ME 2

Ešte stále neverím...

*1.2.1931
† 31.3.2013

Keď Veľkonočné nedeľné ráno nastalo, 
tvoje srdce, ktoré sme tam milovali biť prestalo.
Zhasli oči, utíchol hlas, 
mal rád život, aj všetkých nás.

Pamätá si niekto z vás, keď som mala to pochmúrne pozadie na tomto blogu? Vtedy som vám sľúbila, že vám to niekedy vysvetlím a myslím, že práve teraz ten čas nastal.
Keď sa po mesiaci toto objavilo v novinách, tak stále som tomu neverila, aj keď som to videla čierne na bielom. Je to až divné, keďže sú to už dva mesiace a nejaké dni, ale niekedy normálne počujem jeho hlas. Potom mi však nanovo dôjde, že on tu už vlastne nie je. Je to ten najhorší pocit v mojom živote a vždy so sebou prinesie nával sĺz, ktoré sa nedajú zastaviť. Keby aspoň nežil s nami celý čas v jednom dome, tak by to možno tak nebolelo. Teraz tým nechcem povedať, že som ho nechcela, ale to, že naša rodina to pocíti najviac. 
Rakovina. To je tá sviňa, čo mi ho zobrala zo života. Mal rakovinu pľúc. Posledný rok jeho života nemal funkčnú už polovicu pľúc a zaplavovala mu ich voda. Pravidelne chodieval do nemocnice a veľkou ihlou mú tu vodu z pľúc ťahali. V posledný deň jeho života mu už pľúca nefungovali vôbec a dýchal len cez srdce. Doteraz som si myslela, že sa to nedá, ale ako sa tak dívam, všetko je možné. To srdce za neho dokázala dýchať niečo cez 24 hodín, potom ten nátlak nevydržalo a...
Poslednýkrát som ho videla, keď ho v sobotu od nás brala sanitka do nemocnice. Vraj išla húkajúc, pretože to s ním bolo akútne. 
Keď sa v nemocnici prebudil, tak pri ňom stáli všetky jeho deti okrem tety Božky, ktorá býva v Senci a tak rýchlo by sa do Žiliny asi nedostavila, okrem tety Maji, ktorá umrela ešte keď som ja nebola na svete a ešte okrem tety Mili, ktorá bola jeho najstaršia dcéra, ale umrela, keď mala len pol roka. Žije už len jedna osoba, ktorá vie ako vyzerala. Starkého staršia sestra. Ocino bol jeho jediný syn zo siedmich detí.
Keď prišiel domov, tak nám povedal, že keď tam videl, tak sa rozplakal. Úplne si ho viem predstaviť. Tie jeho sivé oči... Neskutočne mi chýba.
Pamätám si, že deň pred jeho smrťou som sa dívala na Harryho Pottera Dary smrti 1. part a z toho filmu som nemala takmer nič, pretože som stále na neho myslela. To mi bolo vlastne aj jedno, pretože som ten film už videla. V nedeľu ráno ku mne do izby prišla sestra a povedala: "Beáta, starký zomrel," a rozplakala sa. Vtedy som len ostala ležať, ako v nejakom tranze a došlo mi to až o hodnú chvíľu, čo mi vlastne povedala.
Ešte stále neverím tomu, že už nikdy nebudem počuť jeho hlas, že už nikdy mi nepovie Babuľka, ako to on mal vo zvyku, že už nikdy nebudem počuť tie jeho príbehy z mladosti, ktoré mi dovtedy liezli už na nervy, pretože stále dookola opakoval to isté. Čo by som teraz za to len dala, ak by to znamenalo, že s ním môžem stráviť ešte trochu času...
Pamätám si na to, keď bola malá a on ma chytil na ruky a "hral na basu". To sú spomienky, ktoré mi vyčaria úsmev na perách a za nimi sa valia ďalšie slzy, presne ako teraz.
Keď si spomeniem na jeho nadávky, ktoré mi vždy vyčarili úsmev na perách, pretože on mal vlastný spôsob nadávania. Napríklad: "Bodáj by ťa bodáj hus kopla aj bravčová noha pečená."   "Ty galgan!" alebo také tie veci. Kto by sa na tom nezasmial? 
Alebo ten jeho citát, keď nevedel, čo má povedať a nechcel, aby reč len tak stála: "Čo mám tedy robiť. Peňazí nemám, škaredú nechcem a peknú mi nedajú." potom si vždy povzdychol.
Taktiež si pamätám, keď bol po porážke a začal užívať lieky. Ako to on len nemal rád. Lieky vždy schovával, aspoň ten jeden na odvodňovanie, a radšej si namiesto toho dal štamperlík nejakej domácej pálenky. Vždy vedel povedať, že toto je pre neho liek a nič iné tak vynikajúco nezaberá ako toto.
Starký zomrel presne mesiac a jeden deň pred mojimi 15-timi narodeninami a týždeň pred prijímačkami na strednú škola, na ktorú som chcela ísť. Tak som sa tešila na to, ako za ním prídem s občianskym a zasmejeme sa spolu na mojej trápnej fotke. Alebo ako sa spolu s ním budem tešiť z toho, že ma prijali na to školu (na ktorú ma naozaj prijali). Bohužiaľ sa toho netešil. Boli to moje najsmutnejšie narodeniny a prijímačky som až tak neprežívala, pretože som si povedala, že takto aspoň bude so mnou a ináč by napäto trpel doma.
Na moje narodeniny som mohla s ním stráviť čas len tak, že som sa vybrala k jeho hrobu a zapálila mu sviečku, čo som aj urobila.
Starký oslávil 1. februára 82 rokov. Má narodeniny v presne ten istý deň ako môj budúci manžel Harry. Keby som len vedela, že to budú jeho posledné narodeniny, naše spoločné Vianoce a naše posledné spoločné dni, tak s ním trávim oveľa viac času.
Strašne moc mi chýba . Keby som mohla, tak vám tu rozpíšem celý jeho život, ale strašne zle a ťažko sa mi to píše.
Ďalšia časť bude neviem kedy, ale o čom bude, tak to už viem.

*Fotky k tomuto pridám neskôr. Je už neskoro a nechce sa mi ich hľadať v počítači.*