neuvedomila, že mám otvorené ústa až, keď sa ma Harry spýtal: „Čo povieš?“

„Ja... ja nemám slov. Waau ne... jednoducho... wau!“ vykoktala som zo seba niečo, čo nedávalo zmysel, ale nič iné som zo seba nedokázala dostať.

Počula som, ako sa usmial. Očividne bol rád z mojej reakcie a ja musím skonštatovať, že sa oplatilo čakať s tou šatkou na očiach.

Otočila som sa k nemu, pevne som ho objala a pobozkala ho.

„Nechceš ju vyskúšať?“ spýtal sa, keď som mu dala slobodu dýchať tým, že som sa odlepila z jeho pier.

Oči mi zažiarili a pohotovo som prikývla. Už je tak strašne dlho, čo som sa naposledy hojdala a cítila vietor vo vlasoch.

Pustila som Harryho a prakticky sa vytrhla z jeho zovretia a rozbehla som sa k hojdačke. Usadila som sa na drevenú dosku, ktorá mala slúžiť na sedenia a chytila som sa povrazov z oboch strán, na ktorých rástli kvety.

Pozrela som sa na Harryho, ktorý sa nepohol ani o centimeter a z úsmevom sa na mňa díval.

„To čo máš na sebe?“ spýtala som sa ho. Veľmi presne som si pamätala toto tričko a nemohla som uveriť tomu, že ho ešte stále má a dokonca ho má teraz ešte aj na sebe.

„To je moje obľúbené tričko. Vtedy som ho chcel pôvodne vyhodiť, ale keď som sa pozrel na tú škvrnu, tak som to nedokázal. Sám som vtedy nevedel prečo, ale teraz to už viem a som rád, že som ho vtedy nevyhodil,“ hovoril, kým išiel ku mne. Mal na sebe to biele tričko, ktoré som mu obliala kávou, keď sme sa prvý krát stretli. Neverím, že ho ešte stále má!

„Mal si ho už odvtedy na sebe?“ spýtala som sa. Bola to dosť blbá otázka, vlastne ma to vôbec nezaujímalo, ale nevedela som, čo mu mám na to povedať -znova som stratila reč- a nechcela som, aby tu bolo to trápne ticho.

„Nie,“ záporne pokrútil hlavou, „toto je odvtedy prvý raz.“

Usmial sa a aj napriek mojej márnej snahe to ostalo trápne ticho. Harryho pohľad spočíval na mne, zatiaľ, čo ja som ten svoj upierala do zeme, kde som svojimi nohami kývala spredu dozadu a to spôsobovalo pomalé húpanie.

„Mám ťa zahojdať?“ spýtal sa Harry, čím prerušil to trápne ticho.

„Áno. Chcem, aby si ma hojdal,“ zdvihla som tvár zo zeme a s úsmevom som prikývla.

Harry ku mne pristúpil zozadu,, chytil mi chrbát a posunul ma vpred. Takto to pokračovalo, až kým som nebola vo obrovských výškam, kam už Harry na mňa nedočiahol.

Do pľúc som nasávala čistý vzduch a užívala si ten vietor. Vlasy mi lietali na všetky svetové strany, ale to bolo to posledné, čo mi vadilo.

Neviem, ako dlho som sa hojdala. Viem však, že vždy keď som spomalila, tak Harry ma znova zahúpal, čím znova zrýchlil tempo.

Keď som mala zavreté oči a vnímala len vietor a myšlienky, ktoré aj tak smerovali k starým časom, keď som ako dievča každého veku, až do osemnástin, sedávala na hojdačke a hojdala sa. Vtedy tam však nebol Harry a preto to nikdy nebolo také intenzívne.

Keď som znova pocítila Harryho ruky okolo mojich ramien a jeho pery na mojom krku, tak som otvorila oči a zistila, že už sa nevznášam vo vetre. Moc mi to však nevadilo. Postavila som sa a poklepala som po mieste, ktoré som doteraz hriala.

Harry si tam sadol a ja som sa usadila na neho. Pevne ma chytil za pás a pomaly nás húpal, presne tak, ako som to ja robila, keď bolo to trápne ticho.

Harry chytil moju ruku do svojej, otvoril mi dlaň, presne tú, kde mám tetovanie. Končekmi prstov mi po tom tetovaní prešiel.

„Prečo máš Me v zátvorke?“ spýtal sa.

„Rock (skala :D) predstavuje všetky moje pády, ktoré som v živote prežila, akoby som padala z útesu a Rock Me (Hojdaj ma :D) zas predstavuje to, ako by som z tých problémov v jeden deň vyletela. Presne, ako na hojdačke. A ešte aj preto, lebo ja hojdanie milujem,“ v stručnosti som mu vysvetlila, prečo to moje metaforické tetovanie vyzerá práve takto.

„Aké pády?“ spýtal sa ma a určite si domyslel, že sa to týka mojej úbohej minulosti, o ktorej som mu doteraz vlastne nič nepovedala.

Zhlboka som sa nadýchla. Buď teraz alebo nikdy. Raz by som mu to aj ta povedala a lepšia chvíľa, ako táto už zrejme ani nebude.

„Nikomu to nepovieš?“ spýtala som sa, aj keď to bola skôr otázka len z toho dôvodu, aby som oddialila chvíľu, kým prehovorím.

„Nikomu,“ záporne pokrútil hlavou.

„Môžem ti veriť,“ ďalšia otázka, ktorá sa tohto nijako netýkala, ale táto ma už aj zaujímala.

„Mne môžeš vždy veriť,“ odhodlane povedal a dal mu pusu na líce.

„Všetko sa to začalo už len tým, že som sa narodila...,“ začala som hovoriť a pokračovala som až do samého konca. Harry bude prvý človek, ktorý bude poznať celú pravdu o mojom živote...

Takto nejako si predstavujem tú hojdačku. Len si tam namiesto toho domu v pozadí domyslite pár stromov :D

Nová časť! Dúfam, že sa vám páčila tak, ako tie ostatné. Chcela by som sa vám poďakovať, že sa pomaly, ale isto, blížime k 3 000 vzhliadnutiam. Ďakujem.
Táto časť tam pôvodne ani nemala byť a namiesto toho som mala napísanú druhú, ale táto je omnoho lepšia a podstatnejšia, ako tá, čo bola pôvodná, takže som zvedavá, čo na ňu hovoríte. Btw: Je aj o niečo dlhšia, ako tá, čo bola pôvodná ;)

Chcela by som sa vás spýtať. Čo poviete na Eda a Mandy v poviedke Give me love? Hodia sa k sebe? Ak nie, tak ja to zmením. Len by som chcela poznať váš názor :)