Music 6

Prekapenie

Ráno som zaparkovala svojho červeného Renaulta pred štúdiom a čakalo ma tam milé prekvapenie. Celé One Direction na čele s Paulom Higginson tam na mňa čakali.

 „Dobré ráno,“ pozdravili ma s úsmevom na tvárach.

 „Dobré ráno,“ odzdravila som sa a odomykala som svoje štúdio.

 „Dnes sme prišli skôr,“ povedal Louis s úsmevom na tvári, keď sme vošli dnu.

 „To je skvelé.“ Zareagovala som na jeho poznámku s dávkou sarkazmu v hlase. Nemala som náladu preberať to, čo je pre mňa samozrejmosť.

 „Aj ja si myslím,“ povedal Harry.

 Otrávene som sa na nich pozrela a v tom momente zostali všetci len stáť. Aj Niall, ktorý sa práve chystal prehovoriť, radšej zavrel ústa a nevydal z nich ani hlások. Super. Strávili sme spolu len jeden deň plný práce a oni už majú predo mnou rešpekt.

 „Tak ja už idem, chlapci,“ prerušil ticho Paul. Zjavne mu došlo, že je tu nepotrebný, pretože to s nimi hravo zvládam aj ja, ale aj tak dodal: „A poslúchajte.“

 „Príď po nás na obed!“ skríkol za ním Niall namiesto pozdravu a Paul za sebou len zavrel dvere.

„Tak, poďme teda do toho,“ povedal Zayn s nasadením.

„Takýto prístup sa mi páči. Berte si z neho príklad chlapci,“ usmiala som sa na Zayna, ktorého tvár zdobil triumfálny úsmev. Ostatný nad ním len fľochli a pomysleli si svoje. Nepochybujem, že v ich myšlienkach pobehovalo slovo „Vriťolez“...

 Dnes je streda. S chalanmi sme dosť pokročili, čo sa práce týka. Máme dokončenú hudbu už na tri pesničky. Chýba to už len naspievať, ale to až nakoniec, teraz musíme dorobiť zvyšných štrnásť piesní. Za týždeň sme urobili viac, ako bolo na pláne. Kto by do nich povedal, že sú taký pracovitý? Ja teda určite nie.

 „To už je toľko hodín? My už teda ideme na obed,“ povedal Louis, keď do miestnosti vošiel Paul.

 „Jasné. A keďže dnes je streda, tak už ani nemusíte chodiť,“ pripomenula som im, keby náhodou zabudli, že v stredu chodín na hodiny tanca.

 „To mi niečo pripomína,“ uškrnul sa Harry.

 „To by ma zaujímalo, že čo?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím, keď sa práve na mňa tak sprisahanecky pozrel.

 „Ja mám ísť s tebou,“ pripomenul mi zas on fakt, ktorý mi úplne za ten týždeň vyfučal z hlavy. Nechápem, ako som na to mohla zabudnúť.

 „Tak buď o pol štvrtej na tejto adrese,“ načmárala som na kúsok papiera mojim rukopisom adresu, kam pravidelne chodievam každú stredu a podala som mu ho. Nedala som na sebe poznať, že som na to jednoducho zabudla.

 „Mám si vziať niečo špeciálne?“  spýtal sa ma popritom, ako skúmal papier s adresou.

 „Nejaké oblečenie, v ktorom budeš tancovať. Je mi jedno čo. A tanečné topánky,“ odpovedala som na jeho otázku.

 „Ale ja žiadne také topánky nemám,“ povedal a pozrel sa na mňa.

 „Tak si nejaké zožeň,“ mykla som plecami a tým som mu dala jasne najavo, že jeho problémy sú mi úplne ukradnuté.

 „Mám prísť po teba?“ spýtal sa ma, keď mu došlo, že mi je to ukradnuté a že jediné, čo ma zaujíma jem nech tam  tými topánkami príde.

 „Zabudni, že ti dám svoju adresu. Ty tam pekne doklusaj a ja tam dôjdem taxíkom, ako vždy,“ rýchlo som mu z hlavy vyhnala ilúziu, že pre mňa príde. Ešte to by mi chýbalo. Niekedy by som náhodou ku mne dovalil a čo ja potom s ním. A možno chcel byť len milý. Kto vie?

 „Tak sa teda uvidíme až tam,“ povedal a zakýval mi spoza dverí.

 „Dobre. A nemeškaj!“ pripomenula som mu.

 „Nebudem,“ povedal a zavrel za sebou dvere. Neodišiel s takým nadšením , s akým mi pripomínal, že má so mnou ísť. Asi si myslel, že ho od toho budem odhovárať a nakoniec aj tak pôjde a bude sa tváriť ako víťaz. Ten má ale smolu.

 Zobrala som si odtiaľto všetky veci a šla som domov. Prichystať sa na moju obľúbenú poobedňajšiu aktivitu...

Po dlhšom čase dávam časť. Dúfam, že sa nehneváte, ale sú prázdniny a k tomu to počasie. Milujem písanie, ale aj leto. Písať môžem celý rok a leto má len dva mesiace, tak preto som sa tak rozhodla. Každopádne vám ďakujem. Hope you like it... :)