Dolls 8

Spolubývajúca

Pri dverách zazvonil zvonček. Dobre som vedela, kto tam je, no nešla som otvoriť. Čakala som, kedy Zayn zdvihne svoj zadok zo sedačky. Dnes sú presne tri dni odkedy som bola s Perrie a na dnes sme sa rozhodli, že príde. Najskôr to nepovažovala za dobrý nápad, ale keď som jej vysvetlila, že to bude dobré, pretože Greenová a Timothy si budú myslieť, že to je preto, aby som si s nimi vyriešila nejaké veci, tak sa potešila. Len zatiaľ neviem, ako to spravím nabudúce. To by mi už tí dvaja neverili.

„Perrie?“ počula som Zaynov zaskočený hlas. „Čo ty tu?“

„Zayn, poďme dnu,“ povedala mu namiesto pozdravu a mne sa kútiky úst skrútili do úsmevu.

Dvere sa zatvorili a ja som sa postavila z gauča, aby som si to lepšie užila.

„Ahoj, Vallerie,“ usmiala sa na mňa Perrie, keď ma zbadala.

„Ahoj,“ odvetila som jej s úsmevom na tváry.

„Čo to?“ spýtal sa Zayn so záujmom v tváry a zamračil sa na mňa. Asi by som to mala brať osobne, no proste to nejde.

„Zayn, zlatko. To Vallerie toto vymyslela. Ona nám chce pomôcť, aby sme sa mohli stretávať,“ vysvetlila mu Perrie a objala ho.

„To vážne?“ neveriacky sa spýtal a pozrel sa na mňa. Len som prikývla a širšie sa na nich usmiala. Bola som rada, že sa mi aspoň toto podarilo. Aspoň na teraz.

„Ďakujem,“ povedal a podišiel ku mne. Potom urobil niečo, čo som tušila, že urobí, ale aj tak ma to prekvapilo. Objal ma.

„Vôbec nie je za čo. Neskôr budeme musieť vymyslieť niečo iné, ale dnes sa nám to určite prepečie,“ znova som sa usmiala a Zayn ma pustil. Túžobne sa pozrel na Perrie, ale nepohol sa odo mňa. Zjavne ho mrzelo jeho správanie, no mne to už bolo ukradnuté. Hlavne, že teraz je všetko v poriadku. Na ničom inom teraz nezáleží.

„Zayn, na čo čakáš? Zober Perrie a zavrite sa vo tvojej izbe. Urobte si súkromie,“ strčila som ho smerom k Perrie a čakala kedy ju bude za ruku ťahať hore schodmi.

„Ďakujeme, Vallerie,“ prvýkrát ma oslovil menom a nie zámenom „ona“.

Nič som nepovedala, len mu rukou naznačila, aby pokračoval v ceste hore schodmi.

„Mal by som navštíviť očného, alebo tu vážne je Perrie?“ Louis si sadol vedľa mňa, na gauč, na ktorom som sedela posledných päť minút, odkedy Perrie so Zaynom zmizli v zákutiach Zaynovej izby.

„Nemusíš ísť ku očnému. Dobre vidíš,“ znova som sa usmial. Sama som nečakala, že ma takto poteší, že ma má Zayn rád.

„To sa ti ako podarilo?“ zvedavo sa spýtal Louis a ponúkol ma želé cukríkmi, čo držal v ruke.

„Vlastne som sa len stretla s Perrie a dohodla sa s ňou, že dnes sa tu zastaví,“ mykla som plecami a zobrala si z vrecka cukríkov. „A kde je vlastne Harry?“

„Čaká na mňa vo svojej izbe,“ mykol plecami a upieral svoj pohľad na televízor, kde akurát nejaký pes zachraňoval planétu. Americký film, ktorý gumuje deťom mozgy.

„Tak prečo tu sedíš so mnou?“ pozrela som sa na neho.

„Vieš Vallerie, je to divné,“ skonštatoval.

„Čo je divné na to, že ťa Harry čaká?“ spýtala som sa, aj keď som vedela, že práve na to nepoukazuje.

„Na tom nie je nič divné. To Harry robí stále,“ mykol plecami a snažil sa tváriť neutrálne, aj keď mi neušlo to, že pri Harryho mene sa jeho kútiky úst mierne nadvihli. „Divné je, že si tu, do tohto domu, prvýkrát napochodovala s Johnom a Milicou a teraz nám pomáhaš práve v tom, čo tí dvaja chcú na nás zmeniť.“

„Keď sa snažíš prerobiť ľudskú osobnosť, ty si ten, čo potrebuje pomoc,“ odrapotala som.

„Čože?“ skúmavo sa na mňa pozrel.

„To je moje motto, ktorým sa snažím riadiť počas svojej psychologickej kariéry a výnimku neurobím ani u vás. Vieš Louis, to čo máte v sebe je to, čo vás charakterizuje a vy nie ste duševne chorí. To je to, čo Timothy a Greenová nepochopili. Vy nepotrebujete psychológa. Vy potrebujete niekoho, kto vás zbaví Modestu a ja urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som vám v tom pomohla,“ zaprisahala som sa.

„Prečo si sa teda dala dokopy s Modestom?“ upriamila na mňa svoj modrý pohľad.

„Pretože som vedela, že keď ma taká mocná firma, kde nepracuje nikto s čistým svedomím, volá na pomoc, tak to bude vážne,“ pravdivo som odpovedala. „Nikdy som nemala v úmysle s nimi spolupracovať, len dúfam, že sa mi podarí vám pomôcť, aj keď na to nie je zameraná moja profesia. Teda anorexia je to, čím sa z časti zaoberám, no neviem, či Niallovy pomôžem sa z toho dostať. Na to Niall potrebuje pomoc odborníka, no to nemôže, aby sa to nedostalo na verejnosť,“ neveriacky som pokrútila hlavou. Akoby až teraz začalo na mňa upadať to, čo treba napraviť.

„Ďakujem, že to pre nás robíš,“ objal ma a postavil sa. „Idem pre Harryho.“

„Chcel si povedať: Idem za Harrym,“ usmiala som sa.

„Nie. Idem pre Harryho. Nenechám ťa tu samú pozerať túto kravinu, kde lietajú psy. Ty sa snažíš nám pomôcť a mi ťa tu nechávame samú. To nie je fér. Ani sa nepohni, pretože sa mi ťa nebude chcieť hľadať,“ povedal a zbehol hore schodmi. Usmiala som sa. Bola som rada, že pomaly začínam patriť do tohto domu...

Tento bude bez obrázku, pretože sa ponáhľam, ale je tu nová časť a ja som zvedavá, čo si o nej myslíte, preto by ma potešila reakcia a komentár :) Hope U like it