Dolls 7

Všetko ja na dobrej ceste

Akurát na dnes som si dohodla stretnutie s Perrie v jednej odľahlej kaviarni na kraji Londýna, lenže ja som sa tam nemala ako dostať, keď nevlastním nijaké auto a preto teraz sedím v taxíku a mám pred sebou ešte aspoň desať minút cesty, zatiaľ čo už tri minúty meškám. Hlúpe zápchy!

„Prepáč meškám,“ povedala som a usadila sa na stoličku oproti blondíne.

„Ja viem. Zápchy,“ usmiala sa na mňa. „Taktiež som len teraz prišla, takže vlastne nemeškáš. Ty si teda Vallerie?“ Vôbec som nečakala takúto reakciu od hviezdy, ktorá vyhrala x-factor. Bola fakt milá

„Áno, to som ja,“ prikývla som a vyzliekla si krémový kabát, ktorý som hneď prevesila cez operadlo stoličky.

„Čo je zo Zaynom?“ rýchlo sa spýtala a na tvári sa jej zračil ustarostený výraz.

„Nebudem ti klamať. Je na tom vážne zle a preto by som potrebovala vymyslieť nejaký spôsob, ako by ste sa mohli stretávať bez toho, aby ste boli na očiach,“ vysvetlila som jej dôvod tohto stretnutia.

„Nerozumiem. Prečo si sa teda neporozprávala s ním a namiesto toho si vyhľadala mňa?“ pozrela sa na mňa a ja som pocítila zrazu strach, že mi nebude veriť. Presne tak, ako Zayn.

„Objednali ste si?“ vyrušila nás čašníčka.

„Zelený čaj,“ povedal Perrie, bez toho aby spustila pohľad z mojej tváre.

„Ja si dám kapučíno,“ povedala som a čašníčke som podala nápojový lístok s úsmevom na tváry.

„Preto som sa o tom nerozprávala so Zaynom,“ pokračovala som v našej téme, akoby nám nikto ani nevyrušil, „pretože on odmieta hocijakú komunikáciu medzi nami dvoma.“

„Nechápem prečo, keď mu chceš pomôcť,“ neveriacky pokrútila hlavou a ja som sa rozhodla, že jej vyklopím prečo, aj keby ma to malo stáť, že ona bude mať ku mne presne ten istý prístup, ako Zayn.

„Ja totiž bývam s nimi v ich dome na príkaz Modestu a ani mi aj platia za to, že im robím viac-menej psychologičku,“ priznala som a radšej som uprela pohľad na svoje ruky, ktoré som mala položené na stole.

„Ako to myslíš, že viac-menej?“ chytila sa toho, čo som najmenej čakala. Znova som na ňu uprela svoj gaštanovohnedý pohľad.

„Pretože - ako som sa dozvedela v deň, keď som už prakticky bola presťahovaná – im robím aj niečo ako pestúnku a mám na nich vlastne žalovať, keď urobia niečo, čo sa Timothymu ani Greenovej nebude páčiť. Lenže ja nemám v pláne na nich žalovať a keby mi ich nebolo ľúto, tak od tej zmluvy, čo mám z Modestom odstúpim, lenže sa nedokážem dívať na to, ako ich ničí prístup Modestu,“ dostala som zo seba to, čo ma prakticky utláčalo a trápilo celý ten čas, čo som bývala s nimi v jednom dome. Perrie bola ticho. Vlastne bola ticho dlhšie, než pár sekúnd a už som si myslela, že som stratila šancu aj u nej a Zaynov problém sa mi nepodarí vyriešiť.

„Ja sa Zaynovy vlastne ani nedivím,“ dostala zo seba po dlhej odmlke.

„Veď ani ja. Keby som do ich domu neprišla v sprievode tých dvoch protivných, slizkých ľudí s falošnými úsmevmi, tak si myslím, že jeho dôveru by som si získala rýchlejšie, ale bohužiaľ, už je neskoro,“ úprimne som povedala a aj si uvedomovala v akej prdeli vlastne som, čo sa Zaynovej dôvery týka.

„Ja ti verím,“ povedala Perrie a úprimne sa na mňa usmiala. Vážne úprimne.

„Naozaj?“ neubránila som sa tejto otázke.

Čašníčka priniesla našu objednávku a po tom, ako sme obidve zamrmlali: „Ďakujem.“ sme pokračovali v rozhovore.

„Naozaj,“ Perrie potvrdila svoje slová.

„Ja som taká rada. Vieš, v ten deň, keď som ti zavolala, tak som počula Zayna srdcervúco plakať,“ pozrela som sa na Perrie, ktorej sa na tvári zavil bolestný pohľad. „Počula som aj to, ako ho Niall utešovala a práve to ma inšpirovalo k tomu, aby som ti zavolala. Perrie, Zayn ťa naozaj ľúbi,“ chytila som ju za ruku a popritom som nespúšťala pohľad z jej tváre, zatiaľ čo ona hlavu sklonila, pretože jej oči sa začali plniť slzami, „a myslím, že asi pochopíš, keď ti poviem, že som toto urobila aj preto, aby som k Zaynovy našla cestu a ja. Hneď mi došlo, že ak mi budeš ty dôverovať, tak aj on. Viem, že to znie neuveriteľne, ale ja tím chlapcom chcem a potrebujem pomôcť. Mám taký pocit, že keby som ich teraz opustila, tak by zle dopadli a ja by som i to nikdy neodpustila. Záleží mi totiž na nich,“ priznala som sa.

Perrie zodvihla hlavu. Po lícach jej stekali slzy a postavila sa zo stoličky. Chvíľu som si myslela, že odtiaľto odíde a ja tu ostanem sama sedieť, no ona sa vybrala smerom, ktorý viedol ku mne a objala ma.

„Ďakujem,“ plačlivo mi zašepkala do pleca a ja som sa usmiala. Vedela som, že už je všetko na dobrej ceste...

Nová časť! A v týždni... šok, čo? Vlastne aj pre mňa. Totiž som nečakala, že nás triedna pošle domov len preto, že 5 mojich spolužiačiek dostali parazitné kamošky. No vlastne ona má z toho problém, že nás poslala domov, aj keď nechápem prečo, keď jej to vraj riaditeľ dovolil, lenže.... to jej jedno. Hlavné je, že je tu nová časť. Časť, ktorá som vedela o čom bude, len som nevedela ako ju napíšem a inšpiroval ma k nej TENTO príbeh (vrelo odporúčam prečítať. Je úžasný!). Ďakujem za to, že si to vôbec čítate a dúfam, že bude aj komentár a reakcia :)