Prekvapenie
Z pohľadu Abbey:„Nechaj si tam tú šatku,“ napomenul ma Harry s úsmevom už asi po dvadsiaty krát.
„Ale keď ja
vôbec neviem, kam ideme a táto neistota ma ničí,“ sťažovala som sa. Už
ideme autom asi desať minút a vďaka tomu, že mám previazanú bielu šatku
cez oči nič nevidím.
„Neboj sa. Za
chvíľu sme tam,“ ubezpečoval ma a určite sa stále usmieval.
Pustila som
teda šatku, prekrížila som si ruky na hrudi a pohodlnejšie sa usadila do
kresla v aute. Čakala som, kedy už konečne utíchne motor auta, keď
dostanem povolenie vystúpiť z tohto auta a zložiť si dole šatku.
Motor auta už
utíchol. Znova sa moje nedočkavé prsty dotkli lemu šatky, ktorá mi bránila vo
výhľade.
„Prosím,
Abbey. Ešte chvíľku vydrž!“ prosil ma Harry a zrejme už bol zúfalý
z toho, že nevedel, ako mi to už má zakázať.
„Veď dobre,
dobre,“ neochotne som súhlasila a znova som si zložila ruky zo šatky.
Počula som,
ako Harry vystúpil z auta a o chvíľu už otváral dvere pri mne.
Chytil ma za ruku a ťahal ma von.
„Kedy si ju
budem môcť dať konečne dole?“ nedočkavo som sa spýtala.
„Už čoskoro,“
pošepkal mi do ucha, až mi naskočila husia koža. Nechápem, ako prežívajú slepý.
Je to hrozné.
Harry ma
ťahal stále ďalej. Párkrát som sa potkla a hodila som po ňom nenávistný
pohľad aj napriek tomu, že som vedela, že to nie je jeho chyba a nemohol
to vidieť kvôli tej šatke.
Pristúpil ku
mne zozadu a rozviazal mi šatku. Chvíľku potom som mala ešte zavreté oči,
pretože som sa bála toho, čo sa predo mnou objaví. Až keď ma objali Harryho
ruky za pás a hlavu si položil na moje rameno, tak som nabrala odvahu
otvoriť oči.
Predo mnou stála
hojdačka, zavesená na strome a na tých miestach, kde sa má držať boli
všade kvety. Už viem, prečo sme šli tak dlho. Nikde neboli žiadny ľudia, čo
znamenalo, že sme boli osamote niekde v lese.
Ani som si
neuvedomila, že mám otvorené ústa až, keď sa ma Harry spýtal: „Čo povieš?“
„Ja... ja
nemám slov. Waau ne... jednoducho... wau!“ vykoktala som zo seba niečo, čo
nedávalo zmysel, ale nič iné som zo seba nedokázala dostať.
Počula som,
ako sa usmial. Očividne bol rád z mojej reakcie a ja musím
skonštatovať, že sa oplatilo čakať s tou šatkou na očiach.
Otočila som
sa k nemu, pevne som ho objala a pobozkala ho.
„Nechceš ju
vyskúšať?“ spýtal sa, keď som mu dala slobodu dýchať tým, že som sa odlepila
z jeho pier.
Oči mi
zažiarili a pohotovo som prikývla. Už je tak strašne dlho, čo som sa
naposledy hojdala a cítila vietor vo vlasoch.
Pustila som
Harryho a prakticky sa vytrhla z jeho zovretia a rozbehla som sa
k hojdačke. Usadila som sa na drevenú dosku, ktorá mala slúžiť na sedenia
a chytila som sa povrazov z oboch strán, na ktorých rástli kvety.
Pozrela som
sa na Harryho, ktorý sa nepohol ani o centimeter a z úsmevom sa
na mňa díval.
„To čo máš na
sebe?“ spýtala som sa ho. Veľmi presne som si pamätala toto tričko
a nemohla som uveriť tomu, že ho ešte stále má a dokonca ho má teraz
ešte aj na sebe.
„To je moje
obľúbené tričko. Vtedy som ho chcel pôvodne vyhodiť, ale keď som sa pozrel na
tú škvrnu, tak som to nedokázal. Sám som vtedy nevedel prečo, ale teraz to už
viem a som rád, že som ho vtedy nevyhodil,“ hovoril, kým išiel ku mne. Mal
na sebe to biele tričko, ktoré som mu obliala kávou, keď sme sa prvý krát
stretli. Neverím, že ho ešte stále má!
„Mal si ho už
odvtedy na sebe?“ spýtala som sa. Bola to dosť blbá otázka, vlastne ma to vôbec
nezaujímalo, ale nevedela som, čo mu mám na to povedať -znova som stratila reč-
a nechcela som, aby tu bolo to trápne ticho.
„Nie,“
záporne pokrútil hlavou, „toto je odvtedy prvý raz.“
Usmial sa
a aj napriek mojej márnej snahe to ostalo trápne ticho. Harryho pohľad
spočíval na mne, zatiaľ, čo ja som ten svoj upierala do zeme, kde som svojimi
nohami kývala spredu dozadu a to spôsobovalo pomalé húpanie.
„Mám ťa
zahojdať?“ spýtal sa Harry, čím prerušil to trápne ticho.
„Áno. Chcem,
aby si ma hojdal,“ zdvihla som tvár zo zeme a s úsmevom som prikývla.
Harry ku mne
pristúpil zozadu,, chytil mi chrbát a posunul ma vpred. Takto to
pokračovalo, až kým som nebola vo obrovských výškam, kam už Harry na mňa
nedočiahol.
Do pľúc som
nasávala čistý vzduch a užívala si ten vietor. Vlasy mi lietali na všetky
svetové strany, ale to bolo to posledné, čo mi vadilo.
Neviem, ako
dlho som sa hojdala. Viem však, že vždy keď som spomalila, tak Harry ma znova
zahúpal, čím znova zrýchlil tempo.
Keď som mala
zavreté oči a vnímala len vietor a myšlienky, ktoré aj tak smerovali
k starým časom, keď som ako dievča každého veku, až do osemnástin,
sedávala na hojdačke a hojdala sa. Vtedy tam však nebol Harry a preto
to nikdy nebolo také intenzívne.
Keď som znova
pocítila Harryho ruky okolo mojich ramien a jeho pery na mojom krku, tak
som otvorila oči a zistila, že už sa nevznášam vo vetre. Moc mi to však
nevadilo. Postavila som sa a poklepala som po mieste, ktoré som doteraz
hriala.
Harry si tam
sadol a ja som sa usadila na neho. Pevne ma chytil za pás a pomaly
nás húpal, presne tak, ako som to ja robila, keď bolo to trápne ticho.
Harry chytil
moju ruku do svojej, otvoril mi dlaň, presne tú, kde mám tetovanie. Končekmi
prstov mi po tom tetovaní prešiel.
„Prečo máš Me
v zátvorke?“ spýtal sa.
„Rock (skala
:D) predstavuje všetky moje pády, ktoré som v živote prežila, akoby som
padala z útesu a Rock Me (Hojdaj ma :D) zas predstavuje to, ako by som z tých
problémov v jeden deň vyletela. Presne, ako na hojdačke. A ešte aj
preto, lebo ja hojdanie milujem,“ v stručnosti som mu vysvetlila, prečo to
moje metaforické tetovanie vyzerá práve takto.
„Aké pády?“
spýtal sa ma a určite si domyslel, že sa to týka mojej úbohej minulosti, o ktorej
som mu doteraz vlastne nič nepovedala.
Zhlboka som
sa nadýchla. Buď teraz alebo nikdy. Raz by som mu to aj ta povedala a lepšia
chvíľa, ako táto už zrejme ani nebude.
„Nikomu to
nepovieš?“ spýtala som sa, aj keď to bola skôr otázka len z toho dôvodu,
aby som oddialila chvíľu, kým prehovorím.
„Nikomu,“
záporne pokrútil hlavou.
„Môžem ti
veriť,“ ďalšia otázka, ktorá sa tohto nijako netýkala, ale táto ma už aj
zaujímala.
„Mne môžeš
vždy veriť,“ odhodlane povedal a dal mu pusu na líce.
„Všetko sa to
začalo už len tým, že som sa narodila...,“ začala som hovoriť a pokračovala
som až do samého konca. Harry bude prvý človek, ktorý bude poznať celú pravdu o mojom
živote...
Takto nejako si predstavujem tú hojdačku. Len si tam namiesto toho domu v pozadí domyslite pár stromov :D
Nová časť! Dúfam, že sa vám páčila tak, ako tie ostatné. Chcela by som sa vám poďakovať, že sa pomaly, ale isto, blížime k 3 000 vzhliadnutiam. Ďakujem.
Táto časť tam pôvodne ani nemala byť a namiesto toho som mala napísanú druhú, ale táto je omnoho lepšia a podstatnejšia, ako tá, čo bola pôvodná, takže som zvedavá, čo na ňu hovoríte. Btw: Je aj o niečo dlhšia, ako tá, čo bola pôvodná ;)
Chcela by som sa vás spýtať. Čo poviete na Eda a Mandy v poviedke Give me love? Hodia sa k sebe? Ak nie, tak ja to zmením. Len by som chcela poznať váš názor :)

část je taková ňuňu :3 ale je to boží :33 já prostě vážně nemám slov :3 chápu Abbey,že byla s tím šátkem tak nedočkavá :D byla bych na tom stejně :D Harry je tu jakej romantik :33 prostě a jednoduše DOKONALÉ ♥♥ strašně se těším na další :33 jo a Ed a Mandy mi připadají jako velmi zajímavý pár :) myslim,že měnit to nemusíš :))
OdpovedaťOdstrániťMoc, moc ďakujem :-*
Odstrániť