Rock Me - 24. part

Tehotná

„Keby som mala kľúče, tak si odomknem,“ povedala a prekrížila si ruky na hrudi.

„Zabudla si si niečo?“ spýtal som sa a určite bolo poznať, ako som v šoku z toho, že tu stojí.

„Áno,“ prikývla.

„Tak ja sa niekde zašijem, aby som ti nezavadzal a ty si zober čo potrebuješ,“ povedal som a otočil som sa na odchod, že sa zašijem niekde v kuchyni.

„Kašlem na nejaké oblečenie, či kozmetiku. Harry, ja som ti prišla po teba,“ povedala a tým ma donútila sa ani nepohnúť a ostať stáť v strede pohybu. Dokonca mi zabehla vlastná slina.

„Asi som zle počul,“ nachvíľku som zapochyboval alebo som si skôr chcel overiť, či náhodou nemám halucinácie.

„Nie Harry, počul si dobre,“ ubezpečila ma.

„Ja asi nechápem. Veď včera?“  snažil som sa jej vysvetliť, čomu nerozumiem, ale prerušila ma.

„Ja viem, čo bolo včera, ale to bolo včera. Veď každý predsa robí chyby a ja bez teba nedokážem žiť.“

„Takže mi odpúšťaš?“ spýtal som sa a ona prikývla. Toto mal gesto mi pre dnes zmenilo život. Musel som ju objať. Chytil som ju do náručia a začal som sa s ňom točiť dookola v tejto, nie moc priestrannej, predsieni. Bol som ten najšťastnejší chlap na zemi.

Presunuli sme sa do mojej izby a tam sme začali zo seba strhávať kúsky oblečenia, ktoré nám prekážalo v tom, čo sme sa chystali urobiť...

*O pár dní neskôr*

Prevalil som sa na chrbát a snažil som sa o to, aby moje nádychy zneli pravidelne. Abbey ležala vedľa mňa a taktiež prerývane dýchala. Odkedy sme sa, dá sa povedať, že pohádali, tak nám to ide v posteli lepšie. Možno to bolo predsa len na niečo dobré, aj keď by som bol omnoho radšej, keby sa to vôbec nestalo a už nikdy nezopakovalo.

„Harry?“ zašepkala moje meno.

„Uhm,“ ozval som sa.

„Mala by som ti niečo povedať,“ opatrne povedala. To by ma teda zaujímala, že čo?
„Áno?“ ľahol som si na bok, aby som na ňu lepšie videl a pozrel som sa na ňu zamilovaným pohľadom.

„Je to veľmi dôležité, ale ja vôbec neviem, ako mám začať,“ tlmene sa zasmiala. Počul som to, aj keď som to asi počuť nemal.

„Tak mi to rovno povedz,“ navrhol som jej, aj keď som asi tušil, čo povie.

„Určite?“ váhavo sa spýtala.

„Určite,“ ubezpečil som ju.

Zhlboka sa nadýchla a povedal: „Podviedla som ťa.“

„Čo?!“ spýtal som sa, už len z princípu.

„Podviedla som ťa,“ štedro mi zopakovala a viditeľne mykla plecami. Tak toto je pre mňa šok. Ja som si myslel, že mi povie, že je tehotná a nie, že ma podviedla! Pripravoval som sa na to, čo jej poviem, keď mi povie tú radostnú novinu, ale na toto som nevedel, čo jej mám povedať. Už som sa chcel tešiť z toho, že budem otcom, ale nemám dôvod sa z tohto tešiť.

„To má byť nejaká pomsta alebo vzbura, čo ako to mám vlastne brať?!“ zúfalo som skríkol túto otázku. Toto som od nej nečakal. Toto vážne nie.

„Cháp to ako len chceš. Ja som len považovala za správne ti to povedať,“ ľahostajne mi tie slová fľochla do tváre. Z tohto celého sa mi zatočila hlava a cítil som, ako ma štípu oči.

Rýchlo som sa postavil z postele a rozbehol som sa do kúpeľne. Zavrel som za sebou dvere, oprel som sa o ne, zošmykol som sa po nich, až kým som nesedel na tej chladnej zemi a čakal som kým sa zo mňa vyderú všetky tie pocity von v podobe plaču. Moc dlho som sa však nenačakal a rozreval som sa ako malé decko. To má byť nejaká pomsta? Ak áno, tak sa jej to podarilo. Už chápem, prečo mi tak skoro odpustila. Pekne si to na mňa vymyslela.

Pekne som tam len tak sedel, zhlboka dýchal a rozmýšľal o tom ,čo jej mám na to povedať. Nemôžem tam len tak nabehnúť a bez slova si k nej ľahnúť naspäť do postele.

Otvoril som dvere a pomaly som vyšiel z kúpeľne. Hneď som uprel zrak na posteľ, na to miesto, kde som ju pred chvíľou nechal samú , lenže tam nebola. V tejto izbe sa nenachádzala.

Pomalým krokom som sa vybral k posteli. Na mieste, kde ležala bol papierik. Zasvietil som lampičku na nočnom stolíku a prečítal som si ho.

Išla som domov. Abbey.

To bolo všetko. Úplne výstižné. Žiadne ospravedlňujúce slová, aké som jej ja hovoril, len tieto štyri slová.

Nemo som sa na ten papierik díval, až som ho nakoniec pokrčil a hodil na zem. Ľahol som si na posteľ a prikryl som sa. Celý som sa triasol, len som si nebol istý, či to je z toho, že mi je zima alebo z tých posledných udalostí.

Začínam uvažovať nad tým, že si to vlastne aj zaslúžim. Veď ja som jej to povedal v deň, ktorý pre ňu toľko znamenal a dokonca aj na tom mieste, ktoré pre ňu toľko znamenalo. Ona mi to vlastne len vrátila.

Nejdem hovoriť, že stonásobne viac, pretože mi urobila presne to isté čo aj ja jej. Najviac ma však na tom štve ten jej prístup k tomu, ako mi to hovorila. Akoby mi hovorila, že dnes raňajkovať nebude a nie to, že sa vyspala z niekým iným. Práve ten prístup na zaráža najviac. Ale ako hovorím. Zrejme som si to zaslúžil...

Nová časť. Dúfam, že som vás moc nezmiatla tým názvom :D Prezradila som vám však to jej prekvapenia a som veľmi zvedavá, čo naň poviete, aj keď jedna Anonymka to aj z často uhádla (ty,ty,ty :D) Každopádne zanechávajte reakcie a komenty. Ďakujem :)