Rock Me - 30. part

Flashback 3

Pred dvanástimi dňami mi prišiel list od notára, že dnes sa mám dostaviť na miestny mestský úrad. Musela som si na dnes zobrať neplatené voľno. Na jednej strane je to dobré, pretože mi neklesne sebavedomie ešte nižšie, ak je to vôbec možné. No na druhej strane dnes nič nezarobím, čiže aj výplata bude nižšia a strávim tam zasa nejaký čas navyše.

Teraz sedím na dlhej chodbe a hladín na bielu stenu, ktorá nie je vôbec ničím zaujímavá, ale zabíjam tým čas a aspoň nemyslím na to, aká mi je zima. Mohli tu dať aspoň oranžovú stenu, keď nekúria. Oranžová totiž pôsobí omnoho teplejšie ako biela.

„Slečna Fletcherová?“ zavolal niekto moje meno a ja som sa pozrela na miesto, odkiaľ ten hlas prichádzal.

„Áno? To som ja,“ povedala som a vybrala som sa k tej pani, ktorá sa na mňa mračila spoza okuliarov. Síce som si obliekla to najformálnejšie, čo doma mám, aj tak musím uznať, že to nie je žiadna sláva.

„Nech sa páči, sadnite si,“ oslovil ma pán, ktorý sedel za stolom a ukazoval na miesto oproti nemu. Tak som si teda sadla.

„Čo mi viete povedať o Vašich rodičoch?“ spýtal sa ma otázku, ktorú som od neho vážne nečakala. Keď ma tu zavolali, tak som si myslela, že som urobila nejaký prúser, napríklad nezaplatila dane alebo čo ja viem čo, ale toto?

„Ak mám pravdu povedať, tak nič. Nepamätám si ich. Vyrastala som v detskom domove,“ odpovedala som mu. Neviem, akú odpoveď odo mňa čakal, ale ja som mu vedela poskytnúť len toto.

„A viete aspoň ako sa volali?“ položil mi ďalšiu otázku, na ktorú som vedela odpovedať. Mala som to totiž napísané v rodnom liste, ktorý som vyfasovala na moje osemnáste narodeniny v detskom domove, ktorý som v ten istý deň opúšťala.

„Marie a Antonio Fletcherovci,“ povedala som zreteľne mená svojich rodičov.

„Nikdy Vás nenapadlo po nich pátrať?“ spýtal sa ďalšiu otázku a mňa to prestalo baviť. To ma tu zavolali len preto, aby sa ma pýtali na mojich rodičov, o ktorých vážne neviem nič okrem mien?

„Nie. Nikdy. Neprišlo mi to ako dobrý nápad. Vždy som si povedala, že ma asi nechcú vidieť, keď ma odložili do detského domova,“ mykla som plecami. To bola vlastne pravda. Mnohokrát ma to už napadlo, ale vždy som sa zastavila, pretože som si pripomenula to, čo som, práve teraz vyslovila nahlas.

„Prečo ste ma tu zavolali a pýtate sa ma na mojich rodičov? To oni chceli, aby ste ma našli po toľkých rokoch alebo ako to mám chápať?“ teraz som položila otázky zas ja. Tieto slová mi behajú v hlave odkedy  mi položil prvú otázku a až teraz som pozbierala odvahu sa ho to spýtať.

„Nie. Oni tu nie sú a neuvidíte ich. Už nikdy. Oni sú totiž mŕtvy. Je mi to ľúto,“ odpovedal mi. Tak toto bol šok. Nie, že by mi nejako extra chýbali, však som ich nikdy ani nevidela, ani neviem, ako vyzerajú. Šok bol skôr to, že už ani nebudem mať šancu ich nikdy vidieť a ani spoznať.

„To ste ma tu zavolali len kvôli tomu, aby ste mi toto povedali? Neviem, prečo by ma to malo zaujímať. Zjavne o mňa nemali záujem, tak neviem, prečo by som mala mať ja záujem o nich,“ povedala som a už som a chystala na odchod. Tento výlet ma ide viac rozčúliť, ako potešiť.

„Len si sadnite, prosím. To nie je všetko. Predpokladal so, že Vás toto vôbec nebude zaujímať, ale bolo potrebné Vám to oznámiť, pretože by ste to inač vôbec nepochopili,“ zastavil ma, znova som sa usadila do kresla a povedala: „Tak čo ešte odo mňa chcete?“

„Zanechali Vám všetok svoj majetok a túto skrinku,“ povedal, posunul ku mne malú drevenú skrinku, na ktorej bol položený kľúčik, ako keď si nejaké pubertiačky zamykajú svoj denník.

Svoj zrak som z tej skrinky znova upriamila na pána sediaceho oproti mne a spýtala sa: „O akej sume je reč?“

To jediné ma teraz naozaj zaujímalo a nejaká skrinka, ktorá má v sebe určite len tucet fotografií mi bola teraz úplne ukradnutá.

„To presne neviem, ale pokiaľ viem, tak vo svojej poslednej vôli spomenuli, že všetko, vrátane čísla účtu v banke, je v tej skrinke,“ povedal a na tvári sa mu začala črtať zvedavosť, čo všetko v tej skrinke je.

„Teraz je to už všetko?“ spýtala som sa a najďalej som sa snažila tváriť príliš nezaujato, presne tak, ako keď som rozprávala o svojich rodičoch.

Pán sediaci oproti mne len prikývol.

„To znamená, že už môžem ísť?“ položila som ďalšiu otázku, na ktorú som dúfala, že tiež prikývne.

„Vskutku áno,“ povedal a ja som neváhala a postavila sa z toho kresla.

„Tak teda, dovidenia,“ rozlúčila som sa a vybrala som sa k dverám.

„Do- dovidenia,“ zakoktal sa a ja som za sebou zavrela dvere. Určite ostal v šoku, z toho, čo som práve urobila. Toto bolo pre neho niečo ako prípad, ktorý má v sebe mnoho záhad a on ho teraz vďaka mne nevyrieši, pretože som odišla a navždy som aj s tým prípadom za sebou zatvorila dvere.

Keď som sa dostala do najbližšieho parku, odkiaľ už nebolo vidieť tú budovu, tak som začala študovať tú drevenú skrinku.

Presne ta, ako som čakala, tak tam boli fotky a nejaký rukopis. To však až potom. Mňa zaujala obálka z nápisom: Dedičstvo.

Otvorila som ju a tam bol papier, na ktorom bolo napísané trinásťmiestne číslo účtu.

Zbehla som do najbližšej banky, kde mi oznámili, že je zo mňa milionárka...

Nová časť, ktorá je svojím spôsobom aj posledná časť z Abbey-inej minulosti. Nabudúce už bude časť z prítomnosti. :)