Music 9

Zvyk

 „Tak vážený, na dnes sme skončili!“ skríkol Marcus a tým ukončil dnešnú hodinu tanca. Dnes tá hodina bola dlhšia ako zvyčajne a keď ma Harry konečne pustil, tak som si s radosťou vydýchla.

 „Prídeš aj nabudúce?“ spýtal sa Marcus Harryho.

 „Myslím, že áno. Veľmi sa mi to páčila,“ súhlasne prikývol a pozrel sa na mňa. Možno hľadal nejaké znaky protestu z mojej strany, ale ja som sa tvárila neutrálne a predne tak som to aj cítila. Vlastne mi bolo úplne jedno, či pôjde alebo nie. Však nabudúce už nebudem musieť tancovať s ním, už nebude ten ktorého som tu ja dovliekla, nabudúce tu už bude z vlastnej vôle. Chvála Bohu. To on však ešte nevie a asi mu to poviem až o týždeň.

 „Výborne!“ povedal Marcus a zatlieskal. „Nabudúce teda vyberiem niečo ľahšie.“

„Ja už pôjdem do sprchy. Zas nabudúce. Ahoj, Marcus,“ rozlúčila som sa a vybrala som sa do sprchy.

 „Pá, moja,“ odzdravil sa mi, aj keď nepochybujem o tom, že ani poriadne nezaregistroval, čo som mu povedala. Znova bol úplne zaujatý Harrym, ktorý nevedel ako sa ho má zbaviť. Vlastne som Harrymu priala ten najdlhší rozhovor z Marcusom, pretože dnes som ho už nepotrebovala vidieť.

 Keď ma od šatne delili už len zhruba päť metrov, tak ma dobehol Harry a bolo po plánoch, že jeho tvár uvidím až zajtra.

 „Vy tam máte aj sprchy?“ spýtal sa ma otázku, pri ktorej som mohla začať uvažovať o jeho normálnosti, ale myslím, že pri týchto piatich ľuďoch, ktorý sa nazývajú One Direction ma už nič neprekvapí.

 „Hej.“ Tak znela moja odpoveď na jeho otázku a dúfala som, že po tom mi už dá pokoj.

 „Mohol by som tam ísť s tebou?“ položil mi ďalšiu nanajvýš stupidnú otázku. Nevedela som, či len žartuje alebo ma potrebu zo seba robiť blázna.

 „Nie.“ Ďalšia moja rozhodná odpoveď a znova som začala dúfať. Že týmto končí náš monológ, ktorý už od začiatku nikam neviedol.

 „Ale no tak,“ hovoril ťahavým hlasom, akoby ma prosil. Nechápem, kam tým smeruje.

 „Tak na to zabudni! Pokiaľ viem, sprchy sú aj v mužských šatniach,“ povedala som tentoraz rozvitejšie ako jedným slovom. Vôbec som sa nesnažila skrývať svoju podráždenosť.

 „Ako vieš? Už si tam bola?“ spýtal sa a na tváry sa mu opäť objavil ten protivný úškrn. Prisahala by som, že je protivnejší ako ten môj, ale ten môj určite nedokáže nikomu tak liezť na nervy, ako ten jeho mne.

 Mala som viac než sto chutí mu povedať áno a tým zastaviť jeho rozprávanie, ale namiesto toho som len prekrútila očami a vybrala sa vpred. Tam, kde som mala namierené už predtým, ako ma zastavil.

 Keď som urobila len dva mizerné kroky vpred, tak som ucítila jeho perverznú ruku na mojom zadku dnes už asi po stý raz.

 Otočila som sa k nemu zo zamračeným výrazom na tváry, ktorý mal vyjadriť všetku moju nespokojnosť a rýchlo som prešla cez dvere do šatne. Prasa jedno nechutné!

 Zo svojej tašky som vytiahla uterák, sprchový gél a šla sa osprchovať. Konečne.

 Po sprche som sa opäť obliekla do civilného oblečenia a legíny s tielkom som celé dokrčené hodila do tašky. Už som si len schovala topánky a vyšla som von. Normálne by mi to celé trvalo o niečo dlhšie, aj oblečenie by som si namiesto hodenia do tašky poskladala, ale chcela som sa vyhnúť stretnutiu s Harrym.

 Keď som však vyšla von, tak moja radosť z toho, že ho des už neuvidím sa pominula. Stál tam opretý o svoj Range Rover so zrakom upretým k zemi.

 Zhlboka som sa nadýchla a robila sa, že ho nevidím. Práve v tej chvíli, keď som sa snažila čím skôr zastaviť nejaký taxík, tak zdvihol pohľad z nezaujímavej zeme a zbadal ma. Do čerta&§ Mám to ja ale smolu.

 „Ja ťa odveziem domov,“ povedal a vôbec sa pritom nezasmial, tak ako to má vo zvyku. To ma dosť prekvapilo.

 „Nemusíš sa obťažovať. Doteraz som chodila taxíkom, tak si myslím, že to zvládnem aj dnes,“ silene som sa na neho usmiala a ďalej som mu nevenovala pozornosť. Teda aspoň navonok to tak vyzeralo.

 „Ty si sa urazila!“ skríkol a zasmial sa. Super, a už je to tu.

 „A na čo prosím ťa?“ spýtala som sa ho, pretože som nechápala, čo ma malo uraziť.

 „Na to, že som ťa pri šatniach švihol po zadku,“ vysvetlil mi a doširoka sa usmial pri tej spomienke.

 „Tss. Na to som si za dnešok zvykla,“ povedala som a znova som upriamila pohľad niekde do neznáma.

 „Vážne?“ spýtal sa, podišiel ku mne bližšie a spredu ma znova oblapil za moje pozadie.

 „To však neznamená, že to máš robiť stále,“ povedal som a zložila som mu ruky .

 „Tak ťa aspoň odveziem domov,“ znova mi navrhol odvoz, akoby tým bol posadnutý.

 „Prečo by to mala prijať?“ otočila som sa na neho a bola som fakt zvedavá, aké mi poskytne argumenty...

Nová časť. Dnes som sa posnažila a dala som vám ju skôr, ako tie predtým. Jednoducho som sa zobudila s pocitom, že vám musím napísať časť. To je asi tak všetko. Chcela by som sa vám poďakovať za kometáre k predošlej časti a za prekonanie hranice 4 000 vzhliadnutí. Thank you so much! 

Znova by ma potešilo, keby ste mi napísali znova nejaké komentáre, Moc to poteší a tak sa zdá, že ma to aj poháňa písať (motivujem :D)! Hope you like it!

BTW: V budúcej časti (alebo až tej po nej) ju Harry presvedčí o zapamätaní alebo ako to mám napísať :D