Music 7

Marcus

Pár minút pred Harryho príchodom som ho už čakala pri vchode a on prišiel presne na čas. Ak ich ničomu nenaučím, tak aspoň tá dochvíľnosť sa mi podarila.

 Vyšiel z auta a zhodil si dole čierne okuliare. Nechápem načo sú mu, keď je pod mrakom. Zo zadných sedadiel si zobral tašku, v ktorej predpokladám, že sú veci na dnešnú hodinu. Zamkol si auto a prišiel ku mne.

 „Dúfam, že máš ti topánky,“ povedal som namiesto pozdravu. Z toho sa už stala nejaká rarita. Vždy namiesto pozdravu zo mňa vypadne nejaká uštipačná poznámka.

 „Hej, mám. Môžeme ísť?“ povedal otrávene. Asi ho rozčuľuje, že ho stále na niečo upozorňujem.

 „Môžeme,“ mykla som plecami a vošla som dnu. Išiel hneď za mnou.

 „Tuto sú mužské šatne a tamto sa stretneme, keď sa prezlečieš,“ ukázala som prstom na dve rozličné miesta. On len prikývol a vybral sa smerom k šatniam.

 „Švihni si!“ zakričala som jeho smerom.

 „Neboj sa! Budem tam ešte skôr než ty,“ odpovedal na moju poznámku, ale neotočil sa.

 „Tak to určite,“ zamrmlala som a šla som sa prezliecť.

 Úzke rifle, tmavomodré tričko a sivé športové sako som zamenila za čierne legíny a dlhšie tielko broskyňovej farby, ktoré mi siahalo do pol zadku a krásne zvýrazňovalo moju štíhlu postavu. Vlasy som si zapla do jednoduchého chvosta a obula som si svoje zvyčajné čierne, tanečné topánky na päť centimetrovom opätku. Nie je to moc vysoké, ale na tancovanie sú geniálne.

 Vošla som do telocvične. Harry tam už vážne stál a čakal na mňa. Oblečené mal sivé tepláky a tielko tmavej farby. Takto z diaľky som nevedela určiť, aká presne to je farba, ale celkom iste som si bola istá, že spolu s tými topánkami, čo mal na nohách to vyzeralo neskutočne komicky. To bolo však jedno.

 „Hovoril som ti, že tu budem skôr než ty,“ prehovoril, keď som k nemu prišla.

 „To bude tým, že tieto topánky sa strašne zle obúvajú,“ snažila som sa o výhovorku, aj keď to nie je pravda. Obúvajú sa celkom ľahko, to on však nevie. Jednoducho som žena a tá potrebuje viac času.

 „Veď jasné. To si si ešte asi neobúvala tie, čo mám na nohách ja,“ zasmial sa.

 „Tak to máš pravdu. Vážne som si ich ešte neobúvala,“ zasmiala som sa aj ja.

 „Moji milí. Dnes je znova streda a ja som sa dnes ráno prebudil s pocitom, že to chce Salsu,“ s týmito slovami vstúpil do miestnosti Marcus.

 „Kto to je?“ drgol do mňa lakťom Harry.

 „No kto asi. To by ti mohlo dôjsť aj samému,“ prehodila som ironicky. Viac menej preto, lebo ma buchol tým lakťom prisilno. Mohol by si uvedomiť, že nie som dvadsaťročný kamarát a kolega v jednom.

 „On je... tréner,“ povedal.

 „Prakticky áno. Volá sa Marcus, ale tréner nie je to slovo, ktoré to vystihuje. Vlastne ani neviem, akoby som ho pomenovala. Jednoducho Marcus. Marcus, ktorý tie tance učí,“ vysvetlila som mu, aj keď to určite pochopil. Mala som pocit, že Marcusovu osobnosť musím rozpísať najviac, ako sa dá. Obaja sme pri mojom výklade Marcusa pozorovali, ani neviem prečo.

 „On je teplý?“ položil mi ďalšiu otázku.

 „Máš s tým problém?“ vyčítavo som sa ho spýtala a otočila som sa smerom, tak aby som mu mohla vidieť priamo do očí.

 „Nie, nie. V žiadnom prípade. Nie som rasista, ja som sa len pýtal,“ povedal a zdvihol ruky akože sa vzdáva.

 „Znova neviem, či je výraz „rasista“ ten pravý, ale to je jedno. Ani ja neviem ako sa to povie,“ chytila som sa toho, čo z jeho monológu dávalo najmenší zmysel. Vlastne som nemala čo povedať a ja len tak ticho stáť nedokážem. To už radšej budem omieľať nejaké kraviny.

 „Sofia, zlatko,“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa otočila.

 „Marcus,“ oslovila som ho so širokým úsmevom na tváry. Chabo ma objal za plecia a dal mi letmú pusu na obe líce. Celý on.

 „Vidím, že si si dnes priviedla aj spoločnosť,“ povedal a pozrel sa na Harryho.

„Oh jasné. Marcus to je Harry, môj nový klient,“ povedala som a ustúpila som o krok ďalej, aby mal Marcus lepší výhľad.

 „Harry Styles,“ povedal Harry a s úsmevom mu podal pravú ruku.

 „Marcus,“ povedal a taktiež mu podal svoju ruku. On však, namiesto úsmevu, si Harryho prezeral od hlavy až po päty.

 „Harry Styles? To meno mi nič nehovorí. Ty si spevák?“ hovoril Marcus a bolo na ňom vidieť, že sa snaží spomenúť, či náhodou speváka s takým menom nepozná.

 „Jasné, že je spevák, akého iného klienta by som ja mohla mať. On však nie je sólový spevák, ale spevák v skupine One Direction,“ vysvetlila som mu, aby sa zbytočne nenaťahoval čas. Aj tak by na to sám určite neprišiel.

 „Aha, One Direction. Vedel som, že som ťa už niekde videl, len som si nevedel spomenúť kde. Vaše tváre sú všade,“ spomenul si a už sa na Harryho zoširoka usmieval.

 „Áno, to som ja,“ povedal Harry, keď už zjavne nevedel, čo vypustiť z úst a mlčať sa mu zdalo trápne.

 „Toto je tvoja prvá hodina spoločenských tancov?“ zrazu bol Marcus naplno zaujatý Harrym a mňa si už nikto nevšímal. Teraz mi to ani výnimočne neprekážalo, pretože sledovať týchto dvoch bolo zaujímavejšie ako zapájať sa do rozhovoru.

 „Vlastne áno,“ odpovedal mu Harry a poškriabal sa na zátylku. Je nervózny z gaya?

 „Prídeš aj nabudúce?“ položil mu ďalšiu otázku.

 „To ešte uvidím,“ povedal Harry a pozrel sa na mňa. Teraz neviem, čo chcel záchranu alebo vedieť, či ho aj nabudúce zoberiem...

 Určite si každý z vás pamätá na tohto chlapíka z reklamy na neviem čo :D Takto nejako si predstavujem Marcusa ;)

Takéto pózy budú v budúcej časti hádzať Sofia s Harrym :D Ale nie. Robím si srandu :DD

Neviem, čo by som k tejto časti povedala. Asi len toľko že kvôli tomu, že milujem písanie a čítanie, tak som naštvaná, že je leto, pretože nikto nepridáva časti, tak ako keď je škola (rovnako ako ja :D), aj keď všetci sa snažíme. Tak trochu ma to škrie. Kecám. Dosť ma to štve! Milujem písanie a milujem aj leto. Myslela som si, že cez leto sa na to vykašlem a naplno si ho užijem, veď je to moje posledné volné leto. Nabudúci rok idem na brigádu (dúfam). Lenže ako poznamenala jedno z vás do komentára: Nedá sa to vydržať! Nedá sa to vydržať sa na dva mesiace vykašľať na tento blog! Nedokážem to. Stala som sa na tom závislá. Tiež musím mať koníčky, ktoré ma takto to, neviem ako by som to definovala, ale "oberá o čas" je až príliš silné vyjadrenie. To sa nedá povedať o tom, čo ma baví a čo chcem v budúcnosti robiť. 

Na začiatku som napísala, že neviem čo povedať a teraz som je to pomaly dlhšie ako sama časť :D No nič. Radšej končím, lebo vás unavím na smrť. Poprosila by som keby ste mi tu za sebou nechali nejakú stopu (značku), že ste tu boli. Či už kritiku negatívnu alebo pozitívnu alebo aspoň reakciu. To je jedno, proste niečo aby ste mi urobili radosť. Len tak, bezdôvodne :D

Radšej nejdem hovoriť, kedy bude ďalšia časť ale môžem vám sľúbiť, že bude len čo to pôjde... :)

Bejátka Styles-Sheeranová

Music 6

Prekapenie

Ráno som zaparkovala svojho červeného Renaulta pred štúdiom a čakalo ma tam milé prekvapenie. Celé One Direction na čele s Paulom Higginson tam na mňa čakali.

 „Dobré ráno,“ pozdravili ma s úsmevom na tvárach.

 „Dobré ráno,“ odzdravila som sa a odomykala som svoje štúdio.

 „Dnes sme prišli skôr,“ povedal Louis s úsmevom na tvári, keď sme vošli dnu.

 „To je skvelé.“ Zareagovala som na jeho poznámku s dávkou sarkazmu v hlase. Nemala som náladu preberať to, čo je pre mňa samozrejmosť.

 „Aj ja si myslím,“ povedal Harry.

 Otrávene som sa na nich pozrela a v tom momente zostali všetci len stáť. Aj Niall, ktorý sa práve chystal prehovoriť, radšej zavrel ústa a nevydal z nich ani hlások. Super. Strávili sme spolu len jeden deň plný práce a oni už majú predo mnou rešpekt.

 „Tak ja už idem, chlapci,“ prerušil ticho Paul. Zjavne mu došlo, že je tu nepotrebný, pretože to s nimi hravo zvládam aj ja, ale aj tak dodal: „A poslúchajte.“

 „Príď po nás na obed!“ skríkol za ním Niall namiesto pozdravu a Paul za sebou len zavrel dvere.

„Tak, poďme teda do toho,“ povedal Zayn s nasadením.

„Takýto prístup sa mi páči. Berte si z neho príklad chlapci,“ usmiala som sa na Zayna, ktorého tvár zdobil triumfálny úsmev. Ostatný nad ním len fľochli a pomysleli si svoje. Nepochybujem, že v ich myšlienkach pobehovalo slovo „Vriťolez“...

 Dnes je streda. S chalanmi sme dosť pokročili, čo sa práce týka. Máme dokončenú hudbu už na tri pesničky. Chýba to už len naspievať, ale to až nakoniec, teraz musíme dorobiť zvyšných štrnásť piesní. Za týždeň sme urobili viac, ako bolo na pláne. Kto by do nich povedal, že sú taký pracovitý? Ja teda určite nie.

 „To už je toľko hodín? My už teda ideme na obed,“ povedal Louis, keď do miestnosti vošiel Paul.

 „Jasné. A keďže dnes je streda, tak už ani nemusíte chodiť,“ pripomenula som im, keby náhodou zabudli, že v stredu chodín na hodiny tanca.

 „To mi niečo pripomína,“ uškrnul sa Harry.

 „To by ma zaujímalo, že čo?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím, keď sa práve na mňa tak sprisahanecky pozrel.

 „Ja mám ísť s tebou,“ pripomenul mi zas on fakt, ktorý mi úplne za ten týždeň vyfučal z hlavy. Nechápem, ako som na to mohla zabudnúť.

 „Tak buď o pol štvrtej na tejto adrese,“ načmárala som na kúsok papiera mojim rukopisom adresu, kam pravidelne chodievam každú stredu a podala som mu ho. Nedala som na sebe poznať, že som na to jednoducho zabudla.

 „Mám si vziať niečo špeciálne?“  spýtal sa ma popritom, ako skúmal papier s adresou.

 „Nejaké oblečenie, v ktorom budeš tancovať. Je mi jedno čo. A tanečné topánky,“ odpovedala som na jeho otázku.

 „Ale ja žiadne také topánky nemám,“ povedal a pozrel sa na mňa.

 „Tak si nejaké zožeň,“ mykla som plecami a tým som mu dala jasne najavo, že jeho problémy sú mi úplne ukradnuté.

 „Mám prísť po teba?“ spýtal sa ma, keď mu došlo, že mi je to ukradnuté a že jediné, čo ma zaujíma jem nech tam  tými topánkami príde.

 „Zabudni, že ti dám svoju adresu. Ty tam pekne doklusaj a ja tam dôjdem taxíkom, ako vždy,“ rýchlo som mu z hlavy vyhnala ilúziu, že pre mňa príde. Ešte to by mi chýbalo. Niekedy by som náhodou ku mne dovalil a čo ja potom s ním. A možno chcel byť len milý. Kto vie?

 „Tak sa teda uvidíme až tam,“ povedal a zakýval mi spoza dverí.

 „Dobre. A nemeškaj!“ pripomenula som mu.

 „Nebudem,“ povedal a zavrel za sebou dvere. Neodišiel s takým nadšením , s akým mi pripomínal, že má so mnou ísť. Asi si myslel, že ho od toho budem odhovárať a nakoniec aj tak pôjde a bude sa tváriť ako víťaz. Ten má ale smolu.

 Zobrala som si odtiaľto všetky veci a šla som domov. Prichystať sa na moju obľúbenú poobedňajšiu aktivitu...

Po dlhšom čase dávam časť. Dúfam, že sa nehneváte, ale sú prázdniny a k tomu to počasie. Milujem písanie, ale aj leto. Písať môžem celý rok a leto má len dva mesiace, tak preto som sa tak rozhodla. Každopádne vám ďakujem. Hope you like it... :)

Music 5

Zmluva

„Už sme tu!“ skríkol Paul, keď otvoril dvere.

 „A tentoraz presne na čas,“ doplnil ho Niall s úsmevom na tváry, ale keď zbadal Paulov výraz, hneď ho smiech prešiel.

 „Aspoň nejaký pokrok. Dúfam, že kávu ste stihli.“ Tá káva ma neprejde už asi nikdy. Teda aspoň nie dovtedy, kým skončí naša spolupráca, pretože nový klient = nové skúsenosti.

 „Áno, aj kávu sme stihli,“ prikývol Louis. „Teda až na Harryho.“

 „Pretože ja som nechcel. Ty si ma totiž ráno prebrala rýchlejšie ako kofeín,“ vysvetlil mi Harry niečo, čo má vôbec nezaujíma a pri tom sa usmieval od ucha k uchu.

 „Ale mňa vôbec nezaujíma, či si mal chcel kávu alebo nie,“ povedala som s ironickým úsmevom.

 Všetci, dokonca aj Paul sa začali smiať. Jediný komu to neprišlo vtipné bol on sám a ja. Predsa sa nebudem smiať na vlastných vtipoch. Harry si zjavne až teraz uvedomil, čo vlastne vypustil z úst a musel sa cítiť trápne aj pred ľuďmi, s ktorými v kuse trávy už tri roky.

 „Ehm,“ odkašľal si Liam a tým prerušil smiech, ktorý sa rozliehal po celej miestnosti a ja som mu za to bola vďačná. Všetci sme sa na neho pozreli a čakali, čo povie. Ja osobne som čakala niečo ako: „Poďme už pracovať.“

 „Uvažoval som nad tou pesničkou Changes,“ a už je to tu zase. „Rozmyslel som si to.“

 Vedela som, čo tým ‚Rozmyslel som si to‘ išiel naznačiť, ale aj tak mi nedalo sa spýtať: „Už tam chceš aj bicie s husľami?“

 „Nie... Mala si pravdu... Ten tvoj nápad bol.. lepší,“  ťahal zo seba slová a mne hneď bolo jasné, že to bol len nátlak s Paulovej strany zmiešaný zo stratou pesničky, ale aj tak ma potešilo to, že som to dotiahla do konca a dokázala som zbaviť tú pesničku gitary. Vedela som, že to spraví. Aj keď som mala sto chutí skákať a tým osláviť svoje víťazstvo, stále som si nechala na tvári výraz tej, čo len čakala kedy to povie nahlas. To bola z časti aj pravda.

 „Ďakujem,“ povedala som. Sama neviem čo ma prinútilo povedať práve toto slovo. Možno slušnosť a možno uznanie toho, že môj nápad bol lepší ako ten jeho.

 „Takže nahrávame tú pesničku?“ nesmelo sa ma spýtal. Akoby sa bál odpovede, ale zároveň sa jej nevedel dočkať. Musím sa priznať, že ma lákalo povedať nie, už len preto, aby som si mohla pozrieť, ako sa bude tváriť, ale ten text sa mi nesmierne páčil a už som mala naň vymyslenú takú skvelú hudbu, že som musela povedať: „Áno.“ Na druhej strane, nemala by som to srdce mu dať zápornú odpoveď.

 Keď som zbadala tú ich radosť, ktorá spôsobila to, že sa všetci šiesti – aj s Paulom - chceli od radosti hodiť okolo krku, tak mi prišlo zle. Rýchlo som pred seba zdvihla ruky a ešte rýchlejšie povedal: „Ale ty mi musíš sľúbiť, že mi nebudeš oponovať.“

„Sľubujem, že už ti nebudem oponovať,“ povedal a bol pri tom vzpriamený, ako keď nejaký vojak skladá prísahu. S úsmevom som prikývla a potom som sa už bohužiaľ neubránila tomu, aby zorganizovali skupinové objatie a mne tak vzali pravidelný príchod kyslíka. Možno som predsa len mala zvážiť, či nechcem vidieť tú Liamovu sklamanú tvár.

 „Dobre, dobre. To by aj stačilo,“ povedala som po hodnej chvíli, keď som už naozaj mala plné zuby toho, ako mám nedobrovoľne pritisnuté svoje ruky k telu a nedokážem nimi ani pohnúť. Ale omnoho viac mi vadilo to, že ma s každej strany objímajú cudzie ruky a ja cítim ich studený dych na svojej pokožke.

 Lenže im sa odo mňa akosi nechcelo odtrhnúť a tak som musela použiť tvrdšie slová, ktoré mi teraz určite pomôžu.

„Pustite ma, pretože vážne začnem uvažovať o tom, či som sa zle nerozhodla a varujem vás, že si to rozmyslím,“ vyhrážala som sa, ale zabralo to. Pustili ma a dokonca mi dopriali aj osobný priestor. Konečne som sa zhlboka nadýchla a znova som cítila, ako mi v tele prúdi krv. Jednoducho, neopísateľný pocit slobody.

 „No vidíte, že to ide. Aj keď po zlom, ale ide,“ presladene som sa na nich usmiala, viditeľne nepríjemným a nesympatickým, dokonca až zákerným úsmevom.

 „Dnes už môžete ísť domov,,“ prehovorila som po krátkej chvíli ticha.

 Všetci na mňa vyvalili oči a Zayn povedal: „To mi chceš povedať, že som mal za hodinu stihnúť obed, mimochodom som sa pri tom skoro zadusil, len preto aby som si vypočul túto vetu?“ podráždene sa spýtal, priam až vykríkol, ale aj tak si myslel, že si stále robím srandu. Bolo mu to vidieť na očiach. Ja som však len prikývla.

 „Však si len robíš srandu?“ zúfalo sa spýtal Louis.

 „Nie. Nerobím. Dnes sme spravili všetko, čo bolo na pláne. Zajtra pokračujeme. Dúfam, že stihneme aspoň dve pesničky,“ poslednú vetu som si zašomrala viac-menej pre seba.

 „A okrem toho mám o hodinu a pol iné plány,“ ešte som dodala a tým som im chcela naznačiť, že už na nich nemám moc času.

 „Tak to je úžasné! Ty si robíš plány aj vtedy, keď máme prácu!“ rozčuľoval sa Harry a pri tom vo vzduchu rozhadzoval rukami.

 „Keby si si pozornejšie prečítal zmluvu, ktorú si podpísal, tak by si vedel, že každú stredu od 2³⁰ PM mám voľno, pretože stále chodím na hodiny tanca. Toto mi ešte zostalo z vysokej školy,“ precedila som cez zuby. Nechápala som, ako môže byť niekto taký nevšímavý, až mi to liezlo na nervy.

 „Aha. A ako ti máme veriť, že tam chodíš?“ Harry sa nedal odbiť.

 „Do toho ťa vlastne nič nie je, ale poď so mnou,“ navrhla som mu a myslela som to celkom vážne.

 „Sorry, ale dnes sa mi vážne nechce,“ ľahostajne prehodil a mykol plecami.

 „Ako sa o tom chceš presvedčiť, keď si lenivý,“ uškrnula som sa.

 „Ale na budúci týždeň by som mohol,“ rýchlo povedal.

 „Dobre. Budem sa tešiť,“ povedala som viac zo slušnosti ako z toho, že by to bola pravda, ale no budiš.

 „Teraz by ste už mohli ísť. Nechcem meškať. To totiž nie je môj štýl,“ popohnala som ich von dvermi.

 „Dobre, dobre,“ zborovo odpovedali.

 „A zajtra si dajte načas,“ pripomenula som im.

 „Dobre, dobre,“ znovu zborovo odpovedali. Tentoraz som za nimi, síce bez rozlúčky, zavrela dvere a sama som odtiaľto rýchlo vypadla. Musela som si švihnúť, aby som nemeškala...

myslím, že nie je až tak od veci :D :D či?

Už som tu! Dnes, približne pred šiestimi hodinami, som sa vrátila z českého územia a dopísala som časť. Je trocha dlhšia, ale samozrejme som ju nepísala 6 hodín :D Aj keď je to namiesto vybalovania, ale to sa vstrebe. Veď máme prázdniny. Viem, že niekoho bude zaujímať, čo som robila v Prahe a väčšinu to trápiť aj tak nebude, ale je to môj blog a ja si to tu raz určite rozpíšem! Teraz už tak akurát môžem popriať dobrú noc a poprosím o komentár alebo hocijaké iné vyjadrenie svojho názoru k tejto časti alebo príbehu oficiálne. Merci, za to že (j)si :* :*

Bejátka Styles-Sheeranová

Music 4

Changes

„Liam prepáč, ale ja si myslím, že by tam bolo najlepšie len čisto piano. Veď tá pesnička má taký text, že sa tam moc gitara nehodí,“ snažila som sa ho presvedčiť o svojej pravde ešte tým pokojnejším hlasom.

„Ja si aj tak myslím, že to tá gitara pekne doladí. Veď aj v pesničke They Don’t Know About Us bola aj gitara s bicími a husľami a stále je to hit,“ stál si za svojím.

„Tak spravme kompromis. Čo keby slohy boli s pianom a na refrén sa pridala aj gitara,“ navrhol Zayn a tí zvyšní traja len prikývli. Oni by súhlasili z hocičím, len aby sme sa už kvôli tej pesničke nehádali stále kvôli tomu istému.

Ja a Liam sme ich len obdarovali pohľadom, ktorý jasne hovoril: „Šibe ti?“ Aspoň v niečom sa zhodneme.

„Tak nič,“ Zayn zdvihol ruky do vzduchu na znak, že sa vzdáva a ja som s tým tvrdohlavým Paynom pokračovala ďalej v hádke.

„Tebe pripadá, že mám chuť kopírovať niečo, čo už niekto predo mnou urobil?“ vyštekla som na neho, lenže on akoby moju poznámku ignoroval a ďalej si točil o svojom.

„Súhlasím s tým klavírom, ale nech je tam aj gitara,“ znova povedal tú vetu, pri ktorej mi stúpil adrenalín v žilách. Bolo na čase vytiahnuť ďalšiu kartu.

„Kto tu študoval techniku hudby?“ spýtala som s ho zo značnou hrdosťou v hlase a dala som si ruky v bok.

„Tak sa zdá, že obaja,“ odpovedal mi na otázku s nadvihnutým obočím a prekrížil si ruky na hrudi. Nečakala som takúto odpoveď, ale neodradí ma to od cieľa zbaviť sa gitary.

„Ty si myslíš, že som štyri roky študovala techniku hudby a potom šla n trojročnú vysokú toho istého zamerania, popritom som chodila na hodiny bicích, flauty, spevu, klavíru, gitary, na odporučenie učiteľa rytmiky som chodila na hodiny baletu, spoločenských aj moderných tancov, kvôli tej rytmike a vyjadrenie rytmu v hudbe a nakoniec tvrdo pracovala, aby som si mohla otvoriť toto nahrávacie štúdio a nejako sa preslávila v svete hudby len preto, aby som počúvala nejakého devätnásťročného Liama Payna, ako sa tu chvastá, že nejaký čas študoval to isté ako ja, ale nedoštudoval to, pretože sa stal hviezdou?“ ku koncu som už kričala. Dosť ma naštval tým jeho mudrovaním o hudbe.

„Tú pesničku som napísal ja a chcem, aby tam bola aj tá gitara,“ vytiahol na mňa určite poslednú variantu, ktorú mal vo vrecku a snažil sa ma tým presvedčiť, že to vie lepšie ako ja. Alebo práve toto už bola tá posledná prosba na to, aby som mu vyhovela?

„Tak keď si si ju napísal, tak si na ňu sám vytvor hudbu, aj si ju sám naspievaj, alebo aj s nimi, mne je to jedno, ale nie v tomto štúdiu,“ takto znelo moje posledné rozhodnutie. Chytila som papier s textom na pesničku Changes a šmarila som ho po ňom.

„A potom sa tú pesničku opovážte dať do albumu, pretože ja odmietam byť podpísaná na niečom, čo vôbec nebude pekné,“ dodala som a zobrala som zvyšné texty piesní, na ktoré sme ešte nemali vybratú hudbu.

Všetci sa na mňa dívali s otvorenými ústami a Liam sa už netváril tak profesionálne. Asi mu došlo, že svoje slová som myslela smrteľne vážne a už nemal nijaké argumenty na presviedčanie. Práve teraz skôr spracovával šok. Bolo mi aj trocha ľúto, ale znamenalo to, že som vyhrala a pocit víťazstva ma pohltil viac, ako pocit ľútosti.

„Na túto pesničku by boli dobré výrazné bicie a v pozadí elektrická gitara,“ slovo gitara som zvýraznila a pozrela sa na Liama. Ten to ešte spracovával tupým pohľadom na papier so slovami k Changes. Potom som sa pozrela na Harryho, Zayna, Nialla  a Louisa. Tí s mojím návrhom okamžite a so samozrejmosťou, ktorú som čakala, súhlasili. Zrejme už len z toho dôvodu, aby som sa s nimi nepohádala alebo im prípadne nevyškrtla ďalšiu pesničku z ich zoznamu.

Po hádke s Liamom sme doriešili len jednu pesničku a bol pre nich Paul, že je čas obeda. Toľkú radosť som v ch očiach ešte nevidela.

„Ako vám to ide?“ spýtal sa Paul s prívetivým úsmevom.

„Dobre, až na jednu malú nezhodu, ale vyriešili sme to,“ usmiala som sa.

„Akú nezhodu?“ spýtal sa Paul a previnilo sa pozrel na chlapcov.

„Však oni ti pri obede porozprávajú. A teraz už choďte, aj ja mám právo na pauzu,“ popohnala som ich.

„Však už ideme,“ povedal Niall.

„Presne o hodinu tu už buďte nastúpený a dúfam, že nebude polhodinové meškanie kvôli káve,“ zasmiala som sa.

„Myslím, že káva nebude potrebná. Ty si nás už dosť prebrala,“ usmial sa Harry a ja som len pretočila očami.

Paul sa po všetkých, aj po mne, díval podozrievavým pohľadom a nechápal vôbec ničomu, o čom hovoríme.

Už otvárali dvere a traja z nich už aj boli von, keď som ešte skríkla: „Liam?“

„Áno?“ neochotne sa otočil.

„Tu si si zabudol Changes,“ zaniesla som mu papier. Vytrhol mi ho z ruky a povedal: „Ďakujem!“

Ostatný sa už vonku smiali, až na Paula, ktorý stále nebol v obraze. Liam naštvane vypochodoval z tejto miestnosti. Zavreli za sebou dvere.

„Konečne chvíľka pre seba,“ povzdychla som si a otvorila si Milu (propagácia :D)...

Konečne obrázok, ktorý nie je až tak z cesty :DD

Štvrtá časť je na svete. Zanechajte m tu za sebou nejakú stopu v podobe komentára, čo reakcie. Poteší to :*) Idem teraz na týždeň do Prahy, čo znamená, že šanca na ďalšiu časť bude až o týždeň. 

Budete sa mať na čo tešiť...

Music 3

Závislosť

„Takže,“ odkašľala som si. „To rozmiestnenie sa mi páči. Za toto vás musím pochváliť. Chcela by som začať tým, že každý z vás máte vynikajúci hlas a niečím výnimočný. Dokopy vám ladia a to je skvelá výhoda. Teraz ich už len stačí podfarbiť hudbou, naspievať texty a máte CD-čko,“ usmiala som sa na nich. To bol prvý kompliment, ktorý som im dnes zložila a zjavne sa aj potešili. Veď kto by sa nepotešil, zvlášť po ráne plnom kritiky?

„Ako vieš, aké máme hlasy? Veď si nás nepočula spievať,“ protestoval Zayn. Asi nesúhlasil s tým, čo som práve povedala alebo si myslel, že to hovorím len tak.

„Ja som vás už počula spievať. Veď je vás plný svet a zovšadiaľ počuť vaše pesničky. Aj keby som nechcela, tak si nejakú určite vypočujem,“ povedala som.

„Ale štúdio verzie sú iné ako naživo,“ oponoval mi Louis. Zaprel sa viac do gauča, nadvihol obočie a zložil si ruky na hrudi. Asi si myslel, že ma týmto zahnal do kúta alebo čo.

„Mne to vysvetľovať nemusíš. To viem aj sama. Aj keď mne ide skôr o tie štúdiové verzie, keďže som hudobná producentka, ale počula som vás aj naživo. Ale ak chcete, tak mi tu môžete zaspievať. Ak vám to urobí radosť,“ mykla som plecami a čakal, čo ďalšie mi povedia.

„Kde si nás počula naživo?“ začal vyzvedať Liam a položil si lakte na stehná. Mohla som čakať, že ďalšia otázka bude práve táto.

„Počuť to už aj keď rozprávate, potom si to už len stačí spojiť z hudbou. Ale vás asi zaujíma skôr to, že som bola zhruba na piatich vašich koncertoch,“ odpovedala som mu.

„Takže ty si naša fanúšička?“ naivne sa spýtal Harry a usmial sa od ucha k uchu.

„Nie. Nikdy si nenechám ujsť žiadny koncert, ktorý je v Londýne alebo v jeho okolí a nezáleží na tom, aký je to žáner. Neberte to v zlom, ale ani si nenamýšľajte,“ povedala som.

„A páčili sa ti koncerty?“ ďalšia otázka, ktorou ma obdaroval Harry.

„Mňa nezaujíma show, ale pesničky. Predsa len už mám dosť rokov na to, aby som prišla na koncert sa zabávať, skákať a vrieskať pesničky hlasnejšie ako interpret,“ úprimne som povedala. Túto tému musím uzavrieť, pretože to nikam nevedie.

„A koľko máš vlastne rokov? Teda, ak to nie je tajomstvo,“ spýtal sa Niall. Túto otázku som nečakala.

„Nie. Nie je to tajomstvo. Mám dvadsaťosem rokov,“ odpovedala som mu. Za môj vek sa nehanbím. Veď je to len číslo a každý prirodzene starneme.

„Dvadsaťosem? Ja by som ti tipoval dvadsaťštyri, nanajvýš dvadsaťpäť,“ vykríkol prekvapene Zayn. Toto ma potešilo a dala som to najavo úsmevom.

„Tak ono to nie je až taký rozdiel. Tri, štyri roky. Ale ďakujem. Budem to brať ako kompliment,“ svoj úsmev som ešte viac rozšírila. Zayn trocha očervenel a svoj zrak uprel k zemi.

„Už by sme aj mohli prejsť od tejto nepodstatnej konverzácie k dôležitejším veciam,“ navrhla som a preložila som si nohy. Nečakala som na ich súhlas, ale aj tak prikývli.

Začali sme sa rozprávať o podklade k textom, nad ktorými som včera večer sedela, o hudbe. Dohadovali sme sa na tom, kde viac bude počuť gitaru, kde piano, kde bicie a iné nástroje. Hneď na začiatku mi oznámili, že preferujú hudobné nástroje pred nejakými zvukmi z počítača, aj keď v nejakej skladbe sa môže objaviť niečo, čo zahrá jedine DJ-ský pult. S týmto som veľmi rada súhlasila. Nerada sedím nad počítačmi a prezerám si milióny možností a z pomedzi nich mám vybrať tú najlepšiu.

Zistila som však ešte jednu vec, ktorú mi nepovedali. Všetci sú závislí na gitare. Je jedno, či je elektrická, basová alebo akustická. Hlavne, že je to gitara.

Celkom nám to šlo, až kým sme neprišli k pesničke Changes. Liam neústupne chcel, aby tam zaznela aj gitara, ale ja som bola zato, aby tam hralo len piano. Neznášam, keď mi niekto oponuje. Však on sa prispôsobí...

Znova som mala problém vybrať nejaký obrázok a tak tu dávam gitaru, keď sú na nej tak závislí :D
V minulej časti som vám predstavila Sofiu, ktorá si vynúti všetko, čo potrebuje a teraz tú otvorenejšiu. Chcela by som vám povedať, že o nahrávaní hudby viem dokopy nič a všetko si vymýšľam, čo sa toho týka, tak mi to moc neverte :D To by bolo k tejto  časti tak všetko. Ospravedlňujem sa, že po takej dlhej dobe, ale skôr sa mi to nedalo :)

Music 2

Káva

Je 8²² ráno  oni tú ešte stále nie sú. Budem sa musieť porozprávať s Paulom.

„No konečne, že aj idete,“ dala som si ruky v bok, keď už od posledného dívania sa na čas prešli už aspoň ďalšie tri minúty. Že sa aj uráčili prísť.

„Aj tebe dobré ráno,“ povedal rozospatý Zayn a Harry s Niallom si nahlas zívli.

„Ale dobré ráno. Nedáte si kávu?“ spýtala som sa ironicky s predstieraným natešeným hlasom.

„Čiernu s mliekom a bez cukru,“ povedal Liam a sadol si na stoličku. Nadvihla som obočie. Myslí to vážne alebo za to môžu ich zaspaté ranné bunky?

„Ešte raz vám to bude toľko trvať, tak s ten album urobte sami a je mi jedno kde, ale tu nie!“ povedal som mierne hlasnejšie a dúfam, že som niektoré ich bunky prebrala  životu.

„Takže káva asi nebude,“ skonštatoval Louis.

„No nebude. Tú ste si mali dať doma,“ povedala som zvonivým hlasom.

„Nestíhali sme,“ potichu povedal Niall asi s úmyslom, aby som to nepočula, ale ja som to počula. Sluch mám ešte dobrý, preto robím hudobnú producentku.

„To je váš problém. Tu ste mali prísť s nasadením do práce a nie napoly mŕtvy. Paul, urob si s nimi niečo,“ pozrela som sa na Paula, ktorý sa okamžite narovnal. Z vlastnej skúsenosti dobre vedel, že so mnou sa neoplatí hádať, ale taktiež vedel, že neznášam, keď niekto mešká!

„Prepáč Sofia, už sa to nebude opakovať,“ automaticky mi prikývol a vražedne sa pozrel na tých piatich, ktorý sa striedavo dívali raz na Paula a raz na mňa.  Zrejme svojho manažéra ešte nevideli podriaďovať sa. Čo už? Všetko je raz po prvýkrát.

Odvrátila som pohľad od tých, čo mi dneska spôsobili dvadsať minút nudenia sa a pozrela som sa na hodinky, čo mám na ruke.

„Stratili sme ďalších desať minút, máme tridsaťpäť minútový sklz. Ak sa rýchlo nepustíte s nadšením do práce, tak vám vezmem obednú prestávku a nedáte si ani tú kávu,“ skríkla som po nich. Okamžite boli plný života a stáli jeden vedľa druhého, ako vojačikovia.

„Takto sa mi to páči,“ usmiala som sa. „Teraz mi dajte to, čo ste včera vymysleli,“ nadstavila som ruku a čakal kedy mi podajú papiere s ich prvou, dá sa povedať že, domácou úlohou.

Jeden na druhého sa začali dívať a od nervozity sa škriabali po rukách a hrali s lemom trička.

„Keď oni sú asi v aute,“ nervózne sa ozval Niall a poškriabal sa na zátylku, potom po mne očkom pozrel. Zvraštila som tvár do naštvanej grimasy.

„Veď už pre ne idem,“ rýchlo dodal, keď zbadal výraz mojej tváre. Prišiel k Paulovy, ktorý mu podal kľúče a obdaroval ho pohľadom, ktorý jasne hovoril: „JA VÁS ZABIJEM!“

Niall takmer behom vyšiel z budovy. Táto situácia mi prišla nanajvýš komická, ale udržala som si svoj kamenný výraz tváre.

Svoj pohľad som presmerovala na chlapcov, ktorý si stále neprestali nervózne ošívať.

„A vy čo tam len tak stojíte?!“ okríkla som ich, čo spôsobilo, že sa znova postavili do vojačieho pozoru.

„Čo máme robiť?“ obetavo sa spýtal Liam, keď nikto oný z nich sa slova neujal.

„Poďte si sadnúť,“ až s prehnaným pokojom v hlase som povedala a sama som si sadla. Ukázala som sa sedačku, pri mojom stole, za ktorým som sedela ja. Sedeli pekne oproti mne, jeden vedľa druhého.

„Tu sú,“ prišiel zadychčaný Niall. Všetci sme sa na neho pozreli a on sa v dverách zastavil, keď zbadal, ako všetci štyria sedia oproti mne. Potom vrátil Paulovy kľúče.

„Prisadni si,“ povedal som Niallovy a ukázala som a voľné miesto pri chlapcoch a on si prisadol. Potom položil papiere na stôl a prisunul ich bližšie ku mne. Začala som sa v nich prehrabávať a dívať sa, čo ku ktorej napísali.

„Môžeš ísť Paul,“ zamrmlala som a neodvrátila som pohľad os textov. Všetci sa na neho obrátili.

„Nenechávaj nás tu,“ povedal mu Harry po španielsky a ostatný prikyvovali. Zrejme si myslia, že po španielsky neviem, ale to je jeden z dvoch jazykov, ktoré ovládam.

Pozrela som sa na neho spoza papierov. Paul sa na mňa díval s vyvalenými očami. Dobre vedel, že ja im rozumiem, už len čakal na moju reakciu.

„Ja nehryziem,“ povedala som španielsky a už sa na mňa nedíval len jeden pár očí, ale všetkých šesť.

„Nie ste jediný, čo ovládate španielčinu,“ pokračovala som v jazyku, keď sa nikto nemal k slovu. Potom už nebolo počuť nič len hlasný smiech Paula. Všetci sme sa na neho pozreli a aj mne šklbalo kútikmi.

„O jednej som tu chlapci,“ povedal Paul, keď sa konečne  dosmial a zavrel za sebou dvere.

„Dúfam, že nie v noci,“ zamrmlal Zayn už po anglicky.

„Nie v noci, ale poobede. Vtedy totiž máte obednú prestávku,“ zareagovala som na jeho poznámku, aj keď to nebolo adresované mne. Odtrhla som pohľad od papierov a svoj pohľad som uprela na nich.

„Takže...“

Znova som nenašla žiadny obrázok, ktorý by vystihoval túto časť a preto takýto. Ja vám neviem, asi k tomuto príbehu nikdy nebudem mať obrázok :D Každopádne druhá časť a ja by som bola rada, keby k nej boli aj nejaké komentáre, pretože neviem, či vás to zaujalo alebo nie. Prvý dojem je totiž dôležitý...

Music 1

„Tak chlapci, v tomto štúdiu budete nahrávať svoj tretí album s názvom Another Chance,“ Povedal Paul a zvlášť sa usmial na každého jedného. Nakoniec aj na mňa.

„Toto bude vaša producentka, s ktorou dáte dokopy hudbu k, už pripraveným, textom. Chlapci, toto je Sofia Clarksová. Sofia, toto sú Harry, Zayn, Niall, Louis a Liam,“ ako hovoril ich mená, tak som si s nimi podávala ruku a každého som obdarovala širokým úsmevom, an ktorý odpovedali tak isto. Týchto piatich chlapcov som dobre poznala. Veď kto by nepoznal One Direction? Ich billboardy boli po boku ciest vzdialené skoro každý piaty kilometer, obchody, kde sa nachádzali len produkty s ich tvárami, boli na každej ulici, jačiacich fanúšičiek bol celý Londýn a twitter bol takmer celý dospamovaný tweetmi: „Please follow me back.“ Aj keby si nechcel, tak ich určite poznáš. Okrem toho som producentka, takže poznať ich je moja práca.  

Už z mnohými celosvetovo známym ľuďom som robila celé albumy alebo len debuty, no keď mi Paul navrhol túto skupinu, tak som sa potešila. Veď to bude výborná reklama pre mňa a pre moje štúdio, keď si tu tá najznámejšia z najznámejších boyband skupín nahrá svoj celý tretí album.

„Teší ma,“ použila som tu zoznamovaciu frázu, ktorá časom stratila formalitu a zaujala miesto klišé.

„Skvelé. Už ste sa zoznámili. Takže chalani, máte ten zoznam?“ Paul prerušil ticho a s otázkou sa obrátil na chalanov.

„Jasné, mám ho,“ povedal Niall a podal mi do ruky zoznam so sedemnástimi pesničkami. Začala som študovať názvy.

„A texty k tomu nemáte?“ spýtala som sa, ale neodtrhla som pohľad zo zoznamu, ktorý mi bol vlastne úplne na nič.

„Aj to máme,“ povedal jeden z nich. Zdvihla som pohľad od zoznamu a čakala, ktorý mi ich podá do ruky. Liam sa začal hrabať v taške a do ruky mi obal v ktorom bolo natrepaným niekoľko kancelárskych papierov.

Zobrala som si ho a spýtala sa ďalšiu otázku: „Máte od toho aj kópie?“

Nič nepovedal, len nemo prikývli.

„Dobre. Tak si to pozriem doma,“ povedala som, zaklipkala očami a položila ten zväzok papierov, ktorý mi teraz budú plniť pracovný program, na stôl.

„Môžem sa Vás niečo spýtať?“ opýtal so Louis.

„Môžeš, ale tykaj mi. Mám len o pár rokov viac. Nie som až tak stará,“ usmiala som sa na neho. Sadla som si do koženého kresla za mojim stolom, prisunula som sa bližšie a prekrížila nohy.

„Tak teda dobre. Dnes sa nič robiť nebude?“ položil mi otázku. Ruky som si položila na stôl, narovnala som sa a začala hovoriť: „Nie, dnes sa nič robiť nebude. Vlastne môžete ísť domov. Ja si prejdem všetky pesničky a porozmýšľam, aká by sa kde hodila hudba. Zajtra o ôsmej ráno sa tu stretneme a dohodneme sa, či to tak bude alebo nie. Ak pôjde všetko podľa plánu, tak pozajtra by sme mohli začať pracovať na hudbe,“ hovorila som, zatiaľ čo všetci môj monológ sprevádzali prikyvovaním. Dokonca aj Paul, aj keď on o tom už vie dlhšie, ako týždeň.

„Tak chlapci, môžeme ísť domov,“ popohnal ich Paul.

„Ešte by ste mohli niečo urobiť,“ ozvala som sa spoza môjho stola a všetci sa pohotovo obrátili.

„Čo by to malo byť?“ koketne sa na mňa usmial kučeravý Harry. Tvárila som sa, že som si to nevšimla a svoju pozornosť som upriamila na racionálnejšie uvažujúcich ľudí.

„Mohli by ste sa porozprávať, ktorá pesnička by podľa vás mala byť rýchlejšia a ktorá zas naopak pomalšia. Dosť by to pomohlo,“ povedal som sa a sama som sa dvíhal zo stoličky, chystajúc sa na odchod.

„To je všetko?“ spýtal sa Zayn.

„Áno. To je všetko. Môžete ísť,“ znova som sa na nich usmiala a znova som uprela som pohľad na stôl. Odtiaľ som si vzala len to, čo som potrebovala, vrátane textov, s ktorých sa pod mojim vedením stanú pesničky.

Zo stoličky som si vzala kabelku a z vešiaka svoj lesklý kabát, čiernej farby. Obliekla som si ho, cez plece som si prehodila kabelku, zapla som poplašné zariadenie a zamkla som celé svoje nahrávacie štúdio. Kľúče som hodila do kabelky a vytiahla zas kľúče od auta, ktoré sú jediné, ktoré nemám v kope s ostatnými.

Na diaľkové ovládanie som odomkla svojho čierneho Renaulta, nastúpila som doň a vyrazila domov. V pohode som to mohla urobiť aj tu, ale doma je proste doma...

Začíname a ja neviem, aký obrázok tu dať :D

Nová časť a prvá časť! Viem, že som si tej pauzy uštedrila, ale bola som chorá a je leto, takže nečakajte, že budem len sedieť pred počítačom a písať nové časti :D Posnažím sa dať časť tak často, ako to len pôjde, ale nebude to tak pravidelne, ako pri Rock Me (komentáre ma veľmi potešili, aj keď sa mi ich podarilo vymazať, páčili sa mi :D).

Teraz tá posledná vec. Hovorila som vám o tom deviatackom večierku a keďže som usúdila, že na tých fotkách, čo som tu pridal vyzerám ako prasa a som dokonca aj taká lenivá, že sa mi ich nechce sťahovať, tak vám tu dám LINK na všetky fotky. Ktoré chcete, tak si ich pozrite a ak sa vám bude páčiť nejaký chalan/ baba, tak dajte link (aj na e-mail, nech je súkromie :D), na ktorej fotke sa nachádza a ja vám dám fb. Pod jednou podmienkou. Nepoviete im, že ho máte odo mňa, lebo ma zabijú a vy sa nedozviete, ako Music skončí :D 

Ďakujem za pozornosť ;DD