Rock Me - 27. part

Červený tulipán

„Ty štetka,“ vyšlo z jeho úst.

Toto ma prinútilo sa otočiť a streliť mu facku.

„Nikdy som nikomu nestrelila facku a vážne som nečakala, že práve ty budeš mať tú česť byť prvým. Od teba som toto vážne nečakala, Harry. Takto ma neoslovila, ani keď som ju robila,“ kričala som na celú kaviareň. Teraz mi bolo jedno, že sa na nás všetci dívajú, veď ja som ani nemala v pláne tu ostať, to na neho sa potom budú dívať.

Po týchto slovách som vyšla von. Odpochodovala som odtiaľ a prehĺtala som slzy, ktoré sa silou-mocou drali na povrch. Až keď som prechádzala ulicami Londýna, sama neviem kam, som si uvedomila, čo som mu vlastne povedala.

Všetko by bolo v poriadku, až n tú poslednú vetu: „Takto mi nepovedali, ani keď som ju robila.“ To nebol práve najvhodnejší výber slov. Teraz je už však neskoro brať to späť. Dúfam, že tie slová prehliadol, pretože sa mi to vážne nechce vysvetľovať.

A prečo by som mu to vlastne mala vysvetľovať? Ja ho už nikdy nechcem vidieť. S ním som už skončila...

Z Harryho pohľadu:

Ostal som tu stáť s červeným otlačkom na líci, ktorý mi právoplatne patril, s pocitom viny, ktorý by som nemusel mať, keby som nebol taký debil, aký naozaj som, a s nežiaducou pozornosťou ostatných ľudí, ktorý sedeli v kaviarni. Obsluha sa snažila tváriť nezaujato, ale zvedavosť im sršala z očí.

Zo zadného vrecka riflí som vytiahol peňaženku, hodil som na stôl papierovú bankovku, zobral som si bundu a vyšiel som odtiaľto. Môj odchod sprevádzali zvedavé pohľady, ktorým došlo, že sa nič nedozvedia a zvonček nad dverami, ktorý oznamuje nového hosťa.

Cítil som sa ako totálny magor, bez citov. To čo som jej povedal?! Ako som jej mohol povedať, že je štetka? A ako to ona myslela, keď povedala: „Takto mi nepovedali, ani keď som ju robila.“ To si musím zistiť, ale to sa mi nepodarí, keďže je na mňa právoplatne naštvaná a ja vôbec neviem, ako by som si ju udobril. Jediné, čo viem je, že to vôbec nebude ľahké.

Na hlavu som si nasadil kapucňu, na oči som si dal čierne slnečné okuliare a pešo som sa vybral zamračenými ulicami Londýna.

Je to divné. Keď som išiel tadiaľto s Abbey, držiac sa za ruky, tak svietilo slnko a teraz je zamračené. Akoby to počasie vystihovalo naše pocity alebo to ja sa prispôsobujem počasiu. Kiežby už po zvyšok života svietilo slnko...

*1 DAY LATER*

Svoj čierny Rang Rower som zaparkoval na mieste, kde som si pred necelými dvoma mesiaci prisahal, že sa tu už nikdy neukážem. Odvtedy tu chodievam pravidelne. Irónia osudu.

Z miesta spolujazdca som zobral červený tulipán, jej obľúbený kvet. Nechápem prečo práve tulipán. Takmer všetky by vraždili pre ružu a ona tulipán. Je to samo o sebe nezvyčajné a výnimočné, presne ako ona.

Vyšiel som po schodoch, až na najvyššie poschodie a zazvonil som. V ruke som držal ten jeden červený tulipán a čakal som, kým otvorí.

Už som počul, ako kráča cez chodbu a stláča kľučku. Bol som z toho taký nervózny, až som si skoro rozkúsol spodnú peru.

Dvere otvorila s úsmevom, ale hneď, ako zbadala, že tam stojím ja, tak jej úsmev zmizol a zabuchla dvere skôr, ako som stihol hocičo povedať.

„Abbey počkaj! Prosím, prepáč,“ hovoril som, aj keď boli zavreté dvere. Dúfal som, že tam stojí a počuje to a taktiež som trochu dúfal, že mi otvorí, ale snažil som sa nebyť naivný.

„Vypadni!“ ozvala sa z druhej strany dverí. To mi dalo istotu, že tam stojí a pokračoval som: „Prosím, dovoľ mi to vysvetliť. Abbey, no tak. Prepáč Ja som to nemal povedať. Neviem, prečo som to povedal Bol som naštvaný,“ hovoril som všetko, čo ma napadlo, len aby na to zabudla.

„Tak ty si bol naštvaný? Aj si ma byť prečo, však? Ja som ti totiž práve povedala, že som ťa už druhý krát podviedla a čakala som na odpustenie, však?“ kričala a vlastne mala pravdu. Nemal som žiadny dôvod byť na ňu naštvaný

„A vieš čo? Máš pravdu. Som štetka. Veď hneď, ako si mi to povedal, tak som si šla nájsť nejakých dvoch nabijakov, veď to predsa ku mne patrí. Keď som sa ako osemnásťročná do tých sračiek dostala, tak sa to so mnou bude viesť celý život. Obaja máme v niečom pravdu, ale nemyslela som si, že mi ty niekedy vykričíš, že som štetka, keď sám si mal v posteli omnoho viac báb, ako ja chlapov a to ťa poznám len niečo cez rok,“ pokračovala a ja som len prekvapene počúval. Už viem, čo znamenala tá posledná veta a keby som to vedel už vtedy, tak také niečo nikdy nepoviem. Tak toto je tá jej minulosť, ktorá tak nerada spomína, teda aspoň časť z nej.

„Nie Abbey! Ty nie si štetka a nikdy si nebola,“ hovoril som hocičo, len aby som vyvrátil to, čo práve povedala.

„Vieš čo, Harry? Aspoň si stoj za tým, čo povieš! A teraz vypadni!“ povedala.

„Ja si za tým nechcem stáť. Je to kravina,“ povedal som. Bože! Som korunovaný debil!

„Vy-pad-ni!“ vyhláskovala mi to a ja som vedel, že plače. Bolo to počuť

„Ale Abbey, prosím. Prepáč mi to. Ja som to tak nikdy nemyslel,“ zúfalo som ju prosil. Teraz som hlavne chcel, aby zabudla na to, čo bola. Bolo mi jedno, či mi teraz odpustím teraz som chcel hlavne to. Počul som však len kroky a potom tresknutie dverí. To znamená, že už nie je v tej chodbe. Pochopil som, že keby som tu sedel aj týždeň, tak by mi neotvorila.

Ruky mi sklesli dolu a vypadol mi z nich ten červený tulipán, ktorý mi mal zachrániť vzťah a ja som tomu doteraz naivne veril. Je to však omnoho horšie, než pred hodinou.

Pozrel som sa na´, ako nehybne leží na zemi a pomaly sa mi rozmazával, vďaka slzám. Neunúval som sa ho zdvihnúť a len som sa odtiaľ vybral preč. Nemá cenu tu stáť a čakať, že mi odpustí, keď som to pokašľal najviac, ako sa to len pokašľať dalo...

Hlásim sa z novou časťou, kde ste spoznali bližšie Abbey. To ste o nej síce vedeli, ale aj tak si myslím, že vám táto časť bližšie priblížila to, čo si o sebe naozaj myslí. Keď som túto časť napísala na papier, tak som z nej mala neskutočnú radosť a brutálny úškrn na tvári, ale keď som ju teraz písala do počítača, tak som sa skoro rozplakala Takéto pocity mám ja z tejto časti. A čo vy?