Raňajky
Došlo mi, že len presviedčanie o tom, že k Modestu
nepatrím bude trvať dlho. Viem, že mi neveria a to je na tom najhoršie.
Musím ch prinútiť, aby mi verili. Alebo sa o to iba pokúsiť.
Do večera som sa z izby, ktorú budem
určitý čas volať moja izba, ani nepohla. Len to vybaľovanie mi trvalo dlho a potom
sa mi už nechcelo ísť dole za nimi. Pomyslela som si, že aj tam už nebudú a radšej
som si šla ľahnúť z myšlienkou, že aj zajtra je deň.
Ráno som vstala skôr, aby som mohla urobiť
raňajky. A nie len sebe. Keď som po nejakom čase, strávenom hľadaním
kuchyne, konečne začala prehľadávať potraviny, tak ma až prekvapilo, koľko toho
tu bolo.
Zatiaľ, čo som dávala pozor na to, aby sa mi
nepripálili vajíčka, tak do kuchyne niekto vošiel. Otočila som sa, že sa
pozriem a zbadala som tam stáť Liama, ktorý sa tváril prekvapene.
„Dobré ráno,“ pozdravila som ho s úsmevom na
tváry a znova som sa otočila naspäť k panvici, aby som dávala pozor
na môj výtvor.
„D-dobré ráno,“ odzdravil sa a zjavne bol
stále v šoku.
„Čo je?“ spýtala som sa ho, keď som miešané
vajíčka dala na tanier a položila k ostatnému jedlu, tvoriacemu
raňajky.
„Nič,“ mykol plecami
„Len mi znova nehovor, že nič. Keď si tu
vošiel, tak si sa na mňa díval, ako na zjavenie,“ povedala som a zložila si
ruky na hrudi.
„Ja len, že vždy si robí každý raňajky sám a tak
to bol šok prísť do kuchyne a tu plný stôl jedla,“ povedal.
„A?“ chcela som, aby pokračoval.
„A nič,“ mykol plecami a uprel zrak na
dlážku.
„Neklam,“
upozornila som ho a popritom, ako som sa na neho dívala som zdvihla aj
obočie.
„Čo?“ zdvihol pohľad s podlahy a opäť
ho upriamil na mňa. Popritom sa tváril naoko urazene a prekvapene, že som
ho prekukla.
„Som psychologička Liam. Spoznám, keď mi niekto
klame,“ povedala som a stále som sa na neho dívala, pretože to zvyčajne
ľudí presvedčí o tom, nech hovoria pravdu.
„Dobre. V skutočnosti som bol v šoku z toho,
že tu stojíš ty a robíš raňajky. To totiž ešte nikto z Modestu pre
nás neurobil. Zvyčajne, keď tu ráno prídu, tak stepujú pod schodmi a čakajú,
kým zídeme dole a nerobia nám raňajky,“ priznal sa.
„Lenže ja nie som z Modestu. Ja ľudí
odtiaľ nemám rada?“ pripomenula som mu fakt, na ktorý tak radi zabúdajú.
„Tak prečo si tu na ich príkaz, keď pre nich
nerobíš?“ nedôverčivo sa na mňa pozrel.
„To je dobrá otázka a ja ti na ňu hneď
odpoviem. Jednoducho chcú z vás mať poslušných baránkov a tak si na
to najali mňa, aj keď neviem, aký by to malo mať zmysel. Nechceli mi prezradiť,
čo mám pri vás riešiť. Keď som sa ich na
to spýtala, tak mi len povedali, že ak som fakt taká dobrá, ako ma ospevujú,
tak na to prídem aj sama a tým, že sa ku mne takto správate mi to moc
neuľahčujete. Bola by som rada, ak by ste aspoň vy so mnou spolupracovali, pretože
ja nie som proti vám, ale s vami,“ vysvetlila som mu celú situáciu a môj
hlas sa pomaly začal podobať na zúfalú pomoc. Dúfala som však, že mi aspoň on
uveril.
„Takže ti môžem veriť?“ spýtal sa a mne bolo
hneď ľahšie, keď si ma začal od hlavy, po päty premeriavať pohľadom.
„Môžeš,“ prikývla som. „A najedz sa,“ usmiala
som sa na neho, keď som videla, ako sa díval na stôl. Vidím, že raňajky bola
správna voľba.
Liam si sadol za stôl, zobral si chleba, ktorý
si natrel s džemom a s chuťou doň zahryzol. Sadla som si oproti
nemu a uspokojila som sa z jogurtom, popritom, ako som sa s Liamom
zhovárala. Bol strašne veselý a priateľský človek. Bola som rada, že aspoň
jeden z nich mi už verí, ale na druhej strane ma vystrašilo to, že Liam sa
mi zdá úplne v poriadku a nechápem, čo má za problém.
Zrazu zavŕzgali schody a tak sme obaja
stíchli. Istotne boli dvaja.
„To je Louis a Harry,“ povedal Liam
potichu.
„Ako vieš?“ spýtala som sa šeptom.
„Jednoducho viem,“ mykol plecami. Mal pravdu.
Obaja vošli do kuchyne a mali prepletené ruky. Zostali sa na nás dívať s otvorenými
ústami a prekvapeným pohľadom, presne ako mal aj Liam.
„Dobré ráno,“ pozdravila som sa im, presne tak,
ako aj Liamovi.
„Čaute,“ pozdravil ich Liam a znova sa zahryzol
do chleba.
„Dobré ráno,“ pozdravil sa Louis.
„Ahojte,“ povedal Liam. Aspoň sa nezakoktali,
tak ako Liam.
„Poďte sa najesť,“ povedala som a snažila som
sa nevšímať si ich nedôverčivých pohľadov na mňa a skúmavých, ktoré zasa
patrili Liamovy.
„Ona je v pohode. Nie je z Modestu,“
povedal Liam, keď zaregistroval, že tam stále len tak stoja.
„A to jej veríš?“ vyprskol Harry.
„Hej,“ zaškúlil na neho. Cítila som sa trochu
nepríjemne, ale tušila som, že sa toto stane.
„Harry, pokoj,“ oslovil ho Louis.
„Pozri. Mne je jedno, či mi veríš alebo nie.
Vlastne mi to nie je jedno, ale mne ide hlavne o to, že chcem vám pomôcť a ľudia
z Modestu sú mi úplne ukradnutý,“ povedala som a dúfala, že aspoň
časť z neho verí týmto slovám.
„Presne tak, Harry. Veď sa ani nespráva tak,
ako oni. Urobil ti niekedy niekto odtiaľ raňajky?“ Liam na neho uprel svoj zrak
a Harry len pokrútil hlavou. „No tak vidíš. Vallerie je v pohode,“ s úsmevom
dodal.
Po týchto slovách sme už v raňajkách pokračovali
štyria a mne sa nálada zlepšila. Rozhovor ďalej pokračoval, aj keď Louis s Harrym
už k sebe nemali až tak blízko.
„Dobré ráno,“ do miestnosti vošiel blondiak
menom Niall a pri dverách ostal civieť na mňa, presne tak, ako všetci
ostatný. Už mi to bolo aj trochu trápne, ale upokojila ma myšlienka na to, že
ma to čaká už len raz.
„Čau,“ pozdravil sa mu Liam a Louis s Harrym
mu len kývli hlavou na pozdrav.
„Dobré ráno,“ s úsmevom som ho pozdravila,
no on sa díval na zvyšných troch mojich spoločníkov. Tí sa na neho usmiali a Louis
dodal: „Poď sa s nami naraňajkovať.“
Tieto slová mi pripomenuli riadky v zmluvu:
„Dávať pozor na Niallov jedalníček.“
A tak som sa rozhodla nenápadne po ňom poškuľovať. Dúfam, že sa mi podarí
zistiť aspoň jeden problém za dnešné ráno, pretože pri ostatných som zatiaľ nič
nezbadala. Asi si pôjdem pozrieť sociálne siete, nech aspoň niečo o nich viem,
aj keď takýmto zdrojom moc neverím, no lepšie ako nič.
Niall si sadol za stôl a do ruky si zobral
jeden suchý rožok.
„Kde je Zayn?“ spýtal sa.
„Ešte spí,“ mykol plecami Harry.
„Veď už je skoro jedenásť,“ prehovorila som,
prekvapená tým, že ešte spí..
„On tak skoro nevstane,“ povedal Harry s otvorenými
ústami.
„Prečo?“ nechápala som.
„Po prvé preto, lebo je taký lenivý, že spí hocikde
a hocikedy, hlavne, že je na to príležitosť a po druhé preto, lebo sa
včera ožral a prišiel až o tretej ráno,“ vysvetlil mi Liam a ja som
hneď pochopila, prečo mám dávať pozor na Zaynove dochádzky. Zrejme sa vždy
opije pod obraz boží a potom nie je schopný plniť úlohu Superstar.
„Aha,“ povedala som, aby nebolo ticho. Nechcela
som im zatiaľ hovoriť o tom, že mám úlohu prerobiť celú ich osobu, aj keď
podľa mňa je to kravina. Dosť, čo som si ich teraz, aspoň na polovicu, získala
na svoju stranu. Pokaziť to jednou vetou by bola tá najväčšia hlúposť. Bohvie,
koľko by mi znova trvalo si ich získať na svoju stranu.
Ticho sme sedeli a jedli, keď sa Niall
zrazu postavil od stola s rukami na ústach a rozbehol sa z kuchyne...
Časť naškrabaná narýchlo, pretože idem na intrák, ale predsa je :) Dúfam, že sa vám aspoň nejako páči a zaujímalo by ma, čo si myslíte o príbehu? Ako bude pokračovať?
To je všetko a prajem vám pekný týždeň :)

jasně ,že se líbí :)) je to skvělé :33 a Niall v sobě jako neudrží jídlo?:O nebo to blbě chápu ? jáj těším se jak to bude pokračovat :33
OdpovedaťOdstrániťSuper kedy dáš ďalšiu
OdpovedaťOdstrániť