Rock Me - 15.part

Slnko

Keď som už bol dostatočne ďaleko od nich, tak som spomalil v chôdzi. Nezastavil som, len som spomalil. Stále nechápem, čo odo mňa očakávali? To som sa jej mal hodiť okolo krku? A čo chce odo mňa ona? Chce mi ešte raz zopakovať tie slová, čo mi povedala naposledy a ešte viac mi ublížiť? Čo tým krucinál sledovala?

Sadol som si do piesku, sledoval som jazero a slnko, ktoré sa chystalo zapadnúť a mesiac, ktorý s ním súperil o miesto. Díval som sa na ten obraz predo mnou a fascinovalo ma to, ako sa to slnko zúfalo načiaha za hladinou vody a chce uvoľniť svoje miesto mesiacu, ktorý je už dosť vysoko na to, aby ovládlo nočnú oblohu. Slnku sa však stále nedarí sa schovať celé za jazero a zúfalo bojuje z časom. Pomaly tu z toho idem urobiť rozprávku.

Chvíľku som sa nerušene díval na ten úkaz, no niekto ma vyrušil.

„Harry,“ oslovil ma hlas. Snažil som sa to odignorovať. Cítil som pohľad tej osoby na sebe, ale nespustil som pohľad z oblohy. Vedel som, že odo mňa nestojí viac ako dva metre no neposunul som sa ani o jeden milimeter, aby som predĺžil diaľku medzi nami.

„Harry,“ oslovila ma znova a pristúpila bližšie. Nereagoval som a čakal som, že jej dôjde, že má vypadnúť.

„No tak Harry, povedz niečo,“ zúfalo ma prosil hlas tej osoby. Chytila ma za rameno.

„Nedotýkaj sa ma!“ rozkričal som sa. Striasol som zo seba jej ruku a posunul som sa ďalej, lebo som už nemohol byť tak blízko nej. Ona ostala stáť na mieste a tým mi urobila prakticky láskavosť.

„Harry prepáč, mňa to mrzí, ja...“ začala, ale ja som jej skočil do reči.

„Čo, čo ťa mrzí? Že si mi dávala márne nádeje, že si mi klamala alebo to, že si ma odkopla?“ pýtal som sa jej otázku za otázkou, už som zo zeme stál a díval som sa jej priamo do očí. Čakal som na jej odpoveď a mal som čo robiť, aby som sa nerozreval.

„Všetko ma mrzí. Všetko! To ako som ti dávala márne nádej a pri konci si to rozmyslela, to ako som pred pár dňami zakopala tvoju nádej, že budeme spolu, aj to ako som ti klamala. Na taktiež si myslím, že si zaslúžiš poznať pravdu. Klamala som ti, to je pravda, ale ja som ti klamala v tom, keď som ti povedala, že ťa neľúbim a nie v tom, že ťa ľúbim. Milujem ťa dlhšie, ako ma ty poznáš, síce to dovtedy bolo len platonické, ale bol. Vždy som s tebou chcela chodiť, ale nakoniec som si to rozmyslela, lebo som sa bála. Bála som sa sklamania, ktoré som vo svojom živote zažila už nespočetne veľa krát. Sklamala som sa už toľko krát, že sa to už ani nedá spočítať a nechcela som sa sklamať už aj v tebe. Už som nechcela zažiť ten pocit znova. Prepáč mi Harry za to, že som sebec a myslela som len na seba a nie na to tvoje,“ vysvetlila mi, potom jej slza stiekla po tvári a rozutekala sa preč. Smerom, ktorým prišla. Cítim sa ako zaslepený idiot. Celý ten čas som ju obviňoval z niečoho, čo ani nie je pravda a ona sa celý ten čas len bála. Bála sa, že ju sklamem.

„Do riti!“ zanadával som a kopol som do kameňa, ktorý doteraz pokojne ležal na zemi. Bezmyšlienkovite som sa pozrel na oblohu a uvidel som slnko, ako už do polovice bolo zapadnuté pod hladinou jazera. Už dosiahlo svoj cieľ, ktorý nachvíľu  bude už úplný. Teraz je rad na mne, aby som sa ja pokúsil urobiť krok, nech som bližšie k svojmu cieľu a dotiahol ho až do konca.

Idem za Abbey...

Po týždni vám tu dávam novú časť pretože vás mám rada, ale naozaj ste ma sklamali, že neviete ani dva komentáre dať k jednej časti už len kvôli tomu, aby mali ďalšiu časť. Ja viem koľko vás číta tento blog. Pravidelne ho čítate 4 ale niekde je viac vzhliadnutí. To je vlastne jedno ja len moc prosím aby ste mi tu nechali aspoň reakcie keď ten komentár nie. Ja viem, že raz príde aj to, ale potešilo by už teraz. :') Ďakujem za 270 vzhliadnutí :)