Music 15

Prísaha

„Síce to nie je len pár rokov, pretože pár je dva, tri roky a nie desať, no o to tu teraz nejde. Harry, ja ti nechcem dávať žiadne falošné nádeje, pretože ja na vzťahy moc nie som. Uznávam, že včera to bolo fajn, ale ja nič viac nechcem,“ znova som sa mu pokúšala vysvetliť situáciu.

 „A čo keby sme ostali len pri tom?“ spýtal sa a na tvári sa mu znova objavil úsmev.

 „Harry, po čase by ti to určite nestačilo a chcel by si viac,“ pokrútila som hlavou.

 „Nie. Sľubujem, že nie. Možno len viac sexu, ale nič iné nie. Vieš, aj mne sa to včera páčilo a bol by som nerád, keby to takto skončilo,“ povedal a chytil ma za ruku, v ktorej som nedržala žiadne papiere. Pozrela som sa na naše ruky a odtiahla som tú svoju z jeho zovretia. Teraz naozaj neviem, ako ďalej. Riskujem aj tak. Asi zvolím to najzúfalejšie riešenie zo všetkých možných.

 „Sľubuješ, že nepôjde o nič viac?“ spýtala som sa a čakala som na odpoveď. Sama neviem, či by ma viac potešilo „ÁNO“ alebo „NIE“. Popravde som sa odpovede bála, aj keď som vedela, ako bude znieť. Harry len prikývol a nahol sa ku mne pre bozk.

 „Harry, toto je to, čo by sme mali obmedzovať. My spolu nechodíme,“ pripomenula som mu.

 „Aha... hm... jasné. Tak ťa zveziem?“ zmenil tému a ukázal na svoje auto.

 Záporne som pokrútila hlavou a povedala: „Nie. Možno nabudúce.“

 „Tak zatiaľ,“ zakýval mi a s úsmevom odišiel k čiernemu Range Roveru. Čo som to len urobila? Toto určite nebol ten najlepší nápad. Ale aspoň som mu zlepšila náladu. Keď nad tým tak premýšľam, tak raz by sa to takto aj tak skončilo. Aspoň z toho vyťažím čo najviac už teraz a nie o dva týždne neskôr...

 Pred mojim štúdiom sme obaja vystúpili z auta. Každý z toho svojho.

 „Je len trištvrte. V pohode sme mohli ešte 10 minút ostať u teba,“ sťažoval sa Harry, keď kráčal tesne za mnou.

 „No bože, tak sme tu o pár minút skôr. Nezabije ťa to,“ rozhodila som rukami, keď som odomkla dvere. Papiere som položila a usadila sa za svoj stôl.

 „Pár je dve, tri a nie desať,“ použil na mňa moje vlastné slova a ja som sa musela zasmiať.

 „Lenže to platí o rokoch a nie minútach. Minúty trvajú kratšie ako roky,“ odbila som ho. Čosi nezmyselné si sám pre seba mrmlal.

 „Tak a teraz budeme robiť akože čo?“ spýtal sa a zvalil sa na pohovku.

 „Čakať,“ odpovedala som mu a z papierov som urobila úhľadnú kôpku.

 „Čakanie je nuda,“ povedal a mykol plecami.

 „Máš lepší nápad?“ spýtala som sa ho  z nadvihnutým obočím.

 „Vlastne aj hej,“ prikývol a pozrel sa na hodinky. „Máme ešte nejaký čas, cez ktorý by sme stihli rýchlovku,“ dokončil svoju myšlienku a znova sa tak zákerne usmial. Super, Harry je späť.

 „Tak na to zabudni! Práve budem v tom najlepšom a oni prídu,“ ihneď som namietala, no Harry sa každým krokom ku mne približoval s tým jeho úsmevom.

 „To mi vôbec neprekáža,“ pokrútil hlavou a bozkával mi šiju.

 „A čo ak mne áno?“ položila som mu otázku a odsunula som ho od seba.

 „Vadí ti to?“ odpovedal mi otázkou a uhrančivo sa díval do mojich očí.

 „Jasné, že mi to vadí,“ odpovedala som mu a pozrela sa na iné miesto, ako sú jeho oči, pretože by som sa do tej zelenej farby ponorila ešte hlbšie, ako som. A ja sa nechcem utopiť!

 „Tak zamkneme,“ víťazoslávne skríkol a rozbehol sa k dverám.

 „To bude bohovsky nenápadné. Stav sa, že keď im dlho neotvoríme, tak to vôbec nezistia,“ ironicky som prehodila a prekrížila si ruky na hrudi.

 „Má táto budova zadný vchod?“ spýtal sa ma.

 „Má, prečo?“ Zaujímalo by ma, čo s tým chce.

 „Tak ním vyjdeme von a pôjdeme spredu odomknúť. Budú si myslieť, že len meškáme,“ mykol plecami a znova pokračoval v ceste k dverám.

 „To si vyhoď z hlavy! Po prvé: Ja nikdy nemeškám a po druhé: Mám tam už auto a predpokladám, že za deň oslepnúť nestihli,“ zrušila som jeho nápad a víťazoslávne som sa zasmiala. Ja a meškať? Nikdy! Čo ho to napadlo?!

 „Máš pravdu,“ skleslo uznal a sadol si naspäť na pohovku. „Čo ideme teda robiť?“

 „Ja neviem... Rozprávať sa?“ skúsila som.

 „A o čom?“ nudne prehodil a prstom kreslil na gauč nejaké nezmysli.

 „Čo ja viem? Ja som vymyslela činnosť, ty vymysli tému,“ povedala som s podráždeným tónom hlasu, pretože ma rozčuľovala tá jeho rezignovanosť, keď sa veci točia okolo niečoho iného, ako je to, čo chcel on.

 „Ja som už niečo vymyslel, len ty si s tým nesúhlasila,“ opäť namietal.

 „Keby to bolo niečo racionálne, tak ver, že by som s tým súhlasila!“ povedala som so zvýšenými decibelmi môjho hlasu.

 „Vidíš, máme a sebou prvú hádku. To chce udobrenie!“ povedal s úsmevom na tvári, aj keď mňa tu šlo z jeho úvah roztrhnúť. Predsa len je tu poznať ten kvartálny vekový rozdiel.

„Harry, my spolu nechodíme! A aj tak by sme to nestíhali,“ pripomenula so mu to, na čo už zrejme za tú polhodinu zabudol a ako bonus som sa usmiala vďaka mojej druhej vete. Ten  výraz jeho tváre, keď skontroloval čas!

 „O takomto čase sme mali prísť a možno by sa toto nestalo“ zhodnotil situáciu.

 „Ale stalo by sa niečo iné,“ oponovala som mu.

 „Hej, možno by sme stihli rýchli sex pred odchodom do práce,“ pousmial sa nad tou myšlienkou.

 „Bože! Prečo všetky tvoje myšlienky smerujú práve k tomuto?“ bezmocne som rozhodila rukami a dúfala, že ho nenapadne odpovedať. Našťastie sa moje prosby vyslyšali a aspoň minútu bolo ticho, ktoré však Harry prehlušil otázkou, ktorú som vážne nečakala...

Nová časť! Mala byť už včera, ale nestihla som ju dopísať a tak je dnes, na Liamove narodky (prajeme všetko najlepšie). Aj keď ten si to zjavne neprečíta :D K minulej časti ste dali komentáre, kde ľutujete Harryho, ale verte, že bude aj horšie xx

Potom tu bola zmienka, že sa vám nehodí tá postava k postave Sofii a úprimne, nehodila sa tam ani mne a tak je nová! 

Od vás nechcem nič len nejakú reakciu na tento článok a ohodnotenie v komentároch. Moc ma to teší, ale taktiež sklame, keď sa nad tou časťou trápim a z 20 čitateľov sú tu dva komentáre, ktoré ma nakopnú vpred. Preto: Čím viac komentárov, tým skôr bude časť! :)