Music 5

Zmluva

„Už sme tu!“ skríkol Paul, keď otvoril dvere.

 „A tentoraz presne na čas,“ doplnil ho Niall s úsmevom na tváry, ale keď zbadal Paulov výraz, hneď ho smiech prešiel.

 „Aspoň nejaký pokrok. Dúfam, že kávu ste stihli.“ Tá káva ma neprejde už asi nikdy. Teda aspoň nie dovtedy, kým skončí naša spolupráca, pretože nový klient = nové skúsenosti.

 „Áno, aj kávu sme stihli,“ prikývol Louis. „Teda až na Harryho.“

 „Pretože ja som nechcel. Ty si ma totiž ráno prebrala rýchlejšie ako kofeín,“ vysvetlil mi Harry niečo, čo má vôbec nezaujíma a pri tom sa usmieval od ucha k uchu.

 „Ale mňa vôbec nezaujíma, či si mal chcel kávu alebo nie,“ povedala som s ironickým úsmevom.

 Všetci, dokonca aj Paul sa začali smiať. Jediný komu to neprišlo vtipné bol on sám a ja. Predsa sa nebudem smiať na vlastných vtipoch. Harry si zjavne až teraz uvedomil, čo vlastne vypustil z úst a musel sa cítiť trápne aj pred ľuďmi, s ktorými v kuse trávy už tri roky.

 „Ehm,“ odkašľal si Liam a tým prerušil smiech, ktorý sa rozliehal po celej miestnosti a ja som mu za to bola vďačná. Všetci sme sa na neho pozreli a čakali, čo povie. Ja osobne som čakala niečo ako: „Poďme už pracovať.“

 „Uvažoval som nad tou pesničkou Changes,“ a už je to tu zase. „Rozmyslel som si to.“

 Vedela som, čo tým ‚Rozmyslel som si to‘ išiel naznačiť, ale aj tak mi nedalo sa spýtať: „Už tam chceš aj bicie s husľami?“

 „Nie... Mala si pravdu... Ten tvoj nápad bol.. lepší,“  ťahal zo seba slová a mne hneď bolo jasné, že to bol len nátlak s Paulovej strany zmiešaný zo stratou pesničky, ale aj tak ma potešilo to, že som to dotiahla do konca a dokázala som zbaviť tú pesničku gitary. Vedela som, že to spraví. Aj keď som mala sto chutí skákať a tým osláviť svoje víťazstvo, stále som si nechala na tvári výraz tej, čo len čakala kedy to povie nahlas. To bola z časti aj pravda.

 „Ďakujem,“ povedala som. Sama neviem čo ma prinútilo povedať práve toto slovo. Možno slušnosť a možno uznanie toho, že môj nápad bol lepší ako ten jeho.

 „Takže nahrávame tú pesničku?“ nesmelo sa ma spýtal. Akoby sa bál odpovede, ale zároveň sa jej nevedel dočkať. Musím sa priznať, že ma lákalo povedať nie, už len preto, aby som si mohla pozrieť, ako sa bude tváriť, ale ten text sa mi nesmierne páčil a už som mala naň vymyslenú takú skvelú hudbu, že som musela povedať: „Áno.“ Na druhej strane, nemala by som to srdce mu dať zápornú odpoveď.

 Keď som zbadala tú ich radosť, ktorá spôsobila to, že sa všetci šiesti – aj s Paulom - chceli od radosti hodiť okolo krku, tak mi prišlo zle. Rýchlo som pred seba zdvihla ruky a ešte rýchlejšie povedal: „Ale ty mi musíš sľúbiť, že mi nebudeš oponovať.“

„Sľubujem, že už ti nebudem oponovať,“ povedal a bol pri tom vzpriamený, ako keď nejaký vojak skladá prísahu. S úsmevom som prikývla a potom som sa už bohužiaľ neubránila tomu, aby zorganizovali skupinové objatie a mne tak vzali pravidelný príchod kyslíka. Možno som predsa len mala zvážiť, či nechcem vidieť tú Liamovu sklamanú tvár.

 „Dobre, dobre. To by aj stačilo,“ povedala som po hodnej chvíli, keď som už naozaj mala plné zuby toho, ako mám nedobrovoľne pritisnuté svoje ruky k telu a nedokážem nimi ani pohnúť. Ale omnoho viac mi vadilo to, že ma s každej strany objímajú cudzie ruky a ja cítim ich studený dych na svojej pokožke.

 Lenže im sa odo mňa akosi nechcelo odtrhnúť a tak som musela použiť tvrdšie slová, ktoré mi teraz určite pomôžu.

„Pustite ma, pretože vážne začnem uvažovať o tom, či som sa zle nerozhodla a varujem vás, že si to rozmyslím,“ vyhrážala som sa, ale zabralo to. Pustili ma a dokonca mi dopriali aj osobný priestor. Konečne som sa zhlboka nadýchla a znova som cítila, ako mi v tele prúdi krv. Jednoducho, neopísateľný pocit slobody.

 „No vidíte, že to ide. Aj keď po zlom, ale ide,“ presladene som sa na nich usmiala, viditeľne nepríjemným a nesympatickým, dokonca až zákerným úsmevom.

 „Dnes už môžete ísť domov,,“ prehovorila som po krátkej chvíli ticha.

 Všetci na mňa vyvalili oči a Zayn povedal: „To mi chceš povedať, že som mal za hodinu stihnúť obed, mimochodom som sa pri tom skoro zadusil, len preto aby som si vypočul túto vetu?“ podráždene sa spýtal, priam až vykríkol, ale aj tak si myslel, že si stále robím srandu. Bolo mu to vidieť na očiach. Ja som však len prikývla.

 „Však si len robíš srandu?“ zúfalo sa spýtal Louis.

 „Nie. Nerobím. Dnes sme spravili všetko, čo bolo na pláne. Zajtra pokračujeme. Dúfam, že stihneme aspoň dve pesničky,“ poslednú vetu som si zašomrala viac-menej pre seba.

 „A okrem toho mám o hodinu a pol iné plány,“ ešte som dodala a tým som im chcela naznačiť, že už na nich nemám moc času.

 „Tak to je úžasné! Ty si robíš plány aj vtedy, keď máme prácu!“ rozčuľoval sa Harry a pri tom vo vzduchu rozhadzoval rukami.

 „Keby si si pozornejšie prečítal zmluvu, ktorú si podpísal, tak by si vedel, že každú stredu od 2³⁰ PM mám voľno, pretože stále chodím na hodiny tanca. Toto mi ešte zostalo z vysokej školy,“ precedila som cez zuby. Nechápala som, ako môže byť niekto taký nevšímavý, až mi to liezlo na nervy.

 „Aha. A ako ti máme veriť, že tam chodíš?“ Harry sa nedal odbiť.

 „Do toho ťa vlastne nič nie je, ale poď so mnou,“ navrhla som mu a myslela som to celkom vážne.

 „Sorry, ale dnes sa mi vážne nechce,“ ľahostajne prehodil a mykol plecami.

 „Ako sa o tom chceš presvedčiť, keď si lenivý,“ uškrnula som sa.

 „Ale na budúci týždeň by som mohol,“ rýchlo povedal.

 „Dobre. Budem sa tešiť,“ povedala som viac zo slušnosti ako z toho, že by to bola pravda, ale no budiš.

 „Teraz by ste už mohli ísť. Nechcem meškať. To totiž nie je môj štýl,“ popohnala som ich von dvermi.

 „Dobre, dobre,“ zborovo odpovedali.

 „A zajtra si dajte načas,“ pripomenula som im.

 „Dobre, dobre,“ znovu zborovo odpovedali. Tentoraz som za nimi, síce bez rozlúčky, zavrela dvere a sama som odtiaľto rýchlo vypadla. Musela som si švihnúť, aby som nemeškala...

myslím, že nie je až tak od veci :D :D či?

Už som tu! Dnes, približne pred šiestimi hodinami, som sa vrátila z českého územia a dopísala som časť. Je trocha dlhšia, ale samozrejme som ju nepísala 6 hodín :D Aj keď je to namiesto vybalovania, ale to sa vstrebe. Veď máme prázdniny. Viem, že niekoho bude zaujímať, čo som robila v Prahe a väčšinu to trápiť aj tak nebude, ale je to môj blog a ja si to tu raz určite rozpíšem! Teraz už tak akurát môžem popriať dobrú noc a poprosím o komentár alebo hocijaké iné vyjadrenie svojho názoru k tejto časti alebo príbehu oficiálne. Merci, za to že (j)si :* :*

Bejátka Styles-Sheeranová