Dolls 1

Zlá mienka

„Takže chlapci, toto je Vallerie Jensenová,“ Milica ma predstavila chlapcom, ktorých mená som už poznala.

„Včera sme vám  spolu s pánom Timothym,“ ukázala na Johna a navzájom sa na seba usmiali, „povedali, že vám tu  nasťahujeme psychologičku, no pozabudli sme na jeden fakt a keďže sme fér, tak vás s ním dnes oboznámime. Slečna Jensenová nebude len vaša psychologička, ale aj naša pravá ruky, ktorá nám bude hlásiť každý váš priestupok.“

Keď Milica dokončila predstavovanie mojej osoby, tak som sa pod pohľadmi tých piatich, ktorý boli odteraz moji... ehm... zverenci, cítila divne. Dívali sa na mňa akoby som z nich chcela vysať dušu.

„Ak nám oznámi, že ste sa dopustili niečoho, čo by ste nemali, tak trest vás neminie,“ povedal John prísne. Bolo vidieť, že pre chlapcov bol autorita, pretože keď na nich podozrievavo ukázal prstom, tak automaticky prikývli.

„To je všetko, čo sme chceli. Dúfam, že Vallerie prijmete, tak ako sa patrí,“ prísne zdôraznil John.

„Keby niečo, tak volaj,“ povedala mi Milica a spolu s Timothym sa vybrala k dverám. Takmer som nestihla ani prikývnuť, keď sa John pri dverách zvrtol na päte a ešte povedal: „Teraz jej ukážte izbu a opovážte sa jej niečo urobiť. Vkladám do vás dôveru,“ protivne sa na nich usmial. „Zatiaľ dovidenia,“ povedal a kývol mi na rozlúčku. Rýchlo som sa spamätala a aspoň som mu kývla hlavou. Predtým, než som tu šla som si myslela, že táto práca bude ľahká, ale zdá sa, že to je skôr naopak. Nechápala som, prečo je táto skupinka piatich ľudí, taká zdeptaná z Milice a Johna a prečo aj po ich odchode stoja v pozore a čakajú, kedy im dám nejaký príkaz, alebo niečo také.

„Nervózne som si odkašľala, no u nich to nevyvolalo žiadnu reakciu a tak som sa spýtala: „Ukážete mi teda tú izbu?“

„Ja ti ju ukážem,“ povedal ten, ktorého mi predstavili pod menom Louis a začal sa šplhať hore schodmi. Rýchlo som si do ruky zhrabla aspoň cestovnú tašku a utekala som za ním. Keď budem vedieť, kam sa mám zložiť, tak si vynesiem ostané veci hore.

Keď som prešla tri schody, tak ma niekto chytil za ruku. Otočila som sa a pozrela, kto to bol.

 „Ja ti to zoberiem,“ usmial sa Niall, teda ak sa to dá vôbec úsmevom nazvať. Nadvihol síce kútiky úst, no oči sa mu vôbec nesmiali.

 „Nie. To je dobré,“ usmiala som sa zas ja na neho. Nechcela som ho obťažovať. Určite má na práci niečo dôležitejšie, než sa ťahať s mojimi vecami. Napríklad spievať alebo niečo také.

„Ale ja na tom trvám!“ povedal Niall a tak som o nechala, nech mi ju zoberie.

„Tak teda... ďakujem,“ poďakovala som sa a ďalej som šliapala hore schodmi za Louisom, s Niallom v pätách.

„Tu je tvoja izba,“ povedal Louis a otvoril dvere vzadu na chodbe, na druhom poschodí. Izba mala steny zelenej farby, nábytok v jednom odtieni tmavomodrej a obrovskú posteľ. Boli tam aj dvoje dvere a rozhodla som sa, že zvyšok izby preskúmam neskôr, keď sa vybalím.

Vstúpila som za prach dverí a pomyslela som si, že tu budem bývať nedohľadný čas. Môj nový domov.

„Páči sa ti izba?“ ozval sa hlas za mnou a ja som sa hneď otočila, aby som zistila, komu ten hlas patrí.

„Nemuseli ste sa s tým ťahať hore,“ povedala som, keď som zbadala Liama s kufrom v ruke a ostatných za ním s ďalšou, zdá sa, že aj zo všetkou ostatnou, batožinou.

„Hádam si sa s tým nechcela ťahať sama dve poschodia,“ znova prehovoril Liam a nepatrne sa usmial. „Kam ti to máme položiť?“ spýtal sa.

„Môžeš to nechať aj tu. Ďakujem,“ povedala som a musela som sama sebe priznať, že mi odľahlo, že sa s tým nemusím ťahať sama.

Za chvíľu som mala prázdnu izbu a svoje veci na zemi, pobalené v taškách. Potrebovala som sa vybaliť, spoznať nové prostredie, no namiesto toho som si sadla na posteľ a cítila som sa neskutočne unavená a zmätená. Prvá vec, ktorú som najviac potrebovala vedieť bola zmluva, ktorú som podpísala z Modestom predtým, než som túto prácu prijala. Vtedy mi isté veci boli dosť nejasné, keď som si ju čítala prvýkrát, no teraz by mi mohli dávať väčší zmysel. Začala som sa hrabať v cestovnej taške, ktorú mi Niall na schodoch zobral a vytiahla som odtiaľ zväzok niekoľkých papierov. Začala som ju podrobnejšie študovať, hlavne tú časť, kde sa písalo o nich. Ešte stále mi nedávalo však zmysel, prečo mám Zaynovy zviazať ruky a nepúšťať ho von, prečo mám dať do poriadku Liamove city, prečo mám dohliadať na to, aby Louis s Harrym nemali k sebe až moc blízko a prečo mám Niallovy kontrolovať jedalníček? Pýtala som sa na to Timothyho aj Greenovej, no tí mi na to povedali, že aj som fakt taká dobrá psychologička, tak na to prídem aj sama. Zatiaľ som však prišla len na to, že tí dvaja majú nad nimi úplnú kontrolu a majú z nich peniaze, zatiaľ tí, čo ma k nim poslali, tak majú z ich zamestnávateľov strach a rešpekt. Ďalšia vec, ktorá mi, dá sa povedať, že prekážalo, bola tá, že zo mňa mali ten istý pocit ako z Johna a Milice. Práve toto ma trápilo najviac a potrebovala som, aby sa práve tohto zabavili ako prvého. Musia mať vo mne dôveru, ak im mám pomôcť.

Zmluvu som hodila na posteľ a zišla som dolu schodmi. Rozhodla som sa, že sa vybalím neskôr, pretože toto je dôležité. Bola som si istá, že dole na prízemí budú všetci bavia sa o mne.

Keď som zbehla dole všetky schody, tak sa moje konštatovanie potvrdilo. Aspoň tá prvá časť, nemala som nijaký dôvod ich podozrievať, že rozoberali mňa. Sedeli v miestnosti, ktorú by som mohla pokojne nazvať obývačkou, keďže tam bol zapnutý televízor, ktorý aj tak nikto nepozeral, dve pohovky a vlastne všetko, čo k obývačke patrí.

Kým si ešte nevšimli, že som neďaleko, tak som si všimla, že všetci sa spolu o niečom bavia, len Zayn sedí sám na sedačke a hrabe sa v mobile. Odkašľala som si a tým som dala jasne najavo, že je tu moja osoba. Všetci zrazu upreli pohľad na miesto, kde som stala a narovnali sa, akoby práve zhltli pravítko.

„Čo je?“ spýtala som sa v nádeji, že mi aspoň trochu ozrejmia, čo tu panuje za náladu.

„N-nič,“ zakoktal sa Harry. Tak, takto som si to nepredstavovala.

„Nehovorte mi, že nič. Len, čo som tu vošla, tak ste sa neprirodzene narovnali a ty si skoro zahodil mobil,“ ukázala som na Zayna. Pozrite sa, neviem, čo vám spravili Timothy a Greenová, ale jedno viem. Ja nie som ako ani a neprišla som vás tu deptať! Pozrite. Ja vám nechcem ublížiť a už tobôž na vás nebudem žalovať tým nepríjemným ľuďom v Modeste. Tak mi povedzte, čo sa tu robí, pretože mne to nechcel nikto prezradiť,“ poprosila som ich a dúfala, že s nich niečo dostanem.

„Nič sa tu nedeje,“ povedal Liam a zaklipkal očami, akoby v nich chcel skryť to, že práve klamal. Momentálne som to na dnes vzdala. Rozbehla som sa hore schodmi, rovno do izby a rozhodla som sa, že sa radšej vybalím, pretože toto vyzerá na dlhšie, ako som čakala. Popri vybaľovaní môžem aspoň porozmýšľať nad tým, ako ich presvedčím o tom, že im chcem pomôcť... 

Pôvodne dnes časť nemala byť, pretože sa mi písať nechcelo, ale keďže som si zmenila dizajn (čo hovoríte?) a mám vás neskutočne rada, ak som ju napísala :) Dúfam, že ma obdaríte reakciou, komentárom (tie k prológu ma neskutočne potešili :3 Dúfam, že to bude pokračovať) a dúfam, že aj zahlasujete tam v pravo hore, či sa vám páči alebo nie. Je na to týždeň a mňa by to zaujímalo :) Merci, za to že si! xxx