Rock Me - Epilóg

Do you remember summer '09? Wanna go back there every night, just can't lie was the best time of my life. (Pamätáš si leto 2009? Chcem sa tam vrátiť každú noc, jednoducho nemôžem klamať, že to bolo najlepšie obdobie v mojom živote.) – Presne tieto slová by som povedal Abbey, keby som ju stretol na ulici.

Lying on the beach as the sun blew out, playing this guitar by the fire too loud, oh my my they could never shut us down. (Ležanie na pláži pri západe slnka, pri ohni sme hrali na túto gitaru tak hlasno, nikdy by nás neutíšili.) – Pri týchto slovách som sa inšpiroval tým, keď sme boli na pláži za naším domov, spievali sme Little Things a dali sme sa s Abbey dokopy. Tak rád by som si s ňou tie chvíle zopakoval.

I used to think  that i was better alone. (Celú dobu som si myslel, že mi bude samotnému lepšie.) – Sám neviem, či som si to myslel, ale správal som sa tak, čiže som si to asi aj myslel.

Why did I ever wanna let you go? (Prečo som ťa len chcel opustiť?) – Je to až neuveriteľné, ale araz som nad tým uvažoval. Práve vtedy, keď ma prvý krát podviedla. Hneď na to som jej spravil to isté a vlastne som si ani neuvedomoval, že to ona bola tá, čo mi to vrátila. Vtedy v tej kaviarni som jej povedal, že som ju podviedol a chcel som jej aj povedať, že je koniec, ale povedal som jej, že je štetka a potom som to už nedokázal. Možno keby som sa s ňou rozišiel, tak by teraz ešte žila, ale asi to tak už malo byť.

Under the moonlight as we stared at the sea. (Keď sme za svitu mesiaca hľadeli na more.) – Ten moment si pamätám celkom presne. Bolo to v ten istý večer, keď sme sa dali dokopy a mesiac nám svietil do očí. Vtedy padol náš prvý bozk a bol to jeden z tých najkrajších momentov v živote, na ktorý nikdy nezabudnem.

The words you whispered I will always believe. (Navždy budem veriť v slová, ktoré si šepkala.) – Vždy som jej veril a o to isté sa pokúsila aj ona, ale sklamal som jej dôveru presne v ten istý deň, ktorý sa stal pre ňu osudným.

I want you to rock me, rock me, rock me yeah. I want you to rock me, rock me, rock me yeah. (Chcem, aby si ma hojdal, hojdal, hojdal, yeah. Chcem aby si ma hojdal, hojdal, hojdal, yeah. ) – Toto sú vlastne jej slová, ktoré mi povedala v ten deň, keď som jej urobil to prekvapenie. Nikdy som ju nevidel šťastnejšiu.

I want you to hit the pedal heavy metal show me you care! (Chcem, aby si stúpila na pedál, ten ťažký kov, ukáž mi, že ti na mne záleží!) – Myslím, že práve toto si ona myslela, že si myslím, keď sa na mňa dívala s tými očami, keď sedela za volantom a hľadela sa presne do mojich očí. Chcela vedieť, či mi na nej záleží a ja som práve vtedy zašepkal: „ Abbey, prosím.“ Škoda, že som to nepovedal hlasnejšie. Možno by to dopadlo inač alebo by aspoň vedela, že mi vždy na nej záležalo.

I want you to rock me, rock me, rock me yeah. (Chcem aby si ma hojdal, hojdal, hojdal, yeah.) -  „Áno, chcem, aby si ma hojdal.“ Tieto slová mám v ušiach celé dni.

We were together summer '09. Wanna roll back like pressing rewind. You were mine and we never say goodbey. (Yeah, boli sme spolu v lete 2009. Chcem to vrátiť späť, jednoducho stlačiť gombík a pretočiť späť. Bola si moja a nikdy by sme sa nerozišli.) – Chcel by som napraviť všetky chyby, čo som vtedy naspáchal, pretože ja mám na svedomí jej smrť.

I used to think that i was better alone.

Better alone.

Why did I ever wanna let you go?

Let you go.

Under the moonlight as we stared at the sea.

Stared at the sea.

The words you whispered I will always believe.

I want you to rock me, rock me, rock me yeah. I want you to rock me, rock me, rock me yeah. I want you to hit the pedal heavy metal show me you care! I want you to rock me, rock me, rock me yeah.

R-O-C-K me again, R-O-C-K me again, R-O-C-K me again. I want you to R-O-C-K me again, R-O-C-K me again, R-O-C-K me again. Yeah. (H-O-J-D-A-J ma znova. H-O-J-D-A-J ma znova. H-O-J-D-A-J ma znova. Yeah. (Chcem, aby si ma znova H-O-J-D-A-L. H-O-J-D-A-J ma znova. H-O-J-D-A-J ma znova. Yeah.) – Síce toto nikdy nepovedala, ale vedel som, že to jediné chcela, keď som ju vtedy hojdal. Aby som s tým nikdy neprestal, pretože len vtedy sa cítila dobre. Robil by som to aj celý život, keby tu ešte bola. Hojdal by som ju.

I want you to rock me, rock me, rock me yeah. I want you to rock me, rock me, rock me yeah. I want you to hit the pedal heavy metal show me you care! I want you to rock me, rock me, rock me yeah.

I want you to rock me, rock me, rock me yeah. I want you to rock me, rock me ,rock me yeah. I want you to hit the pedal heavy metal show me you care! I want you to rock me, rock me, rock me yeah.

Nad hudbou som strašne dlho premýšľal a potom to prišlo. Práve túto melódiu zahrala Abbey na gitare presne v ten večer, keď to celé začalo.

Ďakujem, že ste so mnou prežívali etapu zvanú Rock Me :*

Baby sorry, ale neviem ako som to vymazala, ale vymazala :D A ďakujem za tie komentáre, veľmi ma potešilo, že sa vám to páči. :3

I'm sorry babies!

Baby, bola som pevne rozhodnutá, že idem písať Music aj bez pauzy. Ale, ochorela som! Chápete! V utorok na večierku som chytila nejaký blbý vírus, čo ma núti len spať a spať. Tento hajzlík mi však neprekazí moje posledné deviatacke dni a chodím do školy aj s bolesťou hlavy a držiac a za kríže. Aj napriek týmto nepríjemnostiam si užívam všetky posledné chvíľky z mojou druhou famíliou. Pomaly, ale isto si uvedomujem, že čas plynie a zajtra sa to všetko skončí. V utorok na párty som sa neubránila dotieravým slzám, ktoré sa drali na povrch a nebola som jediná. Tedy chalani sa držali, ale dnes, keď sme hádzali cukríky a rozlúčili sa s celou školou, tak naši chlapci vyronili slzy. Takmer všetci. Viete, aké to bolo zlaté, vidieť svojich spolužiakov, aj športovcov so slzami v očiach. Proste neopísateľný pocit. Dnes sme sa baby držali statočne, ale doma to na mňa doľahlo a so sestrou, ktorá je o rok mladšia a ju to o ten rok čaká, sme sa vyrevali ako mal deti. Dnes šli takmer všetci sa opiť hore v našej rodnej dedine a ja som nešla. Keby bolo krajšie počasie a ja by som nebola totálne grogy, tak by som tak šla. Síce nie sa ožrať, ako prasa, len si posedieť s kamošmi, ktorým už nebudem pravidelne stretávať v čase od 8:00 do 13:20. Keď niektorý z vás odchádzajú tiež na stredné školy, čím zatvárajú etapu svojho života zvanú zakládna škola, tak vedia o čom točím. Ja som vám len prišla povedať, že pauzička bude, ale nie z mojej lenivosti, ale kvôli prekliatej chorobe. Myslím, že o týždeň by to mohlo byť v pohode a ja začnem znova naplno s tým, čo ma baví...

Pre zaujímavosť tu pridám fotky, na ktorých sa nachádzam :D

Dobre, tak len dve, lebo sa mi to nechce všetko sťahovať.. Nabudúce :D

Ja som tá ružová :)

Rock Me - 35. part

„Abbey prepáč.“

Išla som asi dvadsať minút bez prestávky a s Harrym v pätách. Zastavila som sa až pri jednom jedinom útese, ktorý v celom Londýne je. Všetko som mala presne naplánované až na toto. Nemala som vôbec zastaviť a jednoducho som mala pokračovať v ceste, lenže som to nedokázala. Nemohla som. Niečo ma zastavilo a zrejme už nikdy neprídem na to, čo to bolo, ale som si istá, že ma ten pocit nesmierne sklamal, pretože zastaviť bola veľmi zlá vec. Zastavenie znamenalo, že ma Harry dobehne a práve toto som nechcela.

Stalo sa presne to, čo som si myslela, keď som zastavila. Dívala som  sa do spätného zrkadla a zbadala som Harryho, ako vystupuje zo svojho auta. Ľavú ruku som dala dolu z volanta a stlačila som gombík, ktorý ma v tomto aute uzamkol. Mimovoľne som hladila pred seba na ten útes a rozmýšľala som, čo by bolo ďalej. Ten útes viedol k jazeru, kde sme sa s Harrym dali dokopy, kde mi Harry oznámil, že ma prvýkrát podviedol, kde sa toho stalo strašne veľa.

„Abbey otvor,“ Harry prerušil chod mojich myšlienok. Zatiaľ hovoril relatívne pokojným hlasom. Keby tak vedel, čo sa práve chystám urobiť, tak by určite nebol taký pokojný, ale určite by hystericky kričal, mlátil by do okna a nakoniec by sa mi hodil aj pod kolesá len aby som to nespravila.

Lenže on netuší, čo sa chystám spáchať pretože nedokáže čítať myšlienky a preto tu zatiaľ len tak pokojne stojí a díva sa na mňa cez sklo.

Prakticky mi je ho aj trochu ľúto, lebo je naivný a myslí si, že som tu preto, lebo to súvisí s tým mojím tetovaním a pádmi v živote, lenže ja som tu práve preto, aby som už zažila len jeden pád a nie sa rútila do priekopy, ktorá nikam nevedie.

Tá priekopa je tá naša lásky, ktorá trvala tri mesiace a dala mi do života toľko, že sa to vlastne ani nedá zrátať. Ja som si však vedomá, že viac toho nepotrebujem, pretože už by som sa mu nemohla pozrieť do očí s toľkou láskou, ako mi to šlo doteraz. Zhnusil sa mi. Tento vzťah nebol len o láske, ale aj o podvodoch a odpusteniach, ale ja nedokážem omyli odpúšťať do konca života. Nechcem žiť s tým, že sa ráno zobudím a v priebehu toho dňa mi Harry môže, ale aj nemusí oznámiť, že ma podviedol. Nie. O toto ja nestojím. O toto nie.

Zavrela som oči a nasala plné pľúca vzduchu.  Stlačila som plyn, čím moje auto začalo vydávať zvuky, akoby som sa šla z niekým pretekať.

Teraz som si bola istá, že aj Harrymu to už aj došlo, ale teraz mi to bolo už aj jedno. Za pár sekúnd som sa stala neovplyvniteľnou a ani Harry s tým nič neurobí.

Ruku som položila na páku a zaradila som rýchlosť. Už stačilo len zložiť nohu z brzdy a...

„Nie Abbey! Nerob to!“ kričal ako zmyslov zbavený. Robil presne to, čo som si myslela. Cítim sa ako veštica. Presne kopíruje to, čo som vedela, že urobí, keď mu to dôjde.

Postavil sa pred moje auto a držal ho rukami, akoby ho dokázal zataviť vlastnými rukami.

Dívala som sa mu priamo do očí a aj on mne. Medzi tými pohľadmi však bol rozdiel. Ja som sa na neho dívala cez zúžené štrbinky a najradšej by som ho očami presunula, nech mi uhne z cesty a on sa na mňa díval z nádejou, že ma zhypnotizuje a ja nakoniec vystúpim a hodím sa mu okolo krku. Je až divné, čo všetko sa dá vyčítať z jedného pohľadu očí.

Nechcela som ho prejsť, pretože som mu nechcela spôsobiť ešte viac bolesti, ako bude mať. Aj keď títo by bola viac fyzická, ako psychická, no bolesť by to bola.

Zaradila som spiatočku a cúvla som o pár metrov.

Dívala som sa na jeho reakciu, keď videl, že som nešla dopredu, ale dozadu. Vydýchol si a pomalou chôdzou sa vybral ku mne. Dobre. Aspoň mi uhol z cesty. Kto vie, či si vydýchol z toho, že ho neprejdem alebo z toho, že sa nejdem zabiť. Myslím, že z oboch dôvodov.

Na tvári mi zafiguroval malý škodoradostný úsmev, ktorý z tejto diaľky určite nezbadal a ja som si bola istá, že to je posledný úsmev môjho života. Škoda, že bol škodoradostný.

Znova som zaradila najväčšiu rýchlosť, akú toto auto dokázalo splniť a dupla som na plyn.

Počas cesty, ktorá rýchlo a iste viedli k zatrateniu sa mi v mysli prehral celý môj život. Život, ktorý nepoznal rodičov. Život, ktorý som prežila v detskom domove. Život plný pádov a úspechov. Život, ktorý nebol až taký dlhý. Život, ktorý mi do cesty postavil Harryho Stylesa, ktorého neskutočne milujem, ale nedokážem sa na neho pozrieť...

Z Harryho pohľadu:

„Abbey prosím,“ zašepkal som a po tvári mi stekali slzy. Nemohla to počuť, ale ja som sa na hlasnejšie slová nezmohol. Stál som pred jej autom a dúfal som, že ho zastavím silou vôle alebo neviem čím, ale jednoducho ho zastavím.

Videl som, ako položila ruky na páku a zaradila nejakú rýchlosť. Alebo spiatočku. Dúfal som v tú druhú možnosť, ale ak si vyberie tú prvú, tak nech ma prejde, pretože ja bez nej nedokážem žiť.

Cúvla. Vybrala si druhú možnosť a ja som si vydýchol. Pomalými krokmi som sa vybral k nej a usmieval som sa. Vtedy však prišiel šok. Jej auto sa proti mne mihlo neskutočnou rýchlosťou a stratilo sa mi z dohľadu tým, ako sa mu pôda stratila pod nohami.

„Niéé !“ zakričal som na plné hrdlo a podlomili sa mi kolená.

Ležal som na zaprášenej zemi a niečie ruky ma zadvihli zo zeme. Pozrel som sa, kto ma zodvihol a predo mnou sa črtala tvár Louisa. Snažil som sa mu vytrhnúť a rozbehnúť sa k útesu. Možno by som tam skočil alebo by som sa len díval, no nechcel som tú stáť.

Nemohol som, pretože ma chytil ďalší pár rúk.

„Pustite ma!“ zakričal som.

„Vy ste tu boli a nezabránili ste jej v tom. Len ste sa prizerali. Nechajte ma!“  stále som kričal, no oni ma nepočúvali a napriek môjmu odporu ma vliekli preč.

Vytrhol som sa im z rúk a rozbehol som sa k útesu. Čím bližšie som bol tým som mal ťažšie nohy a nakoniec som znova spadol na zem, odkiaľ som sa už nepohol a len som spomínal na to, čo som s ňou prežil a už je to preč. Ona mi dôverovala a ja som si to pokašľal. Ten debilný sex nestál za to. Ako som si mohol myslieť, že sa mi to tak ľahko prepečie. Najdrahší sex za celý život.

„Abbey prepáč,“ zašepkal som v nádeji, že to bude počuť...

The End 

A je to tu. Koniec. Koniec, ktorý ste možno čakali a možno ani nie. Podľa mňa trápny koniec, ale vystihoval to, prečo sa to tak volá. Ale to však pochopíte v epilógu...

Vlastný svet

Toto som napísala včera, ale keďže mi nešiel internet, tak som nemala tú možnosť to tu dať. Preto je to tu až dnes

Pred chvíľkou, keď som šla domov z vonku, tak som si uvedomila, ako strašne sa líšim od tejto generácie. Od tejto generácie, ktorá nevedie vlastne k ničomu.

O piatej hodine poobede som sa so sestrou vybrala vonku. Veď prečo nie? Večierku som mala až o desiatej, čo je veľké prekvapko o mojich rodičov, ale nejakú extra radosť mi to nespravilo. Keby to bolo pred rokom, tak skáčem tri metre dohora, ale teraz?

Už som zvonila u mojej BF pri dome. Uvedomila som si, že v poslednom čase som na tento zvonček zvonila minimálne, za to pred rokom som tam bola pravidelne každý deň.

Keď vyšla von a za ňou jedna z tých čo s ňou chodia von teraz, pretože ja nechodievam, tak som vôbec nemala z toho tú radosť, ktorú mám, keď ju vidím v škole. Neviem prečo, ale nemala som ju. Zľakla som sa. Nechápala som tomu. Prečo? Veď na výlete nám bolo spolu tak super a v škole bez seba nedokážeme vyjsť z triedy, tak čo sa to so mnou deje?

Potom som to však pochopila. Nedokážem s ňou byť, keď mi v tom bránia iný. Keď nie sme spolu sami, tak ma vytáča jej správanie.

Bety je dievča, ktoré je plné života, zábavy, smiechu, jednoducho s ňou nikdy nie je nuda, pokiaľ sa nám obom nechce spať. Ale keď je pri nás niekto, kto naše súkromie plné zábavy a smiechu naruší, tak je s nej otravná, neoprávnene znudená snobka s ironickým výrazom na ksichte a to ma dokáže tak vytočiť, že sa na ňu nedokážem ani pozrieť. Toto mi lezie na nervy.

Ja som osoba žiariaca optimizmom, dobrou náladou, smiechom a všetkými kladnými vecami  (aspoň na vonok tak pôsobím, aj keby som bola vnútri vyprahnutá ako púšť) v každom čase a nedokážem sa pozerať na takú znudenú tvár. Zvlášť u nej. Sama nedokážem opísať ten jej výraz, pretože to ani nejde. To by ste museli vidieť.

V zostave ja, moja sestra, Bety a tá štvrtá, ktorej meno nejdem zverejňovať (nie preto, lebo ho neviem alebo mi tá osoba lezie na nervy, aj keď to tak možno pôsobí, ale preto, lebo neviem, či náhodou nemá nejaké autorské práva) sme sa prechádzali asi desať minút po našej dedine, zatiaľ čo sa Bety už asi šesťkrát opýtala kde ideme. Akoby to nemohla vymyslieť aj ona. Keď som jej navrhla, že by aj ona mohla niečo vymyslieť (mimochodom, to bola najdlhšia veta, ktorú som za celý čas vypustila z úst), tak mi na to len povedala: „Ja som už myslela dosť.“

Vtedy som prekrútila očami a radšej sa nevyjadrovala, pretože by som tie slová neskôr ľutovala.

Asi dve minúty na to navrhli ísť na detské ihrisko (!) až na nižný koniec. Môj verdikt bol jasný. Ja s mojou ‚láskou‘ k deťom nikam nejdem. A tak som šla domov. Chvíľka prehovárania, ale ja som znamenia býk (tvrdohlavosť) a tak som sa prehovoriť nedala a šla som domov s víťazoslávnym úsmevom na tvári, že to tak rýchlo vzdali.

Ako som sa blížila k doma, tak sa mi zlepšovala nálada, pretože som myslela na to, ako vám toto všetko opíšem v časti, ktorú práve teraz čítate.

Pochopila som, prečo nechodím tak často vonku, pochopila som, prečo som si na ľuďoch začala všímať znaky, ktoré mi po celé tie roky nerobili vrásky (napríklad výraz Betuškinej tváre). Za všetkým stoja moje plány. Písať, písať, písať. Toto je teraz môj život. Práve týmto sa líšim od tejto stratenej generácie. A viete čo? Ja som s tým maximálne spokojná.

Možno to ľuďom v mojom okolí lezie na nervy, pretože na to, čo ma baví som prišla zo dňa na deň, ale mne je to prakticky úplne jedno. Mne je vlastne úplne všetko jedno. Je mi jedno, kto si čo o mne myslí. Ja si tiež niečo o každom myslím a nevykríkam mu to do očí, tak prečo by ma mal zaujímať jeho pohľad na mňa? Bez neho sa v živote zaobídem a načo sú mi v živote nepotrebné veci? Je to ako s ponožkami. Keď sú ti už malé, tak ich prestaneš nosiť a jednoducho sa ich zbavíš. Je to jedno akým spôsobom, ale zbavíš sa ich. Možno ste nepochopili túto metaforu, ale dáva zmysel. Načo by ste si tie ponožky odkladal, keď viete, že v živote už menšiu nohu mať nebudete? Presne tak to aj funguje v živote. Na čo sú vám v hlave informácie, ktoré vám nepomôžu k sebadokonalovaniu? Načo vám bude v živote názor človeka na vašu osobu, keď človek je natoľko inteligentný tvor, aby si svoj život plánoval podľa seba a nie ho kopíroval z iných ľudí žijúcich na tejto planéte. Každý je niečím výnimočný a každý žije na tomto svete z nejakého dôvodu len treba prísť na to z akého.

Ja som možno na to prišla. Možno je to práve táto cesta, ktorá motivuje ľudí, ale všetko sú to len možnosti. Mám ešte len 15rokov. Všetko sa môže počas môjho života zmeniť a taktiež na nemusí zmeniť nič.

Nemusí – môže; môže – nemusí; musí – nemôže; nemôže – musí.

Aj takto sa dá na svet pozerať. Buď chceš so sebou niečo robiť alebo nie. Je to také jednoduché a zároveň také zložité.

Už som hovorila, že človek je dosť inteligentný tvor na to, aby si sám vybral. Lenže človek je aj dosť pohodlný tvor na to, aby mu cestu vybrali druhý a on sa ňou len poberal.

Ja som oboje a taktiež aj niečo medzi tým. Sama som si túto cestu vybrala a sama ňou aj kráčam, ale mnohí ľudia mi ukazujú smer a inšpirujú ma pri mojich cestách. Otázne však ostáva, či budem aj potom taká šťastná, presne tak, ako ma to teší teraz.

Ja len dúfam, že áno. Vlastne ani neviem, či mi ostáva aj niečo iné ako dúfať. Možno si a tým ísť a nevzdať sa toho za každú cenu, ale potom sa objaví ďalšia otázka plná pochybností. Stojí mi to vôbec za to? Na toto už však odpoveď nemám. Možno by to však vystihovalo: „Risk je zisk.“ Ale to je znova len možnosti a možností je nehorázne veľa, presne tak, ako aj otázok.

A práve tieto možnosti a otázky nám tak strašne znepríjemňujú život.

Sama neviem, či je správne, to čo teraz poviem, ale možno je. Mal by si si z tých všetkých možností vybrať len jednu a za ňou si ísť a zrejme sa to zaobíde aj bez blbých otázok.

Až teraz som si uvedomila nad čím sa tu ja vlastne zamýšľam. Nejakých filozofov tieto reči zaujali a niektorí z vás si to prečítali z tým, že premýšľali nad niečím iným a ja práve teraz sama nad sebou krútim hlavou. Od dnešnej nevydarenej prechádzky som prešla k podstate života a pritom počas pätnásť minútovej cesty domov som vám chcela napísať o tom, ako sa ja vlastne líšim od ostaných a vytŕčam z davu z tou mojou nízkou postavou.

Veď práve preto sa tento článok volá ‚Vlastný svet‘.

Väčšina mojich rovesníkov pije, fajčí, nadáva a sťažuje sa. Ja som abstinent, ktorý nadáva a nesťažuje sa. Všetko sú to moderné vlastnosti, v ktorých práve táto generácia vidí svet. Už aj Hippies boli povahovo lepší ako táto generácia. Prakticky sa ja správam ako hippie tejto generácie, ale z nejakými výnimkami. Neviazaný sex, drogy, alkohol a zatykače mi nehrozia, takže vlastne  ani hippie nie som. Kto ja vlastne som? Sama neviem.

Zrejme si väčšina z vás všimla, že jednu z tých vlastností som vynechala a prišlo vám to, že to chcem zakecať, pretože som na tom závislá.            Nie. Pravda je inde. Práve túto tému som chcela rozviť. Fajčenie. Priznám sa. Istú dobu (neviem presne, či je to jeden alebo dva roky dozadu) som aj ja chodila vypaľujúci. To bolo to obdobie, keď som nevedela, čo so mnou robí písanie.

Ako každý teenager som si hovorila, že je to super, cool a neviem ešte aké, ale pravdupovediac je to zúfalstvo, s ktorým chceš na seba upútať. Nejdem tu kecať o tom, ako strašne to škodí zdraviu a aké sú z toho zdravotné, čo finančné problémy, pretože toho už máte dosť v škole a aj tak to prd pomáha. Ani sa nejdem snažiť o tom vás motivovať, aby ste s tým prestali, pretože to je každého osobná vec, tým však nechcem povedať, že niekto z vás fajčí.

Pamätám si presne to obdobie a aj viem, čo ma s ním spájalo a čo ma prinútilo prestať, či už vôbec začať.

Začať ma prinútila táto doba, od ktorej som sa už našťastie izolovala a stala sa voči nej imúnna. Doslova ma k tomu prinútilo to zúfalstvo niekam patriť a zapadnúť do kolektívu. Teraz už viem, že som tú debilnú pozornosť ani nepotrebovala a že som sa vlastne ani nechcela meniť kvôli tým ľuďom. Nestáli mi za to. To mi však trvalo zistiť jednu celú letnú sezónu.

Chodila som s cigaretou poza stromi, aby ma nikto nevidel a náhodou to nepovedal mojim rodičom. Vyhadzovala som 2,50 € za trápnych 19 tabakových tyčiniek s filtrom obalených v papieri. S kamoškou sme ešte cez hodiny hádzali papieriky s tajnou rečou, ktorá naznačovala práve túto tému, ale rozumeli sme tomu len my. Túto špinu sme zapíjali energeťákom značky Hell a zajedali Ollá. Keď si teraz predstavím koľko peňazí som do toho vrazila, tak mi je až zle. Pamätám si, že som vtedy hovorila, že keď budem dospelá, tak určite budem fajčiť, ale môj názor na to sa zmenil o 360°. Vtedy som chodila s celou partiou a smiali sme sa na tom aký sme rebeli a neviem, čo všetko ešte a pritom sa na nás mali smiať tí, čo nás náhodou videli.

Teraz sa už s tými ľuďmi nestretávam, len s tými, čo prestali a teším sa spolu s nimi, že sme s tým sekli. Vlastne ja doteraz nechápem ľudí, čo sa na tom stalo závislí, pretože ja som s tým prestala, keď neboli financie a nie po nejakej odvykačke.

Doteraz si fajčenie spájam so zúfalstvom presne ako moja postava Abbey. Spájam si to zo zúfalstvom získať nutne priateľov, so zúfalstvom niečím zaujať a so zúfalstvom nevyriešených problémov, ktoré si na teba aj tak počkajú.

Teraz sa takým ľuďom smejem do tváre namiesto toho, aby som im pomohla sa z toho dostať. Ja som už raz taká. Niekomu nepomáham a myslím len na seba. Som škodoradostná sviňa, ktorá si vždy povie, že keď sa raz dostal do tých sračiek, tak nech z nim sám aj vyhrabe. Aj ja som sa z toho dostala zatiaľ, čo sa ostatný smiali. Aký požičaj, taký vráť. Pravdupovediac je to každého osobná vec, do ktorej by sme sa nemali miešať.

Ja sama neviem, akoby som vám vysvetlila, to že sa líšim od ostatných, ale sama seba by som za priateľku nechcela, pretože som neskutočná zmija s podivným humorom. Nechápem ako to môže môj kruh so mnou vydržať.

A možno ma moja osoba láka a práve preto som taká narcistická. Sama sa v tom nevyznám. Sama v sebe sa nevyznám, ale raz to dokážem. Uvidíte...

Neviem prečo, ale k tomuto sa nebudem nijako vyjadrovať, pretože som všetko povedala tam hore. Neviem, čo som to včera mala za náladu, ale keď som si s tým už dala nejakú námahu, tak to tu aj pridám :)

Rock Me - 34. part

Koniec?

*O 2 týždne*

„Choď do riti, Harry!“ kričala som po ňom. Znova to spravil, znova! Ako len mohol? A prečo?

„Nechaj ma to aspoň vysvetliť!“ skríkol po mne, keď som sa chystala za sebou zabuchnúť dvere od jeho izby a vypadnúť z tohto domu.

„Dobre. Hovor. Som zvedavá, čo máš teraz,“ vyzvala som ho a znova som zavrela dvere. Keď už nič, tak mi to aspoň vysvetlí. Chcela som dôvod, ktorý ho donútil k terajšej nevere. Myslím si, že si zaslúžim aspoň toto, keď ma znova podviedol.

„Ja som nechcel, ale keď...“ začala, ale ja som mu skočila do reči: „Toto si nechaj. Ja len chcem vedieť prečo, krucinál!“

Harry sa zhlboka nadýchol a začal hovoriť o tom, čo ma skutočne zaujímalo: „Keď ty si vtedy išla z dvomi a ja som nechcel byť pozadu a tak no,“ povedal mi absolútne debilný dôvod, ktorý zjavne nedával zmysel nikomu len jemu. Samozrejme nezabudol na ten jeho neodolateľný úsmev, ktorý pre mňa už nie je taký neodolateľný ako kedysi. Už nie! Zhnusil sa mi!

„Aha? Tak to je to tvoje: ‚Mne môžeš vždy veriť !‘ Takto si si to predstavoval? Teraz ti niečo poviem. Ty nikdy nebudeš pozadu! Odkedy ťa poznám, tak si mal viac báb v posteli, ako ja chlapov za celý život. A to som ešte aj tú štetku robila! Aj tak sa mi ťa nikdy nepodarí obehnúť! Doteraz nechápem, ako som mohla s tebou v tej posteli ležať, ale to je teraz jedno,“ vypľula som mu tie slová do očí a úsmev mu hneď z tváre zmizol.

Prečo som mu ja krava pred tými dvoma týždňami, keď sme sa hojdali na tom, mne neznámom, mieste vykecala všetko, čo som kedy prežila. Jediné, čo o mne nevie je príbeh o klavíri a pesničkách a som rada, že som mu aj to nepovedala. Ako som len mohla byť taká naivná?

„Prepáč Abbey. Máš pravdu, prepáč,“ ospravedlňoval sa mi. Teraz mu to nepomôže. Už nikdy mu to nepomôže!

„Už je neskoro Harry. Zhnusil si sa mi! Ľúbim ťa, ale už nikdy ťa nechcem vidieť!“ kričala som čoraz hlasnejšie a keď som si uvedomovala, že to, čo som práve povedala je vlastne pravda, tak ma pichalo pri srdci ešte intenzívnejšie.

Zobrala som si koženú bundu, ktorá bola hodená na tej posteli, do ktorej už nikdy nevleziem a vypochodovala som z izby.

Než som načisto opustila tento dom, tak som sa zastavila vo dverách, ktoré viedli do obývačky, kde dnes z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sedeli všetci. Zayn s Perrie, Niall so Sue, Louis s Eleanor aj Liam s Danielle.

„Ahojte,“ povedala som im a na každého zvlášť som sa usmial najúprimnejšie, ako som v tej chvíli dokázala. Jediné, čo som tým dokázala bolo, to že po sebe začali dávať nechápavé pohľady, ale to mi bolo jedno. Na každom jednom som zotrvala pohľadom a snažila som si zapamätať črty ich tváre. Normálne by som sa pri nich nezastavovala, ale táto situácia si to vyžadovala. Nemohla som ich len tak obísť za to, že Harry je neskutočný idiot!

„Ahojte,“ zašepkala som ešte raz.

„Zbohom,“ povedala som v duchu slovo, ktoré túto situáciu vystihovalo presnejšie. Presnejšie vystihovalo to, čo som sa chytala urobiť, ale chcela som ich toho ušetriť.

Po týchto slovách som za zaslzenými očami vyšla von z tohto domu už navždy. Tí ľudia, čo sedeli v obývačke si tie slzy zaslúžili omnoho viac, ako Harry.

Oprela som sa o vchodové dvere a zavrela som si oči. Zhlboka som sa nadýchla a spomínala na toto miesto. Tak veľa sa tu toho stalo.

„Kam šla?“ začula som Harryho panický hlas, ktorý vychádzal z vnútra tohto domu, kde sa toho tak veľa stalo.

„Teraz odišla,“ odpovedal mu Zayn, ktorý sa určite ešte spamätával z môjho výstupu. Toto bolo naposledy, čo som počula jeho hlas, ale teraz nebolo čas nad tým premýšľať. Musela som konať. Rýchlo som zbehla schody pred dverami a nastúpila som do svojho auta.

Naštartovala som a išla som urobiť to, čo som si pred chvíľkou naplánovala.

Pozrela som sa do spätného zrkadla a videla som tam Harryho, ako nastupuje do svojho auta a bolo mi viac než jasné, že pôjde za mnou. Robí presne to, čoho som sa obávala. Aj keď sa mi zhnusil, aj tak nechcem, aby bol pri tom...

Baby mám pre vás zlú správu, ale pre seba viac-menej dobrú. Už nám chýba do konca len jedna, jediná časť a epilóg, čiže dve časti. Dúfam, že mi ostanete "verní" aj po tom, ako to dopíšem, pretože už mám pre vás prichystaný ďalší príbeh Music s ambicióznou, cieľavedomou, neomylnou a ironickou Sofiou Clarksovou, ktorú mám rada a to som ešte ani nezverejnila žiadnu časť. Nechajte sa prekvapiť. Dosť však o budúcnosti. Čo si myslíte o tom, ako to dopadne? Strašne ma zaujíma váš názor, ale môj to aj tak nezmení :D Teším sa na komenty a reakcie ;-*
Ďakujem za prekonanie hranice 3 000 vzhliadnutí, ktorú sme prekonali 20.6.2013 o 21:03 :) Milujem vás a neskutočne ĎAKUJEM!!

Rock Me - 33. part

Prekvapenie

Z pohľadu Abbey:
„Nechaj si tam tú šatku,“ napomenul ma Harry s úsmevom už asi po dvadsiaty krát.

„Ale keď ja vôbec neviem, kam ideme a táto neistota ma ničí,“ sťažovala som sa. Už ideme autom asi desať minút a vďaka tomu, že mám previazanú bielu šatku cez oči nič nevidím.

„Neboj sa. Za chvíľu sme tam,“ ubezpečoval ma a určite sa stále usmieval.

Pustila som teda šatku, prekrížila som si ruky na hrudi a pohodlnejšie sa usadila do kresla v aute. Čakala som, kedy už konečne utíchne motor auta, keď dostanem povolenie vystúpiť z tohto auta a zložiť si dole šatku.

Motor auta už utíchol. Znova sa moje nedočkavé prsty dotkli lemu šatky, ktorá mi bránila vo výhľade.

„Prosím, Abbey. Ešte chvíľku vydrž!“ prosil ma Harry a zrejme už bol zúfalý z toho, že nevedel, ako mi to už má zakázať.

„Veď dobre, dobre,“ neochotne som súhlasila a znova som si zložila ruky zo šatky.

Počula som, ako Harry vystúpil z auta a o chvíľu už otváral dvere pri mne. Chytil ma za ruku a ťahal ma von.

„Kedy si ju budem môcť dať konečne dole?“ nedočkavo som sa spýtala.

„Už čoskoro,“ pošepkal mi do ucha, až mi naskočila husia koža. Nechápem, ako prežívajú slepý. Je to hrozné.

Harry ma ťahal stále ďalej. Párkrát som sa potkla a hodila som po ňom nenávistný pohľad aj napriek tomu, že som vedela, že to nie je jeho chyba a nemohol to vidieť kvôli tej šatke.

Pristúpil ku mne zozadu a rozviazal mi šatku. Chvíľku potom som mala ešte zavreté oči, pretože som sa bála toho, čo sa predo mnou objaví. Až keď ma objali Harryho ruky za pás a hlavu si položil na moje rameno, tak som nabrala odvahu otvoriť oči.

Predo mnou stála hojdačka, zavesená na strome a na tých miestach, kde sa má držať boli všade kvety. Už viem, prečo sme šli tak dlho. Nikde neboli žiadny ľudia, čo znamenalo, že sme boli osamote niekde v lese.

Ani som si neuvedomila, že mám otvorené ústa až, keď sa ma Harry spýtal: „Čo povieš?“

„Ja... ja nemám slov. Waau ne... jednoducho... wau!“ vykoktala som zo seba niečo, čo nedávalo zmysel, ale nič iné som zo seba nedokázala dostať.

Počula som, ako sa usmial. Očividne bol rád z mojej reakcie a ja musím skonštatovať, že sa oplatilo čakať s tou šatkou na očiach.

Otočila som sa k nemu, pevne som ho objala a pobozkala ho.

„Nechceš ju vyskúšať?“ spýtal sa, keď som mu dala slobodu dýchať tým, že som sa odlepila z jeho pier.

Oči mi zažiarili a pohotovo som prikývla. Už je tak strašne dlho, čo som sa naposledy hojdala a cítila vietor vo vlasoch.

Pustila som Harryho a prakticky sa vytrhla z jeho zovretia a rozbehla som sa k hojdačke. Usadila som sa na drevenú dosku, ktorá mala slúžiť na sedenia a chytila som sa povrazov z oboch strán, na ktorých rástli kvety.

Pozrela som sa na Harryho, ktorý sa nepohol ani o centimeter a z úsmevom sa na mňa díval.

„To čo máš na sebe?“ spýtala som sa ho. Veľmi presne som si pamätala toto tričko a nemohla som uveriť tomu, že ho ešte stále má a dokonca ho má teraz ešte aj na sebe.

„To je moje obľúbené tričko. Vtedy som ho chcel pôvodne vyhodiť, ale keď som sa pozrel na tú škvrnu, tak som to nedokázal. Sám som vtedy nevedel prečo, ale teraz to už viem a som rád, že som ho vtedy nevyhodil,“ hovoril, kým išiel ku mne. Mal na sebe to biele tričko, ktoré som mu obliala kávou, keď sme sa prvý krát stretli. Neverím, že ho ešte stále má!

„Mal si ho už odvtedy na sebe?“ spýtala som sa. Bola to dosť blbá otázka, vlastne ma to vôbec nezaujímalo, ale nevedela som, čo mu mám na to povedať -znova som stratila reč- a nechcela som, aby tu bolo to trápne ticho.

„Nie,“ záporne pokrútil hlavou, „toto je odvtedy prvý raz.“

Usmial sa a aj napriek mojej márnej snahe to ostalo trápne ticho. Harryho pohľad spočíval na mne, zatiaľ, čo ja som ten svoj upierala do zeme, kde som svojimi nohami kývala spredu dozadu a to spôsobovalo pomalé húpanie.

„Mám ťa zahojdať?“ spýtal sa Harry, čím prerušil to trápne ticho.

„Áno. Chcem, aby si ma hojdal,“ zdvihla som tvár zo zeme a s úsmevom som prikývla.

Harry ku mne pristúpil zozadu,, chytil mi chrbát a posunul ma vpred. Takto to pokračovalo, až kým som nebola vo obrovských výškam, kam už Harry na mňa nedočiahol.

Do pľúc som nasávala čistý vzduch a užívala si ten vietor. Vlasy mi lietali na všetky svetové strany, ale to bolo to posledné, čo mi vadilo.

Neviem, ako dlho som sa hojdala. Viem však, že vždy keď som spomalila, tak Harry ma znova zahúpal, čím znova zrýchlil tempo.

Keď som mala zavreté oči a vnímala len vietor a myšlienky, ktoré aj tak smerovali k starým časom, keď som ako dievča každého veku, až do osemnástin, sedávala na hojdačke a hojdala sa. Vtedy tam však nebol Harry a preto to nikdy nebolo také intenzívne.

Keď som znova pocítila Harryho ruky okolo mojich ramien a jeho pery na mojom krku, tak som otvorila oči a zistila, že už sa nevznášam vo vetre. Moc mi to však nevadilo. Postavila som sa a poklepala som po mieste, ktoré som doteraz hriala.

Harry si tam sadol a ja som sa usadila na neho. Pevne ma chytil za pás a pomaly nás húpal, presne tak, ako som to ja robila, keď bolo to trápne ticho.

Harry chytil moju ruku do svojej, otvoril mi dlaň, presne tú, kde mám tetovanie. Končekmi prstov mi po tom tetovaní prešiel.

„Prečo máš Me v zátvorke?“ spýtal sa.

„Rock (skala :D) predstavuje všetky moje pády, ktoré som v živote prežila, akoby som padala z útesu a Rock Me (Hojdaj ma :D) zas predstavuje to, ako by som z tých problémov v jeden deň vyletela. Presne, ako na hojdačke. A ešte aj preto, lebo ja hojdanie milujem,“ v stručnosti som mu vysvetlila, prečo to moje metaforické tetovanie vyzerá práve takto.

„Aké pády?“ spýtal sa ma a určite si domyslel, že sa to týka mojej úbohej minulosti, o ktorej som mu doteraz vlastne nič nepovedala.

Zhlboka som sa nadýchla. Buď teraz alebo nikdy. Raz by som mu to aj ta povedala a lepšia chvíľa, ako táto už zrejme ani nebude.

„Nikomu to nepovieš?“ spýtala som sa, aj keď to bola skôr otázka len z toho dôvodu, aby som oddialila chvíľu, kým prehovorím.

„Nikomu,“ záporne pokrútil hlavou.

„Môžem ti veriť,“ ďalšia otázka, ktorá sa tohto nijako netýkala, ale táto ma už aj zaujímala.

„Mne môžeš vždy veriť,“ odhodlane povedal a dal mu pusu na líce.

„Všetko sa to začalo už len tým, že som sa narodila...,“ začala som hovoriť a pokračovala som až do samého konca. Harry bude prvý človek, ktorý bude poznať celú pravdu o mojom živote...

Takto nejako si predstavujem tú hojdačku. Len si tam namiesto toho domu v pozadí domyslite pár stromov :D

Nová časť! Dúfam, že sa vám páčila tak, ako tie ostatné. Chcela by som sa vám poďakovať, že sa pomaly, ale isto, blížime k 3 000 vzhliadnutiam. Ďakujem.
Táto časť tam pôvodne ani nemala byť a namiesto toho som mala napísanú druhú, ale táto je omnoho lepšia a podstatnejšia, ako tá, čo bola pôvodná, takže som zvedavá, čo na ňu hovoríte. Btw: Je aj o niečo dlhšia, ako tá, čo bola pôvodná ;)

Chcela by som sa vás spýtať. Čo poviete na Eda a Mandy v poviedke Give me love? Hodia sa k sebe? Ak nie, tak ja to zmením. Len by som chcela poznať váš názor :)

Rock Me - 32. part

Dôležitý oznam!!

Tí, ktorý si nevšimli, že je 31. časť, tak nech si ju prečítajú, pretože tam je oveľa menej vzhliadnutí ako na ostatných...

Uzmierenie

Stále som sa díval do jej očí, ktoré sa z naštvaných začali meniť na  vášnivé a plné túžby. Rozbehla sa ku mne, svoje ruky obmotala okolo môjho krku a svoje horké pery prisala  na tie moje.

Bol som z toho v šoku, ale netrvalo dlho a spamätal som sa. Začal s ňou spolupracovať.

Svoj nos som oprel o jej vlhké líce a slastne som vzdychol. Došlo mi, že tie posledné slová nemyslela vážne a bol som rád. Chýbala mi. Neskutočne moc mi chýbala.

Naše jemné bozky sa zmenili na vášnivé a intenzívne. Chytila mi lem trička a začala mi ho vyzliekať. Keď sa jej to podarilo, tak letelo cez jej obývačku niekde do neznáma. Ani som nestihol nijako reagovať a už som cúval pod nátlakom jej tela, až kým mi nohy nepodrazila sedačka a nezvalil som sa na ňu.

Ležali sme na sedačke a zatiaľ sa len bozkávali. Síce ja už som nemal tričko, ale stále to bolo len o bozkávaní.

Ležala na mne a ja som sa neunúval to nijako zmeniť. Chytil som ju za zadok a pritlačil som si ju ešte viac na seba. T úst sa ej vydral tichý ston. To ma akoby prinútilo pokračovať a rýchlo som ju zavil trička.

Hladil som ju po nahých bokoch a chrbte. Vtedy som narazil na podprsenku. Neváhal som ani sekundu a jedným šikovným ťahom som ju rozopol. Začala sa jej spúšťať dolu po ramenách.

Abbey sa nepatrne nadvihla a podprsenka jej zliezla úplne po jej rukách a nakoniec skončila na mojej nahej hrudi, ktorú zdobila len strieborná retiazka.

Pri pohľade na jej skoro nahé telo som si musel zahryznúť do spodnej pery.

Ab si zastrčila, ktoré skrývali jej prekrásnu tvár, za uši a končekmi prstov prešla po mojej hrudi. Tam, kde sa dotkla mojej pokožky to príjemne hrialo.

Šikovne som sa pretočil, aby bola ona podo mnou. Rýchlo som zabudol na to, že som to nechcel tak rýchlo zmeniť.

Obaja sme sa navzájom zbavili aj väčšiny zastávajúceho oblečenia. Prisal som si pery na jej kľúčnu kosť a zanechával som za sebou mokré cestičky.  Neustále som sa presúval nižšie a skončil so na jej plochom brušku. Vyzliekol som jej posledný kúsok oblečeniam ktorý kryl jej prekrásne telo.

Pozrel som sa do jej modrých očí a znova som ju začal bozkávať. Chytil som ju za jej štíhle boky a pomaly som do nej vnikol.

Slastne mi vzdychla do úst a vzápätí sa aj nadýchla. Tým mi vysala z pľúc všetok vzduch  ja som sa od nej musel odtiahnuť, aby som sa nezačal dusiť.

Táto situácia jej prišla náramne vtipná a začala sa smiať. Potom ma chytila za krk, čím si ma pritiahla bližšie a pokračovali sme. Začal som rýchlejšie prirážať. Na Abbey bolo vidno, že sa snaží ovládať, čo sa týka výkrikov a tak celou silou stláčala vankúš a hlavu zakláňala dozadu.

Blížil sa môj vrchol. Párkrát som ešte prirazil a vyvrcholil som. Abbey ma chytila za kríže a mne došlo, že ona ešte nie je. Preto som sa znova ponoril do svojej práce aj napriek únave, ale pre ňu by som spravil všetko.

Keď namiesto toho, aby zarývala nechty do vankúša vykríkla, tak sa moja práca skončila.

Ruky sa mi podlomili a padol som na ňu. Rýchlo som sa však prevalil na bok, aby som jej svojou váhou nezlomil rebrá alebo nejako inak neublížil a díval som sa na ňu.

Moja aj jej hruď sa zrýchlene a nepravidelne nadvihovala.

„Presne o tomto som hovorila. Ani hnevať sa na teba nedokážem. Namiesto toho som sa s tebou vyspala, ako taká štetka,“ povedala.

„Nie! To bolo z lásky a nie pre peniaze. Teda... dúfam,“ snažil som sa ju vyviesť z omylu.

„Ľúbim ťa,“ pozrela sa mi do očí  a usmiala sa.

„Aj ja ťa ľúbim,“ povedal som s neskutočnou úľavou. Dúfal som, že aspoň na chvíľu som z nej zahnal tie myšlienky o tom, že je štetka a pritiahol som si ju na svoju hruď. Musím s tým niečo urobiť. Musím...

Po týždni vám dávam novú časť. Bola napísaná už včera, ale nejako som ju tu nepridala :D Sorry :) Trocha som sa snažila no a vzniklo z toho toto. Dúfam, že sa páčilo. To bude asi tým, že keď som toto písala, tak som počúvala pesničku So - Ed Sheeran. Som strašne zvedavá na váš názor. Ďakujem. :)

Pre Anetku :) Ten vľavo je môj bratranec :) Som zvedavá, čo na neho povieš :D

Sorry, ale lepšiu fotku som nenašla. Tie jeho profiloky na fb sú jedná hrúza :D

(Nechcelo sa mi ju orezávať. Sorry.)

*Me gusta*

Toto ma napadlo napísať, keď som sa včera pozrela von oknom z mojej izby a zbadala som jebavého bratranca, ako rúbe drevo (pomáhal otcovi). Je to trocha incest, ale keď on je taký pekný!

Za to všetko môže to najnovšie zistenie o mne. Je to trocha divné, priam až úchylné, ale páčia sa mi starší chlapi. Veď aj ten bratranec má o sedem rokov viac!

Nie je to nejako dlho, čo som to zistila, asi dva týždne. A vlastne, čo je na tom? Jednoducho sa mi viac páči chlap, čo má zarastenú tvár, ako ten, čo ju má jemnú, ako detská riť!

Ďalšia vec, ktorá ma mega prekvapila a nikdy som si to o sebe nemyslela je, že strašne sa mi páčia ryšavci. Začalo to Robertom Pattinsonom. Veď kto by nemiloval takmer dokonalého upíra Edwarda Cullena z Twilight ságy alebo Jacoba Jankowskeho z Voda pre slony. Mimochodom kniha tohto bestselleru alebo románu (sama neviem, čo to je, keď na obale sú obidva žánre) je omnoho lepšia ako film samotný. Vo filme chýba množstvo detailov, ktoré sú veľmi potrebné na pochopenie deja. To som tu však neprišla rozoberať. Teraz sú na rade moji ryšavci. Keď som sa zamilovala so hlasu Eda Sheerana a nakoniec aj do jeho osoby, tak som si povedala, že na tomto nebude niečo v poriadku. Nakoniec to priklincoval Rupert Grint. Väčšine známi ako Ron Weasley z Harryho Pottera. Áno. To je ďalší chlap, ktorý rozvášni moje srdce. Ale to kvôli tomu, ako som sa dívala na Pottera 3 a 4, pretože v telke nič nebolo. Hlavne v trojke. Pozrite si to a všimnite i ho tam. Tá scéna v trojke, keď sa z Hermionou nechtiac chytia za ruky, keď Harry ide k hrdozobcovi. Ten výraz jeho tváre. Aaaach. (* pre Anetku, ktorá je z česka a číta všetko, čo napíšem, teda ak si prečíta aj toto, mám odkaz: „Prepáč, ale českú verziu som nepozerala, tak ti to nepreložím. Mám ťa rada:“)

O tom (Potterovi) potom...

Ďalší taký kus, ktorý stojí za t, prechádza sa po ulici, na ktorej bývam a ja sa pri pohľade na ňom rozplývam je môj sused Kamil. Toľká škoda, že je ženatý a má dvojročného syna. Fňuk...

Keby ste ho len videli, keď otcovi pomáhal robiť strechu na náš nový prístrešok, na ktorý som natierala dosky. Fotky niekedy pridám, nie je ich veľa, ale staja za to (:D).

Myslím, že to, aký som fanatik do sexy One Direction už ani spomínať nemusím. To tu od vás chápe skoro každá a samo za seba o tom hovoria aj moje storky, ktoré sú zatiaľ len v mojej hlave. Postupne vám ich tu pridám všetky, ale bude to trocha trvať, pretože 28 nie je až také malé číslo na napísanie poviedok.

Teraz neviem, či mám ešte niekoho z okolia, ktorý by stál o moju zmienku, ale už asi nie. Teda okrem ešte jedného suseda. Ten už má však tri deti a zo ženou to myslí až príliš vážne, takže tam je šanca nulová :D.

Teraz k tomu Potterovi. Harry Potter je už fenomén sám o sebe a mylslím, že nie je na svete človeka, ktorý by toto meno ešte nepočul (vylučujeme malá deti, batoľatá, novorodeniatka a všetko toho druhu, čo nedokáže ešte premýšľať).

Ja som sa do neho totálne zažrala, keď som bola u sesterky v Senci (tam sa chystáme aj tento víkend), ktorá je do Pottera zamilovaná. Teda nie je do toho herca a ani do tej postavy, ale do filmu celkovo. Na postavu Harryho Pottera máme obidve rovnaký názor -- > neznášame ho. Samé nevieme prečo, ale máme radšej postavu Hermiony a Rona (Rona by som odôvodnila, ale teraz ide skôr o vnútro ako o vonkajšok). Okolo Harryho sa sústreďuje celý dej a mám odkaz pre spisovateľku J. K. Rowlingovú, ktorá si to určite neprečíta, ale aj tak to tu napíšem: „Ten frmol okolo Harryho je už viac trápny ako zaujímavý!“

Okrem tohto mi na tom nevadí absolútne nič. Milujem to. Jedna postava je pre mňa záhadná a zaujímavá. Je to prekvapujúce, ale milujem záhadnú postavu Profesora Severusa Snapea alias „Polovičný princ“. Väčšina fanúšikov Pottera túto postavu nemá rado, ale ja som bola vždy taká, že som sa stavila proti davu. Veď bývalý smrťožrút (Voldemortov stúpenec), ktorý si získal Dumbledorovú dôveru a začal učiť na škole, neustále mal problém z Harrym Potterom (niečo máme aj spoločné :D), ku koncu sa znova postavil k Voldemortovi (vlastne mu bol verným stále, ale prevalilo sa to až v 6), zabil Dumbledora a nakoniec bol sám zavraždený Voldemortom, aj keď mu vlastne pomohol z väčšinou práce.

U neho ma zaujalo to, ako neustále menil pozície. Teda menil, ako menil. Po celú ság bol verným Voldemortovi, tváril sa však, že ním opovrhuje a na konci bol na Potterovej strane. Bolo však neskoro, pretože ho Voldemort zabil a nevedel, že Snape vidí, že ich Harry vidí. Trocha divná veta, ale keď sa zamyslíte, má zmysel.

Musím však skritizovať réžiu, pretože druhá časť zo sedmičky stála za prd! Prvá časť bola omnoho lepšia, ako tá druhá a pri tom tá druhá bola omnoho podstatnejšia! To však už nezmení nikto. Toľko škody!

Ďalšia vec, ktorú na Potter ságe neskonale milujem je Weasleyovský zmysle pre humor...

Toľko k tomu, ja končím. :D

Keď taký článok, tak taká fotka.. :D

 Tak, a teraz sa venuj filmu :*

  Only Ed... Myslím, že nič dodávať netreba 

 Lepší propagačný plagát som tak narýchlo nenašla :D Sorry

Moja záhadná postava...

Rock Me - 31. part

Kniha

Po troch dňoch som sa rozhodol, že znova skúsim šťastie a vybral som sa ku Abbey. Tentoraz však bez tulipánu.

Zazvonil som a čakal, kedy otvorí. Keď otvorila, tak sa neusmievala tak ako minule, ale presne tak ako minule, hneď zabuchla dvere. Teraz sa jej to však nepodarilo, pretože som tam dal nohu a postupne som sa cez tú dierku prepchal celý.

„Čo chceš?“ preložila si tuky na hrudi a bola viditeľne naštvaná na to, že sa jej nepodarilo ma vytlačiť.

„Prišiel som sa ospravedlniť,“ rozhodne som povedal.

„Tak choď preč,“ povedala a otvorila dvere. Ja som ich zas zavrel a povedal: „Nepôjdem, kým mi neodpustíš.“

„Tak si tu trč! Pre mňa tu nie si,“ povedala a vyšla z chodby. Nechala ma tam stáť samého. Tak som sa vyzul a vošiel som ďalej, aj bez pozvania.

Zbadal som ju hneď, ako som zatvoril za sebou dvere od chodby. Ležala na gauči a čítala nejakú knihu. Správala sa presne tak, ako povedala. Akoby som tam nebol...

„Myslím, že by už aj stačilo,“ povedal som po polhodine sedenia a dokonalého ignorovania z jej strany.

Ona sa však ani nepohla a ďalej si čítala tú knihu. Postavil som sa a zobral jej ju z rúk, nech sa mi konečne venuje.

„Vráť mi ju!“ skríkla a postavila sa.

„Hm, ty aj hovoríš?“ uškrnul som sa a dal tú knihu nad hlavu, nech ju nedočiahne.

„Styles, okamžite mi vráť tú knihu!“ kričala a skákala s úmyslom mi ju vytrhnúť z rúk. Na to však bola moc nízka.

„Nie. Až keď si ma vypočuješ,“ pokrútil som hlavou.

„Nie je o čom. Pochopila som to dokonale. Teraz mi ju vráť,“ povedala.

„Nie. Nič si nepochopila,“ namietal som.

Prestala skákať, preložila si ruky na hrudi a tvárila sa, že rozmýšľa. Už som si myslel, že konečne mi dá šancu na vysvetlenie, ale ona vyliezla na gauč, aby stú knihu dočiahla.

Ustúpil som o dva kroky ďalej, aby sa jej to nepodarilo a vtedy som sa stal svedkom toho, ako sa neskutočne rozčúlila.

„Ty si taký neskutočný sebec Harry! Čo si ty vlastne o sebe myslíš? V jeden deň mi povieš, že som štetka a o niekoľko dní čakáš, že sa ti za to vrhnem okolo krku alebo čo chceš, aby som urobila?“ kričala a vlastne mala pravdu. Z tejto strany som sa na to nepozrel a nikdy som si sám o sebe nepomyslel, že som sebec. Ale je to pravda. Som sebec. Aj napriek tomu som povedal: „ Chcem len, aby si mi odpustila, pretože to, čo som ti povedal nie je pravda,“ skleslo som povedal a položil som tú knihu na stôl.

„Je to pravda. Asi to bude pravda keď si to povedal bez toho, aby si vlastne tušil, že to tak je. Mňa však trápi, či ťa niekedy zaujímalo, čo chce ja alebo ako sa ja cítim. Doteraz som počúvala len o tebe, no teraz ma zaujíma, či niekedy myslíš aj na niekoho iného, ako na seba. Napríklad na mňa!“ stále kričala a ja som si stále viac uvedomoval, že hovorí pravdu. Nikdy som sa nezaujímal o ňu. Nikdy! Vlastne len pri tom tetovaní, ináč vôbec. Až teraz mi došiel ten jej prekvapený výraz, keď som sa jej na to spýtal. To bolo prvý a zatiaľ aj posledný krát, čo som sa o ňu zaujímal.

„Máš pravdu. Prepáč,“ znova som sklonil hlavu k zemi.

„To je všetko, čo mi k tomu povieš? Ja viem, že mám pravdu! Neznášam ťa!“ zakričala. Pichlo ma pri srdci.  Zdvihol som hlavu a pozrel som sa do jej naštvaných očí. Vážne ma neznáša?

Čo som s aj myslel. Veď ja som jej povedal, že je štetka. Čo som si myslel, že by ma po tom mohla ľúbiť? Moje oči sa začali plniť slzami.

„A ja ťa ľúbim,“ povedal som a rukávom som si zotrel slzu, čo mi stekala po líci.

V prvom rade. Ja viem, že ten obrázok je dosť od veci, ale nevedela som, čo tam dať :D

Dnes som vlastne ani neplánovala dať vám tu časť a chcela som až zajtra, keďže vo štvrtok a piatok idem poslednýkrát s mojimi spolužiakmi na výlet na dva dni na chatu. Neskutočne sa teším. A keď sa v piatok poobede vrátim, tak ideme podniknúť troj hodinovú cestu do Senca za tetou, ujom, sesterkami a idem oficiálne otvoriť Senecké leto pri jazerách, takže štyri dni za sebou plné PARTY HARD!! Takže najbližšie časť bude neviem kedy, ale skôr ako v pondelok určite nie :) Každopádne by som vás chcela znova poďakovať za to, že to čítate a poprosila by som o komentáre.

BTW: Ak by ste si všimli, tak na pravom boku mám postavy mojich ďalších (zatiaľ) ff-iek, takže sa máte na čo tešiť. :)

-Bejátka Styles-Sheeranová (Tento pseudonym mi vymyslela moja kamoška, vďaka môjmu fanatizmu hraničiacemu s nynfomániou k týmto dvom osobám a mne sa páči, tak sa tam podpisujem všade a začnem aj tu :D. Viac o tom v článku nad tým ;D)