Without tittle #4

Tento článok by si zrejme titulný názov zaslúžil, no povedala som si, že kašlem na to a žiadny vymýšľať nejdem. A načo? Aj tak si to zrejme nikto neprečíta. Ale asi by som nemala niekoho podceniť, lebo dnes som si išla z nostalgie pozrieť štatistiky, ako som to zvykla robievať počas základky každý deň, hneď ako som zapla počítač. Chcela som tým však povedať, že som zistila, že tu občas zájde jeden človek, ktorý ak toto číta, tak: „Zdravím!“

Zrazu som pocítila potrebu tu niečo uverejniť, aj keď som nemala presný plán, čo to bude. Spomenula som si na časy, kedy som prezerala všetky blogy, či už niekto pridal novú časť. Skoro každý deň som mala čo čítať, keďže blogov bolo dosť a baby boli dosť aktívne. Dnes som to tak urobila znova a zistila som, že ani ten najaktívnejší blog už rok, možno dva nič nepridal. Rovnako ako ja. S niektorými z tých dievčat som bola dokonca v kontakte (facebook, twitter, instagram, mail...), no teraz už sú len jednými z priateľov, ktorých som kedysi poznala. Ale veci sa zmenili. Všetky sme sa zmenili. Keďže sme boli všetky v približne rovnakom veku a uchádzali sme fanaticky na 1D, no zrazu prišla stredná škola a 1D zmenili po Take me home štýl hudby a nakoniec aj Zayn odišiel, tak sa všetko zmenilo. Poviem vám, stredná škola je zabijak, najmä keď som aj na intráku. Už som sa aj rozhodla, že tu prestanem pridávať fanfictions, dokonca som aj nedokončila Scars stay o Edovi, zatiaľ čo si spomínam, že keď som si v hlave o tom príbehu usporiadávala myšlienky, spájala súvislosti a písala osnovu, tak ma ten dej až dohnal k slzám, čo nebolo také neobvyklé, pretože vtedy ma dohnala k slzám skoro všetko, čo som si myslela, že bude super trhák v mojom príbehu, no podstatné je, že teraz mi to príde ako somarina. Nie, že by to nemalo zmysel, čo určite malo, no vyrástla som z toho. Nie, že by som bola nejako stará. Však ešte len budem mať osemnásť za necelý mesiac, tento rok stužkovú a takto o rok budem mať na krku ďalšie časti maturity (praktická a ústna), no prídu mi to veľké kroky v spoločnosti. Však s tým všetkým príde rozhodovanie na výšku, už síce viem, kde chcem ísť, to neznamená, že som aj prijatá.

To je však teraz jedno, koho zaujíma môj študentský život. Chcela som hovoriť o tých príbehoch, čo som kedysi písala a čítala. Dopísala som tri. Rock me je s odstupom času dosť pritiahnuté za vlasy a veľmi nereálne. Nepáči sa mi celý ten dej, ale mala som 13, čo sa dá pochopiť. Music by som teraz najradšej dala iný názov, no to je teraz nepodstatné. Neviem si pomôcť, ale myslím, že tento príbeh už nebol taký zlý. S týmto príbehom som spokojná ako z celkom aj po tých rokoch. No asi by som prepísala jednotlivé časti, keby to malo nejaký zmysel a keby som na to mala čas, no celkovo bol dobrý.

Dolls je príbeh, na ktorý som hrdá len z polovice. Písala som to počas prvého ročníka na strednej, kedy na mňa dosť zapôsobili prvé hodiny psychológie, čo sa dosť odrazilo na Vallerie, ktorú som zbožňovala asi najviac zo svojich postáv. Abby bola proste nepremyslená, Sofia bola nedotiahnutá mrcha, ale Vallerie bola iná ako tieto dve. Nemám pre ňu prívlastok, ktorý by ju vystihoval, pretože to nebol moc jej osobný príbeh. Bol to príbeh písaný v tretej osobe, s čím som vtedy dosť experimentovala, no nedokázala som ju presne vystihnúť, akoby ani nemala osobnosť. Urobila som z nej skúsenú psychologičku aj v osobnom živote. Chýbala jej osobnosť. Teraz keď sa nad tým tak zamyslím, tak to ani nebola dobrá postava, len sa mi páči meno, ktoré som jej vybrala. Vtedy som na ňu bola hrdá, no teraz si uvedomujem, že nemám byť na čo hrdá pri jej postave. Tento príbeh bol z mojej strany inšpirovaný iným príbehom, od inej baby, ktorej blogy som v tých časoch milovala najviac a ona bola môj idol. Lenže potom sme sa pochytili a ja som akoby otvorila oči a zistila, že ona vlastne nie je taká skvelá, ako som si ju vykreslila. A keď teraz čítam jej tvorbu (ona je jediná, ktorá z nás všetkých ešte píše, aj keď dosť málo, no jediná), tak síce je dobrá a stále lepšia, no ona ako osoba mi už nepripadá taká úžasná. Vlastne ona patrí v osobnom živote medzi ľudí, ktorých moc nepotrebujem vo svojom okolí. Myslí si, že nervozitu vyrieši zapálenie cigarety. Nadchýna sa pri rozprávaní vlastných opileckých príbehoch, aj keď sa tvári akoby to vlastne pre ňu nič neznamenalo, no v skutočnosti vidno, že žije len preto. Tento článok však nie je ani o nej. Dne som narazila na blog, na ktorom bolo celkovo len 2 príbehy a stále tam sú. Pamätám si každý príbeh, každú zápletku a každý koniec, no tieto boli proste unikáty, lebo týchto si aj pamätám mená postáv a čo robili a mali radi. S touto autorkou som ani nebola nikdy v kontakte a možno to ani nebolo na škodu.

Potom je tu slečna L, ktorá pôsobí akoby jej prekážalo, že je ešte stále slečna. Neberte to zle, však už má skončenú bakalárku a pracuje, lebo škola už nie je pre ňu, ako povedala. S ňou som mala najlepší vzťah, lebo ma dostala na Edov koncert, na čo nikdy nezabudnem a pri nej ma najviac trápi, že už skončila s písaním, lebo ona dokázala nasadiť postave osobu, humor, zlozvyky a všetko, čo obyčajný smrteľník má. Dokonca jej osobné zážitky boli vykreslené ako zo života celebrity. Pri nej má najviac mrzí, že je tomu 7 mesiacov, čo pridala článok naposledy, no stále ju stalkujem na fb, tak o nič neprichádzam J.

Už by som mohla aj končiť, lebo mi vychladne voda vani a toto sa už pretiahlo na druhú Wordovu stranu.  Neberte to tak, že nepíšem. Píšem. Stále. Len to neuverejňujem, lebo si myslím, že sú ľudia, ktorý by to nepodporovali (homofobici). Dala som sa na vážnejšie témy ako sú fanfictions a som na to hrdá. Možno to tu dám, keď tomu bude koniec, lebo to mala byť jednodielovka, ale tie nebývajú na osem strán (zatiaľ). Uvidím, čo mi osud priveje do života, no už teraz sa teším, kedy tu znova niečo pridám.

Zatiaľ sa majte pekne a nech vás život moc nekope do zadku. Ako kresťan by som to nemala hovoriť a veriť v to, ale čo už, keď je na to dobrá len tá jedna veta: „Pozor na karmu.“

S láskou a trápnou prezývkou Bejátka :D

P.S. : Obrázok nebude. Nechce sa mi nič výstižne hľadať.