Music 14

Šance

Chvíľu som v izbe predychávala to, čo sa práve stalo a potom som zakričala: „Budeš niečo raňajkovať?“

 „Čože?“ spýtala sa a ja som sa usmiala. Takže sa mi predsa len podarilo to, čo som chcela.

 „Či chceš niečo jesť? Čaj? Kávu?“ obsiahlejšie som zopakovala otázku a popritom som sa naďalej usmievala nad svojim triumfom.

 „Kávu by som si dal,“ povedal a vyšiel z kúpeľne, akoby sa nič nestalo.

 Vyšla som teda z izby a naznačila som, aby šiel za mnou.

 „Akú kávu? Espresso, latté alebo ja neviem, aké ešte tie druhy sú. Dostala som totiž na to ten prístroj, ale nepoužívam to, takže to nepoznám. Ja pijem len normálnu, čiernu a nie tú vodu zafarbenú dohneda, ktorá z toho vznikne, preto nepoznám všetky názvy, takže akú chceš?“ hovorila som popritom ako sme išli do kuchyne a ako sa už dnes u mňa stalo zvykom, tak som všetko robila z dvoch dôvodov. Ani teraz tomu nebolo inak. Hovorila som preto, aby tu nenastalo zvláštne ticho a aj preto, aby som mu ukázala, že ma táto situácia vôbec nerozhodila, zatiaľ čo jeho áno. Bolo to niečo ako plán hry, ktorú sme včera odštartovali a ja pochybujem, že sa to skončí skôr, ako bude hotové CD, pretože keď sa stretnú dve rovnaké, alebo aspoň podobné, povahy, presne ako ja s Harrym, tak hry trvajú dlho, ale vždy je len jeden víťaz. Ja sa budem zo všetkých síl snažiť, aby som víťaznú priečku obsadila ja a on bol ten, ktorý skončí porazený.

 „Taktiež pijem len obyčajnú,“ skleslo povedal a tým ma vytrhol z mojich myšlienok. Posadil sa na stoličku a ja som dala hriať vodu do kanvice. Kým sa voda zohriala, tak som si začala chystať potrebné ingrediencie na kávu. Na stôl, pred Harryho som postavila cukor s mliekom a zaliala čierne zrniečka v šálkach. Potom som mu podala šálku a sadla som si oproti nemu.

 S pôžitkom som si vychutnala prvý dúšok tejto horúcej, čiernej tekutiny, ktorá ma vždy tak dokonale prebudí k životu, zatiaľ čo Harry si do kávy sypal už asi piatu lyžicu umelého sladidla, cukru. Chápem, že pre niekoho je káva horká, ale päť lyžíc na dvojdecilitrovú šálku je už trochu dosť. Mne káva chutí bez cukru aj mlieka, proste tá čistá  horkastá príchuť. Lenže každý človek má iné chute a na svete nenájdeš dvoch úplne totožných ľudí.

 Mimovoľne som zavadila pohľadom o hodinky na mojej ľavej ruke a skoro mi zabehlo. 7:30 AM! Nie, ja meškať nebudem!

 „Harry, už budeme musieť ísť, aby sme nemeškali,“ rýchlo som zo seba dostala tieto slová a postojačky som dopila tú polovicu kávy, ktorá mi ešte ostala.

 „Nevadí, ak to nedopijem?“ spýtal sa a ďalej si pohodlne sedel.

 „V pohode,“ povedala som, zobrala som z pred neho šálku a obsah z nej som vyliala do umývadla. Umyjem to, keď sa vrátim z práce. Teraz nie je čas.

 Prebehla som okolo sediaceho Harryho, rovno na chodbu sa obuť.

 „Veď poď rýchlo!“ zakričala som na Harryho z chodby a zakopla som o tašku, ktorú som tu včera nechala.

 „Do riti!“ zanadávala som a chytila som si boľavú nohu do ruky.

 „Čo sa stalo?“ spýtal sa Harry, keď  vošiel do miestnosti.

 „Ale... nič,“ povedala som a začala som si obúvať čierne poltopánky na opätku, na šnurovanie.

 „Tebe to ale trvá,“ sťažoval sa Harry, keď som si viazala šnúrky na druhej topánke. Urobila som mašličku a povedala som: „Tebe sa to hovorí. Ty nie si žene.“

 Vyšli sme von a ja som zamkla dvere od domu.

 „Pôjdeš so mnou alebo sama?“ opýtal sa ma po ceste k naším zaparkovaným autám.

 „Pôjdem svojim autom. Akoby som sa potom dostala domov?“ odpovedala som mu a zamierila som si to ku garáži pri mojom dome, zatiaľ čo on pokračoval v ceste von z dvora, k príjazdovej ceste.

 „Ja by som ťa odviezol,“ odpovedal mi a mykol plecami, akoby to bola tá najnormálnejšia vec pod slnkom. Lenže nie je.

 „Harry, pozri sa,“ vrátila som sa znova späť k nemu. „To, čo sa včera stalo sa nemalo stať. Nemala som to pripustiť. Bol to môj osobný skrat a už to bohužiaľ nevrátim späť. Nechcem, aby si to bral nijako vážne a preto by sme mali na to čo najskôr zabudnúť. Jediné, na čom by sme mali spolupracovať je vaše tretie CD a nie náš vzťah, ktorý už teraz nemá budúcnosť,“ dokončila som svoj monológ a dúfala, že to pochopí. Toto som mu chcela povedať celé ráno a som rada, že sa mi to konečne podarilo.

 „Ale prečo? To len preto, že som o pár rokov mladší? Veď sa ti to včera páčilo,“ zúfalo hovoril a ja som zrazu nemala chuť byť sarkastická a za každú cenu mať posledné slovo, čím by som sa cítila ako víťaz. Prišlo mi ho ľúto a bola som sama na seba naštvaná, že som mu dávala nejaké nádeje, o ktorých mi hovoril a ja o nich nič neviem..

 Čááááásť! Konečne, však? Dĺĺĺho nebola, ale teraz už je. V piatok večer som sa vrátila, včera sa vybaľovala a dnes som pridala časť. Tento rok už nikam nepôjdem (okrem kina), takže už by to mohlo byť v normále :) Ďakujem, že ste vydržali čakať a prosím vás moc o komentár... Moc, moc, moc, moc, .....