Music 7

Marcus

Pár minút pred Harryho príchodom som ho už čakala pri vchode a on prišiel presne na čas. Ak ich ničomu nenaučím, tak aspoň tá dochvíľnosť sa mi podarila.

 Vyšiel z auta a zhodil si dole čierne okuliare. Nechápem načo sú mu, keď je pod mrakom. Zo zadných sedadiel si zobral tašku, v ktorej predpokladám, že sú veci na dnešnú hodinu. Zamkol si auto a prišiel ku mne.

 „Dúfam, že máš ti topánky,“ povedal som namiesto pozdravu. Z toho sa už stala nejaká rarita. Vždy namiesto pozdravu zo mňa vypadne nejaká uštipačná poznámka.

 „Hej, mám. Môžeme ísť?“ povedal otrávene. Asi ho rozčuľuje, že ho stále na niečo upozorňujem.

 „Môžeme,“ mykla som plecami a vošla som dnu. Išiel hneď za mnou.

 „Tuto sú mužské šatne a tamto sa stretneme, keď sa prezlečieš,“ ukázala som prstom na dve rozličné miesta. On len prikývol a vybral sa smerom k šatniam.

 „Švihni si!“ zakričala som jeho smerom.

 „Neboj sa! Budem tam ešte skôr než ty,“ odpovedal na moju poznámku, ale neotočil sa.

 „Tak to určite,“ zamrmlala som a šla som sa prezliecť.

 Úzke rifle, tmavomodré tričko a sivé športové sako som zamenila za čierne legíny a dlhšie tielko broskyňovej farby, ktoré mi siahalo do pol zadku a krásne zvýrazňovalo moju štíhlu postavu. Vlasy som si zapla do jednoduchého chvosta a obula som si svoje zvyčajné čierne, tanečné topánky na päť centimetrovom opätku. Nie je to moc vysoké, ale na tancovanie sú geniálne.

 Vošla som do telocvične. Harry tam už vážne stál a čakal na mňa. Oblečené mal sivé tepláky a tielko tmavej farby. Takto z diaľky som nevedela určiť, aká presne to je farba, ale celkom iste som si bola istá, že spolu s tými topánkami, čo mal na nohách to vyzeralo neskutočne komicky. To bolo však jedno.

 „Hovoril som ti, že tu budem skôr než ty,“ prehovoril, keď som k nemu prišla.

 „To bude tým, že tieto topánky sa strašne zle obúvajú,“ snažila som sa o výhovorku, aj keď to nie je pravda. Obúvajú sa celkom ľahko, to on však nevie. Jednoducho som žena a tá potrebuje viac času.

 „Veď jasné. To si si ešte asi neobúvala tie, čo mám na nohách ja,“ zasmial sa.

 „Tak to máš pravdu. Vážne som si ich ešte neobúvala,“ zasmiala som sa aj ja.

 „Moji milí. Dnes je znova streda a ja som sa dnes ráno prebudil s pocitom, že to chce Salsu,“ s týmito slovami vstúpil do miestnosti Marcus.

 „Kto to je?“ drgol do mňa lakťom Harry.

 „No kto asi. To by ti mohlo dôjsť aj samému,“ prehodila som ironicky. Viac menej preto, lebo ma buchol tým lakťom prisilno. Mohol by si uvedomiť, že nie som dvadsaťročný kamarát a kolega v jednom.

 „On je... tréner,“ povedal.

 „Prakticky áno. Volá sa Marcus, ale tréner nie je to slovo, ktoré to vystihuje. Vlastne ani neviem, akoby som ho pomenovala. Jednoducho Marcus. Marcus, ktorý tie tance učí,“ vysvetlila som mu, aj keď to určite pochopil. Mala som pocit, že Marcusovu osobnosť musím rozpísať najviac, ako sa dá. Obaja sme pri mojom výklade Marcusa pozorovali, ani neviem prečo.

 „On je teplý?“ položil mi ďalšiu otázku.

 „Máš s tým problém?“ vyčítavo som sa ho spýtala a otočila som sa smerom, tak aby som mu mohla vidieť priamo do očí.

 „Nie, nie. V žiadnom prípade. Nie som rasista, ja som sa len pýtal,“ povedal a zdvihol ruky akože sa vzdáva.

 „Znova neviem, či je výraz „rasista“ ten pravý, ale to je jedno. Ani ja neviem ako sa to povie,“ chytila som sa toho, čo z jeho monológu dávalo najmenší zmysel. Vlastne som nemala čo povedať a ja len tak ticho stáť nedokážem. To už radšej budem omieľať nejaké kraviny.

 „Sofia, zlatko,“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa otočila.

 „Marcus,“ oslovila som ho so širokým úsmevom na tváry. Chabo ma objal za plecia a dal mi letmú pusu na obe líce. Celý on.

 „Vidím, že si si dnes priviedla aj spoločnosť,“ povedal a pozrel sa na Harryho.

„Oh jasné. Marcus to je Harry, môj nový klient,“ povedala som a ustúpila som o krok ďalej, aby mal Marcus lepší výhľad.

 „Harry Styles,“ povedal Harry a s úsmevom mu podal pravú ruku.

 „Marcus,“ povedal a taktiež mu podal svoju ruku. On však, namiesto úsmevu, si Harryho prezeral od hlavy až po päty.

 „Harry Styles? To meno mi nič nehovorí. Ty si spevák?“ hovoril Marcus a bolo na ňom vidieť, že sa snaží spomenúť, či náhodou speváka s takým menom nepozná.

 „Jasné, že je spevák, akého iného klienta by som ja mohla mať. On však nie je sólový spevák, ale spevák v skupine One Direction,“ vysvetlila som mu, aby sa zbytočne nenaťahoval čas. Aj tak by na to sám určite neprišiel.

 „Aha, One Direction. Vedel som, že som ťa už niekde videl, len som si nevedel spomenúť kde. Vaše tváre sú všade,“ spomenul si a už sa na Harryho zoširoka usmieval.

 „Áno, to som ja,“ povedal Harry, keď už zjavne nevedel, čo vypustiť z úst a mlčať sa mu zdalo trápne.

 „Toto je tvoja prvá hodina spoločenských tancov?“ zrazu bol Marcus naplno zaujatý Harrym a mňa si už nikto nevšímal. Teraz mi to ani výnimočne neprekážalo, pretože sledovať týchto dvoch bolo zaujímavejšie ako zapájať sa do rozhovoru.

 „Vlastne áno,“ odpovedal mu Harry a poškriabal sa na zátylku. Je nervózny z gaya?

 „Prídeš aj nabudúce?“ položil mu ďalšiu otázku.

 „To ešte uvidím,“ povedal Harry a pozrel sa na mňa. Teraz neviem, čo chcel záchranu alebo vedieť, či ho aj nabudúce zoberiem...

 Určite si každý z vás pamätá na tohto chlapíka z reklamy na neviem čo :D Takto nejako si predstavujem Marcusa ;)

Takéto pózy budú v budúcej časti hádzať Sofia s Harrym :D Ale nie. Robím si srandu :DD

Neviem, čo by som k tejto časti povedala. Asi len toľko že kvôli tomu, že milujem písanie a čítanie, tak som naštvaná, že je leto, pretože nikto nepridáva časti, tak ako keď je škola (rovnako ako ja :D), aj keď všetci sa snažíme. Tak trochu ma to škrie. Kecám. Dosť ma to štve! Milujem písanie a milujem aj leto. Myslela som si, že cez leto sa na to vykašlem a naplno si ho užijem, veď je to moje posledné volné leto. Nabudúci rok idem na brigádu (dúfam). Lenže ako poznamenala jedno z vás do komentára: Nedá sa to vydržať! Nedá sa to vydržať sa na dva mesiace vykašľať na tento blog! Nedokážem to. Stala som sa na tom závislá. Tiež musím mať koníčky, ktoré ma takto to, neviem ako by som to definovala, ale "oberá o čas" je až príliš silné vyjadrenie. To sa nedá povedať o tom, čo ma baví a čo chcem v budúcnosti robiť. 

Na začiatku som napísala, že neviem čo povedať a teraz som je to pomaly dlhšie ako sama časť :D No nič. Radšej končím, lebo vás unavím na smrť. Poprosila by som keby ste mi tu za sebou nechali nejakú stopu (značku), že ste tu boli. Či už kritiku negatívnu alebo pozitívnu alebo aspoň reakciu. To je jedno, proste niečo aby ste mi urobili radosť. Len tak, bezdôvodne :D

Radšej nejdem hovoriť, kedy bude ďalšia časť ale môžem vám sľúbiť, že bude len čo to pôjde... :)

Bejátka Styles-Sheeranová