Rock Me - 28. part

Flashback 1

Pozrela som sa do zrkadla v kúpeľni a samej zo seba mi bolo zle. Tento rituál robím každý večer pred tým, než idem do práce. Každý normálny človek sa do zrkadla pozrie , aby sa upravil a vyzeral čo najlepšie, lenže ja nie. Ja sa doňho pozerám a vidím osobu, ktorá sa mi za posledné štyri mesiace zhnusila.

Každý jeden deň na sebe nachádzam novú vec, pre ktorú neznášam svoj život. Ako som len mohla klesnúť do takého zúfalstva? Existuje vôbec človek, ktorému je na tomto svete horšie ako mne?

Prepláchla som si tvár studenou vodou, akoby som sa tým snažila zmyť zo seba tú špinu, ktorá sa na mňa nalepila za osemnásť rokov môjho biedneho života. Odtrhla som pohľad z umývadla a začala som si skúmať tvár. Koncami mojich dlhých, na červeno nalakovaných, nechtov som si prechádzala po vlhkých lícach. Najradšej  by som si tými nechtami vyškriabala oči, aby som sa už viac nemusela dívať na svoj odraz, lenže to by mi moc nepomohlo, by dokonca ešte aj poškodilo. Po chvíli som si utrela mokrú tvár do uteráka a intenzívne som sa začala venovať dôležitejším veciam. Príprava do práce.

Do ruky som uchopila čiernu linku a namaľovala som si ňou oči. Potom som si zvýraznila mihalnice riasenkou. Presne tak, ako to robia všetky moje kolegyne a ako to vyžaduje Jacob, môj šéf. Vraj to pôsobí viac sexy a záhadne. Keci. Vyzeráme ako múmie, ale ak chcem prežiť, tak to musím plniť.

Ústa som si namaľovala sýtočerveným rúžom. Ďalšia vec, ktorá charakterizuje moje remeslo.

Svoje polodlhé, vlnité vlasy som nechala, nech mi voľne padajú do tváre. Aspoň tak sa skryjem pred svetom.

Pozrela som sa na náramkové hodinky. Akurát bol čas vyraziť z domu, ak nechcem prísť neskoro, čo znamená výpoveď.

Vyšla som z kúpeľne, obula som si vysoké čierne topánky na platforme, ktoré nosím každý deň a vždy, keď sa z nich vyzujem, tak sa divím, ako som v nich mohla byť celú noc.

Navrch som si obliekla tenký čierna kabát, dlhý po kolená, ktorý dokonalo zakrýva, to málo, čo mám na sebe a zavrela som za sebou dvere. Deniss už dávno nebola doma, tá dnes mala poobednú v obchode, v ktorom pracuje. Tak rada by som s ňou menila a ona zasa so mnou. Asi sama nechápe, čo to je. Aj tak ju tam Jacob nechcel, keď sa bola pýtať o miesto. Jej povedal, že nemá miesto a mne potom povedal, že ju tu nechce, pretože takých ako je ona tú už má päť. Keď som sa ho spýtala, že prečo tu prijal mňa, veď ja sa tiež výzorovo podobám na každú tretiu, čo tam robí, tak mi len povedal: „Ty si výnimočná, zlatko.“

Jacob je neskutočne nesympatický, nechutný a škodoradostný človek. Veľmi dobre vie, že sa strašne nerada pretŕčam a najradšej by som tam splynula z davom a práve preto ma čo najviac ukazuje a dáva mi úlohy, pri ktorých vždy vyniknem. Každej z nás robí napriek. Akoby sa riadil heslom: „To čo chceš, to nedostaneš.“

Do práce som šla pešo. Nemám to moc ďaleko a taxík je luxus, ktorý si nemôžem dovoliť. Celý čas som šla z hlavou sklonenou k zemi a rukami zastrčenými v bočných vreckách kabáta, aby som nevidela, ako ľudia na mňa ukazujú prstom. Mám síce kabát, ktorý zakryje celé to oblečenie, ktoré mám na sebe, ale vďaka tomu charakteristickému líčeniu to vôbec nepomáha. Ten kabát však budem nosiť aj tak, aspoň z tej biednej úcty k sebe samej. Normálne by som sa obliekla tam, ale to Jacob prísne zakazuje, pretože to zdržiava, ale každá vie, že to preto vôbec nie je, ale práve kvôli tomu, aby na nás ukazovali prstom.

Ktovie. Možno je Jacob majiteľ podniku, ktorý potrebuje reklamu a tým, že takto chodíme po uliciach Liverpoolu mu robíme reklamu.

Vošla som dnu, do mojej práce a Jacob si ma hneď zavolal.

„Dnes budeš mať len jedného zákazníka,“ povedal, keď som za sebou zavrela dvere od jeho pracovne. Prikývla som. Táto biedna správa mi zlepšila náladu, pretože je to omnoho lepšie, ako včerajšok z tromi.

„To je všetko?“ spýtala som sa a dúfala, že áno.

„Áno,“ prikývol a ja som si potichu vydýchla. „Teraz sa choď pripraviť a smer tyč,“ dodal a ja som rýchlo vyšla z tej miestnosti, než zmení plány. To je totiž jeho záľuba.

Vošla som do šatne, ktorú som zdieľala z ostatnými kolegyňami a hneď na mňa hrnuli otázky typu, či mám prúser. Divné, ako si hneď myslia to najhoršie.

Na všetko som len nesúhlasne pokrútila hlavou a vysvetlila im na čo som tam bola. Niektoré mi závideli a iné sa začali smiať. Nechápem tie, čo sa začali smiať. To sú tie, čo majú túto prekliatú prácu radi a robia to preto, lebo ich to baví. Nerozumiem, čo ich na tomto baví. Musia byť fakt zúfale, keď toto tu majú radi...

Tuto je nová časť. Možno vás to nebude vôbec baviť, pretože tam vôbec nie je nikto z 1D, ale aj tak dúfam, že si to prečítate :) Pôvodne toto nebola vôbec  pláne, ale jedna z vás mi napísala, že by ju to som mohla niečo také napísať a mňa to zaujalo a tu je výsledok. Prosím aspoň tieto žabky, ktoré s to prečítajú, nech mi dajú komentár, čo si o tom myslia. Ďakujem :)