Music 13

 Náušnice

 Ozvalo sa klopanie.

 „Môžem vojsť?“ spoza dverí vykukla toho, čo ma neustále núti na neho myslieť.

 „Práve si to urobil,“ povedala som mu a ďalej som sa hrabala medzi bižutériou.

 „Vlastne máš pravdu,“ povedal a počula som kroky, ktoré mi naznačovali, že chodí po izbe.

 „Čo chceš?“ otočila som sa zatiaľ, čo som si na ruku dávala zväzok nárokov. Tým, že som sa otočila som zbadala jeho, ako tam stojí teoretický nahý a od pása dole zahalený len do bieleho, bavlneného uteráka. Znova som mala výhľad na jeho polonahé potetované telo, ktoré som si včera neužila. Bože! Na čo to zasa myslím?!

 „Obliecť sa,“ povedal, ale zatiaľ to ako obliekanie nepôsobilo, pretože  si zhodil dole aj ten posledný kus oblečenia, ktorý mal na sebe. Uterák. Okamžite som sa znova otočila ku komode s bižutériou a hľadala modré náušnice. Komoda však mala veľké zrkadlo upevnené ku konštrukcii a ja som mala čo robiť s presviedčaním samej seba, aby som sa do neho nepozrela. To mi robí naschvál!

 „Prečo si si ho nevzal so sebou tam kde si šiel?“ hovorila som popritom, ako som sa hrabala v skrinke na náušnice s rozmermi desať krát pätnásť a nemohla som nájsť práve to, čo som potrebovala.

 „Pretože som ťa chcel ešte vidieť,“ povedal a práve vtedy som našla tie ospevované náušnice, ktoré som nemala šancu nájsť tam, kde som ich hľadala, pretože ležali na komode, pri ktorej som celý ten čas stála. Neznášam Stylesa!

 „To by sa ti podarilo aj bez toho, aby si tu liezol,“ hovorila som popritom, akom som sa dívala do zrkadla a nasadzovala si tie náušnice s úmyslom si neprepichnúť novú dierku v uchu.

 „Ja viem, ale dúfal som, že budeš v spodnej bielizni alebo úplne nahá, pretože takú by som ťa v dome asi nevidel, len tu. No, nepodarilo sa,“ pokojne hovoril, zatiaľ čo ja som namiesto svojho odrazu v zrkadle sledovala ten jeho, kým on bol otočený chrbtom a zapínal si opasok na rifliach.

 „Máš ty ale smolu,“ povedala som a samú seba som presvedčovala, aby som venovala pozornosť sebe a nie jemu. O sa mi aj podarilo, ale z jeho pomocou, keď sa otočil, aby si zobral tričko.

 Úspešne som si nasadila aj druhú náušnicu a otočila som sa od vlastného odrazu v zrkadle.

 „To mám, ale myslím, že sa mi ešte podarí ťa takú zachytiť. Preto nijako netrucujem,“ zasmial sa a prevliekol si zelené tričko cez hlavu.

 „Kde berieš toľkú istotu?“ spýtala som sa a znova som sa dala do pohybu. Tentoraz som si zobrala menšiu tašku a šla sa do kúpeľne namaľovať.

 „No predsa u teba,“ povedal a oprel sa o zárubňu kúpeľňových dverí. Pozoroval ma popri mojej činnosti a ja som bola istá, že dnes bude stačiť len obyčajná riasenka, pretože oné by som pokašľala.

 „U mňa?“ silene som sa zasmiala. „To ti dávam nejaké signáli alebo čo?“ ďalej som sa nervózne usmievala, popritom, ako som sa sústredila o aspoň nejaký výsledok pri maľovaní mihalníc už na druhom oku.

 „Presne tak,“ povedal a začal sa ku mne približovať. „Si zo mňa v rozpakoch a to mi dáva toľkú istotu,“ dopovedala a chytil ma zozadu za boky. Z toho dotyku ma zamrazilo po celom tele a ja som ďakovala Bohu, že som vtedy  už zatvárala riasenku, pretože by môj „make-up“ na tom skončil zle. Riasenku som položila na poličku pri zrkadle a otočila som sa. Ocitla som sa priamo pod jeho uhrančivým, zeleným pohľadom.

 „Tak to nebude tým. Skôr si príliš sebavedomí a namýšľaš si,“ povedala som a samu seba som prekvapila, že som sa nezakoktala.

 „Ako myslíš,“ povedala a bol stále bližšie pri mojej tváry. Vedela som, že ma chce pobozkať a jedna moja časť túžila po tom istom, zatiaľ čo moja druhá časť, tá chytrejšia a dúfala som, že aj tá väčšia ma prinútila sa odvrátiť a Harryho ústa skončili na mojom pravom líci.

 Svoj úsmev som doširoka roztiahla po celej tváry a cítila som, ako sa mi postupne vracia stratená hrdosť. Lenže Harry, namiesto toho, aby sa tváril prekvapene, ma začal bozkávať na krku. Úsmev mi stuhol, pozbierala som všetku sebaúctu, čo vo mne ostala a málo jej teda nebolo, a odtiahla som ho od seba.

 „Harry, prečo sa silou-mocou pcháš tam, kde ťa nechcú?“ povedala som skôr ako on stihol utrúsiť nejakú protivnú poznámku.

 „Tak mi do očí povedz, že sa ti ani trocha nepáčim a ja ti dám pokoj,“ povedal a čakal na moju reakciu. Díval sa mi priamo do očí a ja som robila presne to isté. Predlžovala som túto chvíľku čo najviac, aby si myslel, že pochybujem, pretože práve teraz som začala vyrovnávať skóre, aby sme obaja boli na tom istom bode a nie, aby on viedol.

 „Nepáčiš sa mi,“ dôkladne som vyslovila každú hlásku a dívala som sa mu priamo do očí, presne ako si želal. Ešte pár sekúnd po odznení slov som sa ani nepohla. Pokračovala som vo vzájomnom skúmaní očí a zbadala som v nich niečo ako náznak prekvapenia zmiešaného s bolesťou, ale možno sa mi to len zdalo. Práve tú chvíľu som využila na to, aby som unikla z jeho zovretia a vyšla som von z kúpeľne. Tak toto by sme mali...

Konečne časť, že? Ja sa strašne ospravedlňujem. Mala byt už v utorok, lenže doma nám nešiel internet ani v stredu. Vo štvrtok som cestovala, v piatok som celý deň strávila v Prahe a teda je až dnes, v deň s obrovským D! Každopádne vám ďakujem za všetko, pretže keby vás nebolo, tak ma od utorka až do dnes nežerie vlastné svedomie a nie sm tam, kde sm teraz  (: Ďakujem a poprosila by som vás o komentár, keď som to písala na českej klávesnici a tým pádom mi to zabral omnoho viac času, č mi pripmína: Sorry za gramatické chyby! Takže komentár (: