Rock Me - 35. part

„Abbey prepáč.“

Išla som asi dvadsať minút bez prestávky a s Harrym v pätách. Zastavila som sa až pri jednom jedinom útese, ktorý v celom Londýne je. Všetko som mala presne naplánované až na toto. Nemala som vôbec zastaviť a jednoducho som mala pokračovať v ceste, lenže som to nedokázala. Nemohla som. Niečo ma zastavilo a zrejme už nikdy neprídem na to, čo to bolo, ale som si istá, že ma ten pocit nesmierne sklamal, pretože zastaviť bola veľmi zlá vec. Zastavenie znamenalo, že ma Harry dobehne a práve toto som nechcela.

Stalo sa presne to, čo som si myslela, keď som zastavila. Dívala som  sa do spätného zrkadla a zbadala som Harryho, ako vystupuje zo svojho auta. Ľavú ruku som dala dolu z volanta a stlačila som gombík, ktorý ma v tomto aute uzamkol. Mimovoľne som hladila pred seba na ten útes a rozmýšľala som, čo by bolo ďalej. Ten útes viedol k jazeru, kde sme sa s Harrym dali dokopy, kde mi Harry oznámil, že ma prvýkrát podviedol, kde sa toho stalo strašne veľa.

„Abbey otvor,“ Harry prerušil chod mojich myšlienok. Zatiaľ hovoril relatívne pokojným hlasom. Keby tak vedel, čo sa práve chystám urobiť, tak by určite nebol taký pokojný, ale určite by hystericky kričal, mlátil by do okna a nakoniec by sa mi hodil aj pod kolesá len aby som to nespravila.

Lenže on netuší, čo sa chystám spáchať pretože nedokáže čítať myšlienky a preto tu zatiaľ len tak pokojne stojí a díva sa na mňa cez sklo.

Prakticky mi je ho aj trochu ľúto, lebo je naivný a myslí si, že som tu preto, lebo to súvisí s tým mojím tetovaním a pádmi v živote, lenže ja som tu práve preto, aby som už zažila len jeden pád a nie sa rútila do priekopy, ktorá nikam nevedie.

Tá priekopa je tá naša lásky, ktorá trvala tri mesiace a dala mi do života toľko, že sa to vlastne ani nedá zrátať. Ja som si však vedomá, že viac toho nepotrebujem, pretože už by som sa mu nemohla pozrieť do očí s toľkou láskou, ako mi to šlo doteraz. Zhnusil sa mi. Tento vzťah nebol len o láske, ale aj o podvodoch a odpusteniach, ale ja nedokážem omyli odpúšťať do konca života. Nechcem žiť s tým, že sa ráno zobudím a v priebehu toho dňa mi Harry môže, ale aj nemusí oznámiť, že ma podviedol. Nie. O toto ja nestojím. O toto nie.

Zavrela som oči a nasala plné pľúca vzduchu.  Stlačila som plyn, čím moje auto začalo vydávať zvuky, akoby som sa šla z niekým pretekať.

Teraz som si bola istá, že aj Harrymu to už aj došlo, ale teraz mi to bolo už aj jedno. Za pár sekúnd som sa stala neovplyvniteľnou a ani Harry s tým nič neurobí.

Ruku som položila na páku a zaradila som rýchlosť. Už stačilo len zložiť nohu z brzdy a...

„Nie Abbey! Nerob to!“ kričal ako zmyslov zbavený. Robil presne to, čo som si myslela. Cítim sa ako veštica. Presne kopíruje to, čo som vedela, že urobí, keď mu to dôjde.

Postavil sa pred moje auto a držal ho rukami, akoby ho dokázal zataviť vlastnými rukami.

Dívala som sa mu priamo do očí a aj on mne. Medzi tými pohľadmi však bol rozdiel. Ja som sa na neho dívala cez zúžené štrbinky a najradšej by som ho očami presunula, nech mi uhne z cesty a on sa na mňa díval z nádejou, že ma zhypnotizuje a ja nakoniec vystúpim a hodím sa mu okolo krku. Je až divné, čo všetko sa dá vyčítať z jedného pohľadu očí.

Nechcela som ho prejsť, pretože som mu nechcela spôsobiť ešte viac bolesti, ako bude mať. Aj keď títo by bola viac fyzická, ako psychická, no bolesť by to bola.

Zaradila som spiatočku a cúvla som o pár metrov.

Dívala som sa na jeho reakciu, keď videl, že som nešla dopredu, ale dozadu. Vydýchol si a pomalou chôdzou sa vybral ku mne. Dobre. Aspoň mi uhol z cesty. Kto vie, či si vydýchol z toho, že ho neprejdem alebo z toho, že sa nejdem zabiť. Myslím, že z oboch dôvodov.

Na tvári mi zafiguroval malý škodoradostný úsmev, ktorý z tejto diaľky určite nezbadal a ja som si bola istá, že to je posledný úsmev môjho života. Škoda, že bol škodoradostný.

Znova som zaradila najväčšiu rýchlosť, akú toto auto dokázalo splniť a dupla som na plyn.

Počas cesty, ktorá rýchlo a iste viedli k zatrateniu sa mi v mysli prehral celý môj život. Život, ktorý nepoznal rodičov. Život, ktorý som prežila v detskom domove. Život plný pádov a úspechov. Život, ktorý nebol až taký dlhý. Život, ktorý mi do cesty postavil Harryho Stylesa, ktorého neskutočne milujem, ale nedokážem sa na neho pozrieť...

Z Harryho pohľadu:

„Abbey prosím,“ zašepkal som a po tvári mi stekali slzy. Nemohla to počuť, ale ja som sa na hlasnejšie slová nezmohol. Stál som pred jej autom a dúfal som, že ho zastavím silou vôle alebo neviem čím, ale jednoducho ho zastavím.

Videl som, ako položila ruky na páku a zaradila nejakú rýchlosť. Alebo spiatočku. Dúfal som v tú druhú možnosť, ale ak si vyberie tú prvú, tak nech ma prejde, pretože ja bez nej nedokážem žiť.

Cúvla. Vybrala si druhú možnosť a ja som si vydýchol. Pomalými krokmi som sa vybral k nej a usmieval som sa. Vtedy však prišiel šok. Jej auto sa proti mne mihlo neskutočnou rýchlosťou a stratilo sa mi z dohľadu tým, ako sa mu pôda stratila pod nohami.

„Niéé !“ zakričal som na plné hrdlo a podlomili sa mi kolená.

Ležal som na zaprášenej zemi a niečie ruky ma zadvihli zo zeme. Pozrel som sa, kto ma zodvihol a predo mnou sa črtala tvár Louisa. Snažil som sa mu vytrhnúť a rozbehnúť sa k útesu. Možno by som tam skočil alebo by som sa len díval, no nechcel som tú stáť.

Nemohol som, pretože ma chytil ďalší pár rúk.

„Pustite ma!“ zakričal som.

„Vy ste tu boli a nezabránili ste jej v tom. Len ste sa prizerali. Nechajte ma!“  stále som kričal, no oni ma nepočúvali a napriek môjmu odporu ma vliekli preč.

Vytrhol som sa im z rúk a rozbehol som sa k útesu. Čím bližšie som bol tým som mal ťažšie nohy a nakoniec som znova spadol na zem, odkiaľ som sa už nepohol a len som spomínal na to, čo som s ňou prežil a už je to preč. Ona mi dôverovala a ja som si to pokašľal. Ten debilný sex nestál za to. Ako som si mohol myslieť, že sa mi to tak ľahko prepečie. Najdrahší sex za celý život.

„Abbey prepáč,“ zašepkal som v nádeji, že to bude počuť...

The End 

A je to tu. Koniec. Koniec, ktorý ste možno čakali a možno ani nie. Podľa mňa trápny koniec, ale vystihoval to, prečo sa to tak volá. Ale to však pochopíte v epilógu...