Tento
článok by si zrejme titulný názov zaslúžil, no povedala som si, že kašlem na to
a žiadny vymýšľať nejdem. A načo? Aj tak si to zrejme nikto
neprečíta. Ale asi by som nemala niekoho podceniť, lebo dnes som si išla z nostalgie
pozrieť štatistiky, ako som to zvykla robievať počas základky každý deň, hneď
ako som zapla počítač. Chcela som tým však povedať, že som zistila, že tu občas
zájde jeden človek, ktorý ak toto číta, tak: „Zdravím!“
Zrazu
som pocítila potrebu tu niečo uverejniť, aj keď som nemala presný plán, čo to
bude. Spomenula som si na časy, kedy som prezerala všetky blogy, či už niekto
pridal novú časť. Skoro každý deň som mala čo čítať, keďže blogov bolo dosť a baby
boli dosť aktívne. Dnes som to tak urobila znova a zistila som, že ani ten
najaktívnejší blog už rok, možno dva nič nepridal. Rovnako ako ja. S niektorými
z tých dievčat som bola dokonca v kontakte (facebook, twitter,
instagram, mail...), no teraz už sú len jednými z priateľov, ktorých som
kedysi poznala. Ale veci sa zmenili. Všetky sme sa zmenili. Keďže sme boli
všetky v približne rovnakom veku a uchádzali sme fanaticky na 1D, no
zrazu prišla stredná škola a 1D zmenili po Take me home štýl hudby a nakoniec
aj Zayn odišiel, tak sa všetko zmenilo. Poviem vám, stredná škola je zabijak,
najmä keď som aj na intráku. Už som sa aj rozhodla, že tu prestanem pridávať
fanfictions, dokonca som aj nedokončila Scars
stay o Edovi, zatiaľ čo si spomínam, že keď som si v hlave o tom
príbehu usporiadávala myšlienky, spájala súvislosti a písala osnovu, tak
ma ten dej až dohnal k slzám, čo nebolo také neobvyklé, pretože vtedy ma
dohnala k slzám skoro všetko, čo som si myslela, že bude super trhák v mojom
príbehu, no podstatné je, že teraz mi to príde ako somarina. Nie, že by to
nemalo zmysel, čo určite malo, no vyrástla som z toho. Nie, že by som bola
nejako stará. Však ešte len budem mať osemnásť za necelý mesiac, tento rok
stužkovú a takto o rok budem mať na krku ďalšie časti maturity (praktická
a ústna), no prídu mi to veľké kroky v spoločnosti. Však s tým všetkým
príde rozhodovanie na výšku, už síce viem, kde chcem ísť, to neznamená, že som
aj prijatá.
To
je však teraz jedno, koho zaujíma môj študentský život. Chcela som hovoriť o tých
príbehoch, čo som kedysi písala a čítala. Dopísala som tri. Rock me je s odstupom času dosť
pritiahnuté za vlasy a veľmi nereálne. Nepáči sa mi celý ten dej, ale mala
som 13, čo sa dá pochopiť. Music by
som teraz najradšej dala iný názov, no to je teraz nepodstatné. Neviem si
pomôcť, ale myslím, že tento príbeh už nebol taký zlý. S týmto príbehom
som spokojná ako z celkom aj po tých rokoch. No asi by som prepísala
jednotlivé časti, keby to malo nejaký zmysel a keby som na to mala čas, no
celkovo bol dobrý.
Dolls je príbeh, na ktorý som hrdá len z polovice.
Písala som to počas prvého ročníka na strednej, kedy na mňa dosť zapôsobili
prvé hodiny psychológie, čo sa dosť odrazilo na Vallerie, ktorú som zbožňovala
asi najviac zo svojich postáv. Abby bola proste nepremyslená, Sofia bola
nedotiahnutá mrcha, ale Vallerie bola iná ako tieto dve. Nemám pre ňu
prívlastok, ktorý by ju vystihoval, pretože to nebol moc jej osobný príbeh. Bol
to príbeh písaný v tretej osobe, s čím som vtedy dosť
experimentovala, no nedokázala som ju presne vystihnúť, akoby ani nemala
osobnosť. Urobila som z nej skúsenú psychologičku aj v osobnom živote.
Chýbala jej osobnosť. Teraz keď sa nad tým tak zamyslím, tak to ani nebola
dobrá postava, len sa mi páči meno, ktoré som jej vybrala. Vtedy som na ňu bola
hrdá, no teraz si uvedomujem, že nemám byť na čo hrdá pri jej postave. Tento
príbeh bol z mojej strany inšpirovaný iným príbehom, od inej baby, ktorej
blogy som v tých časoch milovala najviac a ona bola môj idol. Lenže
potom sme sa pochytili a ja som akoby otvorila oči a zistila, že ona
vlastne nie je taká skvelá, ako som si ju vykreslila. A keď teraz čítam
jej tvorbu (ona je jediná, ktorá z nás všetkých ešte píše, aj keď dosť
málo, no jediná), tak síce je dobrá a stále lepšia, no ona ako osoba mi už
nepripadá taká úžasná. Vlastne ona patrí v osobnom živote medzi ľudí,
ktorých moc nepotrebujem vo svojom okolí. Myslí si, že nervozitu vyrieši
zapálenie cigarety. Nadchýna sa pri rozprávaní vlastných opileckých príbehoch,
aj keď sa tvári akoby to vlastne pre ňu nič neznamenalo, no v skutočnosti vidno,
že žije len preto. Tento článok však nie je ani o nej. Dne som narazila na
blog, na ktorom bolo celkovo len 2 príbehy a stále tam sú. Pamätám si
každý príbeh, každú zápletku a každý koniec, no tieto boli proste unikáty,
lebo týchto si aj pamätám mená postáv a čo robili a mali radi. S touto
autorkou som ani nebola nikdy v kontakte a možno to ani nebolo na
škodu.
Potom
je tu slečna L, ktorá pôsobí akoby jej prekážalo, že je ešte stále slečna.
Neberte to zle, však už má skončenú bakalárku a pracuje, lebo škola už nie
je pre ňu, ako povedala. S ňou som mala najlepší vzťah, lebo ma dostala na
Edov koncert, na čo nikdy nezabudnem a pri nej ma najviac trápi, že už
skončila s písaním, lebo ona dokázala nasadiť postave osobu, humor,
zlozvyky a všetko, čo obyčajný smrteľník má. Dokonca jej osobné zážitky
boli vykreslené ako zo života celebrity. Pri nej má najviac mrzí, že je tomu 7
mesiacov, čo pridala článok naposledy, no stále ju stalkujem na fb, tak o nič
neprichádzam J.
Už
by som mohla aj končiť, lebo mi vychladne voda vani a toto sa už pretiahlo
na druhú Wordovu stranu. Neberte to tak,
že nepíšem. Píšem. Stále. Len to neuverejňujem, lebo si myslím, že sú ľudia, ktorý
by to nepodporovali (homofobici). Dala som sa na vážnejšie témy ako sú fanfictions
a som na to hrdá. Možno to tu dám, keď tomu bude koniec, lebo to mala byť
jednodielovka, ale tie nebývajú na osem strán (zatiaľ). Uvidím, čo mi osud
priveje do života, no už teraz sa teším, kedy tu znova niečo pridám.
Zatiaľ
sa majte pekne a nech vás život moc nekope do zadku. Ako kresťan by som to
nemala hovoriť a veriť v to, ale čo už, keď je na to dobrá len tá
jedna veta: „Pozor na karmu.“
S láskou
a trápnou prezývkou Bejátka :D
P.S.
: Obrázok nebude. Nechce sa mi nič výstižne hľadať.
Teraz si ma zmiatla...pol dňa som rozmýšľala či ti odpísať. Na druhej strane, ty si si vždy našla pár pichľavých poznámok, ktoré napísať do komentára. V prvom rade chcem povedať, že tá časť príbehu, ktorý si pridala po tomto článku je až na divnú gramatiku od osemnásť ročnej osoby dosť dobrá. Naozaj. Ak si nájdeš čas, prečítam si aj viac.
OdpovedaťOdstrániťV druhom rade by som chcela aby si vybehla na svojom blogu k obrázku s nápisom Bullshit a prečítala si čo je pod ním. Ďakujem.
Teraz si prečítaj úryvky z tvojho textu. "Vlastne ona patrí v osobnom živote medzi ľudí, ktorých moc nepotrebujem vo svojom okolí. Myslí si, že nervozitu vyrieši zapálenie cigarety. Nadchýna sa pri rozprávaní vlastných opileckých príbehoch, aj keď sa tvári akoby to vlastne pre ňu nič neznamenalo, no v skutočnosti vidno, že žije len preto. "
"S touto autorkou som ani nebola nikdy v kontakte."
Drahá Bejátka, možno by si si okrem prvého pádu množného čísla vzoru pekný mala nájsť aj význam slova predsudok.
Lúči sa s tebou tvoja osoba s ktorou si nikdy nebola v kontakte.
P.S. Ak to nebolo o mne a vyrabovala si príbeh niekoho iného tak píšem ten komentár snáď aj za tú osobu.
P.P.S. Viem, že 18 ročná baba by takého veci naozaj riešiť nemala, a ver, že toto moje ja to naozaj netrápi, ale to 15 ročné dievča, ktoré napísalo zopár článkov o cigaretách a alkohole ostalo jemne zaskočené.
Ak dobre hádam, tak budeš -A. Viem, čo znamená slovo predsudok a toto nemalo byť o tebe. Som si istá, že v článku som nespomenula: "S touto autorkou som ani nebola nikdy v kontakte.", aspoň nie pri tebe, pretože s tebou som bola v kontakte cez komentáre pod tvojimi dielami (ja som to teda za kontakt považovala, lebo to bola pre mňa viac-menej diskusia o tvojich príbehoch, ktoré ma tiež bavili, ale nespomínala som ťa v tomto článku) Ty patríš medzi osoby, ktoré ešte pridávajú časti a ja si ich čítam, narozdiel od tej osoby, ktorá pridáva, ale už si to nečítam. Práve tá autorka, o ktorej som tu hovorila je jedna y tých dvoch, s ktorou som bola dokonca v osobnom kontakte a práve preto viem, že sa nadchýna z vlastných opileckých príbehov, pretože som si pri tom videla na vlastné oči. Preto to nepovažujem za predsudok, ale za fakt. (Viem, že príbeh Dolls sa podobal aj na tvoj, za čo si ma ty a ešte niekoľko ľudí dosť hecovali, ale vtedy som aj hovorila, že tam bolo viac tých faktorov, ktoré to ovplyvnili, a na ktoré sa to podobalo.) Autorka, s ktorou som nikdy nebola v kontakte, nedávala svoje príbehy na blogger, ale na webnode, a tam som nezanechala po príbehoch ani jeden komentár (alebo možno na konci, ale to už naozaj neviem). Preto hovorím, že som s ňou nebola v kontakte. Pamätám si, že som ti raz napísala pod jeden článok, že s tebou by som sa raz chcela stretnúť, čo ešte stále platí, aj po tých rokoch, čo som to napísala. Ty si pre mňa bola tiež veľkým vzorom, aj keď nie až takým ako tá spomínaná osoba, o ktorej sa nechcem baviť, lebo ma sklamala. Toľko som ti chcela povedať na svoju obranu.
OdstrániťP.S. :Ďakujem, že si si na mňa našla čas ako ja toľkokrát pod tvojimi príbehmi. Veľa to pre mňa znamená, lebo tu už komentár nebol veľmi dlho. A teraz, keď už viem, že ten príbeh aj niekto číta, tak si nájdem čas ho aj dokončiť, pretože práve preto to robím. :)
Musím sa ti hneď tak zo začiatku priznať, že som dnes na tento blog zablúdila vôbec po prvýkrát. Hneď som si s tebou zaspomínala, aké boli tie časy, keď som tie množstva príbehov takmer nestíhala čítať, aké to bolo, keď sme boli toľkí v kontakte a s mnohými dokonca navštevovali... Potom si ma však skutočne prekvapila svojou zatrpknutosťou - aspoň tak som si ja to, čo sa za tvojimi nasledujúcimi slovami skrývalo, vysvetlila. Čo iné vnukne človeku myšlienku tak oduševnene odsudzovať a hľadať čosi zlé v niekom, kto mu bol čímsi tak mocným, tak výnimočným, až ho nazval idolom... nie je to snáď ten najvyšší kompliment, aký možno človeku udeliť? Neznamená to, že ten človek je preňho to najbližšie k dokonalosti, čo si len dokáže predstaviť? Každý sme niekým iným dnes, než sme boli pred rokmi, dokonca i týždňom, no úplne zavrhnúť čosi, čo pre nás malo kedysi takú hodnotu?
OdpovedaťOdstrániťMožno im obom v kútiku duše trošičku závidíš? Odpusť, ak som sa netrafila, ja sama som sa tohto hriechu nespočetne ráz dopustila pri prvej spomenutej, jej talent je pre mňa čímsi... neopísateľným.
Ako možno pochytiť sa s niekým, s kým nie sme v kontakte pre mňa asi zostane nadosmrti záhadou, no pointou je, že pretvoriť si o jednom človeku mienku na základe toho je, ak už nič iné, minimálne nefér.
Keď už však sme pri tom nefér, už len tvorenie si mienky o niekom len z toho, čo napíše na miesto ako je toto (nemala by si to sama poznať najlepšie?)... Veď tu nenájdeš ničí kompletný životopis ani okolnosti skrývajúce sa za tým útržkom zážitkov či myšlienok, ktoré sa rozhodnú zverejniť. Nie je v nich obsiahnuté jediné percento z toho, čo prežívajú, nad čím uvažujú, zachytávajú len tie najvýraznejšie z emócií - skutočne možno na základe toho niekoho poznať? Píšeme sem o svojich sklamaniach, tom čo nám často ťaží svedomie... kto však spomenie, ako strávil posledné dva dni pomocou starej mame, ktorá nevládze...? Tým chcem len povedať, ako môže niekto vôbec z toho mála informácií tušiť, aký človek sa skrýva za tými písmenami?
Už len pár slov od niekoho, kto náhodou (narozdiel od teba) vyššie spomenutú osobu pozná, je s ňou v kontakte, mnohokrát sa v skutočnom živote stretli... pre toho niekoho patrí k ľuďom, bez ktorých si svoj život nevie predstaviť a stále ho považuje za niekoho, kto má byť prečo vzorom, napriek tomu, že na vzory neverí. A možno, aj keby bola tým alkoholikom, ako ktorý je to vykreslená, možno by nebolo zlé uvedomiť si, že ľudia sú vždy omnoho viac, že občasná chuť alkoholu na perách nevylučuje čokoľvek dobré.
A už len posledná, drobná rada do života - nauč sa prosím nebrať doslova slová umelca.
Vysvetlila som to už v odpovedi na komentár vyššie, takže to už nejde písať druhý raz, takže ak máš záujem, tak si to prečítaj.
OdstrániťPre mňa idol nie je ten najvyšší kompliment, ktorý sa dá človeku udeliť, pretože teraz tak nazývajú tínedžerky chlapcov, ktorí sa im páčia a tak to slovo stratilo na význame. Aspoň pre mňa.
A ani dokonalosť pre mňa nie je niečo, čo by som v živote chcela dosiahnuť, lebo práve chyby y človeka tvarujú osobnosť. Položme si otázku: ,,Kým by sme boli bez chýb?"
Aj keď v minulosti trpíš za svoje chyby, časom si povieš, že to nebolo také zlé a ako sa hovorí: ,,Všetko zlé je na niečo dobré." Chyby zo mňa urobili osobnosť, a ký by som bola bez svojej osobnosti?
A tu tvoju poslednú radu nemôžem brať vážne, pretože ani jedna z nás, čo uverejňovala príbehy na blogoch nebola umelec. Aspoň dovtedy, kým pridáva len na blog a nevydá knihu. Dovtedy je len autor, nech už má akýkoľvek talent na to písanie.