Music 2

Káva

Je 8²² ráno  oni tú ešte stále nie sú. Budem sa musieť porozprávať s Paulom.

„No konečne, že aj idete,“ dala som si ruky v bok, keď už od posledného dívania sa na čas prešli už aspoň ďalšie tri minúty. Že sa aj uráčili prísť.

„Aj tebe dobré ráno,“ povedal rozospatý Zayn a Harry s Niallom si nahlas zívli.

„Ale dobré ráno. Nedáte si kávu?“ spýtala som sa ironicky s predstieraným natešeným hlasom.

„Čiernu s mliekom a bez cukru,“ povedal Liam a sadol si na stoličku. Nadvihla som obočie. Myslí to vážne alebo za to môžu ich zaspaté ranné bunky?

„Ešte raz vám to bude toľko trvať, tak s ten album urobte sami a je mi jedno kde, ale tu nie!“ povedal som mierne hlasnejšie a dúfam, že som niektoré ich bunky prebrala  životu.

„Takže káva asi nebude,“ skonštatoval Louis.

„No nebude. Tú ste si mali dať doma,“ povedala som zvonivým hlasom.

„Nestíhali sme,“ potichu povedal Niall asi s úmyslom, aby som to nepočula, ale ja som to počula. Sluch mám ešte dobrý, preto robím hudobnú producentku.

„To je váš problém. Tu ste mali prísť s nasadením do práce a nie napoly mŕtvy. Paul, urob si s nimi niečo,“ pozrela som sa na Paula, ktorý sa okamžite narovnal. Z vlastnej skúsenosti dobre vedel, že so mnou sa neoplatí hádať, ale taktiež vedel, že neznášam, keď niekto mešká!

„Prepáč Sofia, už sa to nebude opakovať,“ automaticky mi prikývol a vražedne sa pozrel na tých piatich, ktorý sa striedavo dívali raz na Paula a raz na mňa.  Zrejme svojho manažéra ešte nevideli podriaďovať sa. Čo už? Všetko je raz po prvýkrát.

Odvrátila som pohľad od tých, čo mi dneska spôsobili dvadsať minút nudenia sa a pozrela som sa na hodinky, čo mám na ruke.

„Stratili sme ďalších desať minút, máme tridsaťpäť minútový sklz. Ak sa rýchlo nepustíte s nadšením do práce, tak vám vezmem obednú prestávku a nedáte si ani tú kávu,“ skríkla som po nich. Okamžite boli plný života a stáli jeden vedľa druhého, ako vojačikovia.

„Takto sa mi to páči,“ usmiala som sa. „Teraz mi dajte to, čo ste včera vymysleli,“ nadstavila som ruku a čakal kedy mi podajú papiere s ich prvou, dá sa povedať že, domácou úlohou.

Jeden na druhého sa začali dívať a od nervozity sa škriabali po rukách a hrali s lemom trička.

„Keď oni sú asi v aute,“ nervózne sa ozval Niall a poškriabal sa na zátylku, potom po mne očkom pozrel. Zvraštila som tvár do naštvanej grimasy.

„Veď už pre ne idem,“ rýchlo dodal, keď zbadal výraz mojej tváre. Prišiel k Paulovy, ktorý mu podal kľúče a obdaroval ho pohľadom, ktorý jasne hovoril: „JA VÁS ZABIJEM!“

Niall takmer behom vyšiel z budovy. Táto situácia mi prišla nanajvýš komická, ale udržala som si svoj kamenný výraz tváre.

Svoj pohľad som presmerovala na chlapcov, ktorý si stále neprestali nervózne ošívať.

„A vy čo tam len tak stojíte?!“ okríkla som ich, čo spôsobilo, že sa znova postavili do vojačieho pozoru.

„Čo máme robiť?“ obetavo sa spýtal Liam, keď nikto oný z nich sa slova neujal.

„Poďte si sadnúť,“ až s prehnaným pokojom v hlase som povedala a sama som si sadla. Ukázala som sa sedačku, pri mojom stole, za ktorým som sedela ja. Sedeli pekne oproti mne, jeden vedľa druhého.

„Tu sú,“ prišiel zadychčaný Niall. Všetci sme sa na neho pozreli a on sa v dverách zastavil, keď zbadal, ako všetci štyria sedia oproti mne. Potom vrátil Paulovy kľúče.

„Prisadni si,“ povedal som Niallovy a ukázala som a voľné miesto pri chlapcoch a on si prisadol. Potom položil papiere na stôl a prisunul ich bližšie ku mne. Začala som sa v nich prehrabávať a dívať sa, čo ku ktorej napísali.

„Môžeš ísť Paul,“ zamrmlala som a neodvrátila som pohľad os textov. Všetci sa na neho obrátili.

„Nenechávaj nás tu,“ povedal mu Harry po španielsky a ostatný prikyvovali. Zrejme si myslia, že po španielsky neviem, ale to je jeden z dvoch jazykov, ktoré ovládam.

Pozrela som sa na neho spoza papierov. Paul sa na mňa díval s vyvalenými očami. Dobre vedel, že ja im rozumiem, už len čakal na moju reakciu.

„Ja nehryziem,“ povedala som španielsky a už sa na mňa nedíval len jeden pár očí, ale všetkých šesť.

„Nie ste jediný, čo ovládate španielčinu,“ pokračovala som v jazyku, keď sa nikto nemal k slovu. Potom už nebolo počuť nič len hlasný smiech Paula. Všetci sme sa na neho pozreli a aj mne šklbalo kútikmi.

„O jednej som tu chlapci,“ povedal Paul, keď sa konečne  dosmial a zavrel za sebou dvere.

„Dúfam, že nie v noci,“ zamrmlal Zayn už po anglicky.

„Nie v noci, ale poobede. Vtedy totiž máte obednú prestávku,“ zareagovala som na jeho poznámku, aj keď to nebolo adresované mne. Odtrhla som pohľad od papierov a svoj pohľad som uprela na nich.

„Takže...“

Znova som nenašla žiadny obrázok, ktorý by vystihoval túto časť a preto takýto. Ja vám neviem, asi k tomuto príbehu nikdy nebudem mať obrázok :D Každopádne druhá časť a ja by som bola rada, keby k nej boli aj nejaké komentáre, pretože neviem, či vás to zaujalo alebo nie. Prvý dojem je totiž dôležitý...