Music 10

Dôvody

„Je tu toho veľa, ale taký najhlavnejší je, že ty si ma zobrala na niečo, čo ťa baví a začína to baviť aj mňa a preto by som ti chcel ukázať niečo, čo zas baví mňa. Možno ťa to chytí,“ začal s presviedčaním a na konci mykol plecami, čiže to moc presvedčivo ani neznelo. Alebo robí to isté, čo ja. Robí sa, že mu to je ukradnuté a pri tom len čaká, kedy mu to odsúhlasím.

 „To by ma zaujímalo, aké sú tie ďalšie dôvody,“ povedala som a sama sebe musím uznať, že nechýba ďaleko a ja do toho auta nastúpim.

 „Ostatné dôvody ti poviem až po ceste,“ povedal a nadvihol obočie. Čakal na moju reakciu, ktorú už aj tak poznal. Len chcel, aby som to povedala nahlas. Naše povahy sa až tak neodlišujú.

 „Tak týmto si ma presvedčil,“ povedala som a zasmiala som sa.

 „To som rád,“ povedal a taktiež sa zasmial. Nebol to úprimný úsmev, aký zvyčajne mávajú ľudia pri to, keď ich poteší odpoveď, ktorú dostali. Bol to ten úsmev, ktorý som čakala; ten úsmev, ktorý by sa na tváry objavil aj mne. Víťazoslávny úsmev.

 Rozbehol sa k autu a otvoril mi dvere na mieste spolujazdca. Nastúpila som a čakala, kedy vojde on.

 „Ale musíš ma navigovať,“ povedal a zapol si pás. Nič som mu na to nepovedala, pretože mi to bolo hneď jasné, a tak pokračoval ďalej v rozprávaní: „Ak chceš, tak si daj tašku dozadu na sedadlá, aby t nezavadzala.“ Po tejto vete som mykla plecami, položila tašku na zadné sedadlá, pretože mi bolo jasné, že to je súčasť jeho plánu a nie pre moje pohodlie, a zapla som si pás.

 „Teraz ma veď,“ povedal, keď naštartoval motor auta.

 „V psi otočený úplne iným smerom.“ Prvýkrát, čo sedím v tomto aute som prehovorila. Harry stočil volantom, čím otočil auto na správny smer a vyrazili sme vpred.

 „Doľava,“ znova som prehovorila, keď sme sa objavili na prvej križovatke.

 „Aké sú tie ďalšie dôvody?“ spýtala som sa, keď pred nami bola len dlhšia cesta vpred.

 „No,“ odkašľal si, „prvý je, aby som ti ukázal to, čo ma baví.“

 „To so už počula. Čo je ďalej?“ podráždene som prehovorila. Neznášam, keď niekto chodí zbytočne okolo horúcej kaše.

 „Napríklad by som chcel vedieť, kde bývaš, aby som k tebe mohol chodiť aj o polnoci,“ povedal a znova sa uškrnul. Kruci! Na toto som úplne zabudla. Hlavne, že prísť po mňa nemohol hlavne kvôli tomuto, ale zaviesť ma ísť môže. Do pekla! Strácam pri ňom hlavu a to vôbec nie je dobré.

 „Tak na to zabudni, pretože aj ti o polnoci neotvorím,“ tresla som prvú kravinu, ktorá ma napadla.

 „A keď to nebude o polnoci?“ položil mi ďalšiu otázku, pri ktorej s iróniou predstieral nádej v hlase. On sa mi posmieva! Des!

 „Nie,“ jasne som odpovedala. Dosť, čo som pred chvíľou padla do jeho pasce, ktorú som mu sama pomohla vykopať.

 „Ani keď ti dám na to dobrý dôvod?“ Znova pokúšal šťastie.

 „Ani vtedy a zaboč doľava,“ povedala som.

 „Vážne?“ uisťoval sa. Viem o čo mu šlo. Nevedel narýchlo vymyslieť žiadny iný dôvod, ale ja mu to neuľahčím. Od toho tu už nie som. Dnes som mu život uľahčila už dosť.

 „Vieš čo? Povedz mi ďalší dôvod, pretože toto nikam nevedie,“ navrhla som mu a zdvihla som obočie s pohľadom upretým na neho.

 „Dobre. Ďalší dôvod je...“

 „Doprava!“ prerušila som ho skríknutím pohotovej inštrukcie a on prudko zabočil doprava, až ma v nápore vzduchu hodilo o okno. Určite ani nestihol zapnúť blinker, ktorý naznačuje, že bočí doprava.

 „Ďalší dôvod je, aby som to ukázal, ako dobre šoférujem,“ dopovedal a zasmial sa. Vedel, že tak narýchlo nič iné ako toto nevymyslí a tak sa začal smiať. Tentoraz to bol úprimný smiech a nie protivný úškrn.

 „Tak po prvé: Ty nemáš žiadne iné dôvody, okrem tej veci, čo ťa baví, však? A po druhé: Tomuto hovoríš dobré šoférovanie? Veď sme sa skoro prevrátili!“ hovorila som rozrušeným hlasom a aj napriek tomu, že mi táto situácia pripadala komická, tvária som sa maximálne vážne.

 „Po prvé: Nie, nemám. A po druhé: Takmer by sme sa neprevrátili, keby si to povedal skôr,“ vyčítavo sa na mňa pozrel, aspoň sa o to snažil, pretože oči sa mu smiali rovnako ako mne.

 Zvyšok cesty tu vládlo ticho, ktoré prerušovali len moje včasné navigačné pokyny. Nakoniec sme šťastlivo a bez ujmy na zdraví dorazili až pred dom, kde bývam.

 „Čo si to chcel? Pretože ja keď vystúpim, tak zrejme an to už nebudeš mať príležitosť,“ hovorila som popritom, ako som si brala naspäť svoju tašku zo zadných sedadiel.

 „Ja ti to radšej ukážem,“ povedal potichu, zhlboka sa nadýchol a poškriabal sa na zátylku. Potom svoju úchylnú ruky presunul na ďalšiu časť môjho tela, tento krát stehno, a začal sa nebezpečne približovať hlavou ku mne.

 „Č-čo si myslíš, že robíš?“ dostala som zo seba, keď sa svojimi perami vzďaľoval os mojich asi päť centimetrov.

 „Len sa pokúšam ťa zoznámiť s tým, čo ma baví,“ argumentoval.

 „Styles. Ty máš jedno veľké šťastie, že sex som nemala ani nepamätám a chuť naň sa zo mňa nikdy nevytratila,“ povedala som a sama som strčila jazyk do úst. Určite bol z toho v šoku, pretože si myslel, že práve toto mu sťažím ako sa len bude dať, ale ja som tiež len človek...

Znova sa hlásim z novou časťou. Neviem, čo by som k tomu povedala, tak len napíšem, že sa teda máte na čo tešiť :D a zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte. Komentík a... veď to poznáte :) Mimochodom, ďakujem za skvelé ohlasy k minulej časti :*)