Rock Me - 23. part

Dvere

Pokrčila som čelo a začala som sa obzerať okolo. Toto sa mi snáď len zdá. Zrazu som našla vhodné slová.

„Ja vlastne, asi by som mala byť rada, že si mi to vôbec povedal. Úprimnosť je základ každého vzťahu, aj tohto, ak sa to ešte vôbec vzťahom dá nazvať. Nemusel si mi to však povedať tu. Na tom mieste, kde sme sa pred mesiacom dali dokopy! Áno Harry, dnes je to presne mesiac, čo sme sa tu, presne na tomto mieste dali dokopy!“ vyčítavo som na neho kričala slová. Už mi bolo úplne jedno, že vidí, ako sa mi slzy kotúľajú po lícach. Teraz som chcela, aby to videl. Chcela som, aby videl, čo mi urobil, ako mi ublížil, ale najviac som chcela, aby pri pohľade na mňa trpel, minimálne tak, ako ja.

„Prepáč,“ povedal a zlyhal mu hlas.

„Nato sa ti môžem vykašlať!“ skríkla som a vypochodovala som odtiaľ. Musela som odtiaľ vypadnúť. Už som sa viac nedokázala dívať na ten jeho ksicht.

Dúfam, že má ešte aspoň toľko rozumu, že sa nevybral za mnou.

Bohužiaľ som si musela ísť k ním ešte po veci. Teda aspoň po kľúče a po kabelku, na ostatné sa môžem vykašľať.

Otvorila som vchodové dvere a mierne som ich za sebou zabuchla. Dúfam, že si to nikto nevšimol. Rýchlo a čím najtichšie som vybehla hore po schodoch až do Harryho izby. Ako som si naplánovala, tak som si odtiaľ zobrala len zväzok kľúčov a kabelku. Aj na tu by som sa vykašľala keby som v nej nemala doklady. Tak rýchlo ako som do tej izby vošla, tak som z nej aj vybehla. Tentoraz som za sebou buchla tak hlasno, ako to len šlo a dúfala som, že som na nich niečo pokazila.

Myslela som si že môj odchod z tohto domu prebehne bez problémov a nikoho nestretnem, ale myslela som zle.

V predsieni som celou silou do niekoho vrazila. Keď som zodvihla hlavu a pozrela som sa , kto mi skrížil cestu, tak som sa naštvala ešte viac, ak to vôbec šlo. Bol to totiž Harry.

„Uhneš mi?“ spýtala som sa a zhlboka som dýchala, aby som z neho nejakým spôsobom nevymlátila život.

„Abbey, nechoď preč. Prosím, prepáč mi to,“ prosíkal.

„Uhni mi!“ skríkla som aspoň o oktávu vyššie ignorujúc jeho prosby. Snažila som sa popri ňom prejsť, ale zablokoval mi dvere!

„Načo si tu potom liezla, keď sa nechceš so mnou porozprávať?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím..

„Nebuď naivný,“ sarkasticky som sa zasmiala, „keby som tu nenechala kľúče a doklady, tak ma tu už neuvidíš,“ povedala som a odstrčila som ho, aby  mi už viac nezavadzal v ceste a poriadne nahlas som za sebou zatvorila dvere. Tentoraz nie s úmyslom na nich niečo pokaziť, ale s úmyslom na neho privolať, jemu nežiaducu, prítomnosť jeho spolubývajúcich.

Rýchlo som zbehla po mramorových schodoch a utekala som k svojmu autu. Nasadla som, kabelku som hodila na miesto spolujazdca a rýchlo som vybočila z tejto ulice, aby som viac nemusela v spätnom zrkadle vidieť ich dom. Dom, v ktorom sa nachádza muž, ktorý mi dnes zlomil srdce a zničil mi ilúzie o tom, že sa dokáže zmeniť.

Po dvadsiatich minútach cesty som konečne zaparkovala na zvyčajnom mieste pred panelákom kde bývam aj s mojimi susedmi. Privolala som výťah. Do necelej minúty bol tu. Stačila som tlačidlo na najvyššie poschodie tam, kde bývam. Odomkla som si, kľúč som dala z vnútornej strany dverí a na nejakú dobu som ich za sebou zavrela. Zúfalo som sa o ne oprela a zviezla som sa po nich dolu. Už som viac nemala silu stáť na nohách, nemala som silu v sebe držať ten plač, ktorý sa zo mňa dral na povrch už dobrú pol hodinu. Nahlas som sa rozplakala. Tu mi to bolo úplne. Bolo mi jedno či ma bude niekto zo susedov počuť, aj tak spolu nevychádzame práve najlepšie. Aspoň mám istotu, že nikto sa ma na nič nebude pýtať. Polovica z nich ani nevie, aké mám vlastne meno a ani ja to neviem o všetkých a je mi to úplne jedno. Hlavne teraz. A už vôbec mi nevadí, že mám po celej tváry rozmazanú riasenku. Síce je dosť možné, že mi to prekáža viac, ako tie moje susedské vzťahy, ale aj tak je to nič proti tomu, čo mi dnes spravil Harry. Ako len mohol? A ja, krava sprostá, som bola, čo sa jeho osoby týka, strašne naivná. Láska je naivná a bohužiaľ nedokážem tomu nijako zabrániť. Srdcu nerozkážem. Všetko na svojom tele dokážem ovládať, až na tento jeden orgán. Práve tento by som potrebovala mať pod kontrolou. Je toto vôbec fér?

Po troch hodinách sedenia pri vchode, na zemi mi už bola kvalitná zima. Ešte stále mi tiekli slzy. Je to divné. Nebyť tejto situácie, tak poviem, že je to až nemožné.

Postavila som sa z tej studenej dlážky a nabrala som odvahu sa pozrieť do zrkadla. Oči som mala červené a opuchnuté, po celej tváry som mala rozmazaný make-up. Moje večne upravené vlasy teraz skôr pripomínalo výbuch. Ten odraz v zrkadle vôbec nepripomínal ten ktorý tak dobre poznám.

Išla som do kúpeľne, dať sa trochu dokopy. Aspoň môj vonkajší vzhľad, lebo z vnútornými pocitmi toho moc nenarobím.

Opláchla som sa studenou vodou, aby som sa zbavila ten čiernej farby. Vlasy som si rozčesala a dala do gumičky, aby som si ich zajtra nemusela ostrihať.

V spálni som si šatku, rúžovú tuniku a úzke čierne rifle zamenila za pohodlné šedé tepláky a modrú mikinu s potlačou. Zašla som do kuchyne, že sa niečoho najem, ale keď som sa v nej objavila, tak mi došlo, že vlastne na nič nemám chuť. Tak som si vzala aspoň fľašu minerálky a vrátila som sa späť do spálne.

S úľavou som sa hodila na posteľ. Nechcelo sa mi nič robiť len ležať. Nechcelo sa mi nad ničím premýšľať, lenže myslenie je taká vec, ktorú nikdy nezastavíš. Aj keď si v mysli hovoríš, že na nič nejdeš myslieť, tak myslíš na to, ako nemyslíš.

Tak som teda ležala a premýšľala. Premýšľala som na tým, čo mám v tejto chvíli robiť. Mám mu odpustiť? Tak to teda nie!! Okamžite som tieto myšlienky vyhnala z hlavy. Nie som predsa nijaká hračka, ktorú raz za čas vymeníš za nejakú inú, ale neskúr sa k nej vrátiš.

Lenže ja nechcem prísť o priateľstvo s chalanmi a babami, ale stretávať sa s nimi a pri tom už nikdy neuvidieť Stylesa je priam nemožné. To akoby som bývala pri mori a nikdy doň nevstúpila, to jednoducho nejde.

Opäť sa mi v mysli vynára tá blbá otázka ktorú naznášam už len pretože ma napadla. Mám mu odpustiť? Nie! Nechcem! Nemôžem! Nechcem, či nemôžem? Asi niečo medzi tým. Sama neviem, ku ktorej z tých dvoch možností sa mám nakloniť.

A čo tak spraviť kompromis? Práve ma napadla jedna . Čo tak mu odpustiť len akože a potom ho prekvapiť? Táto myšlienky sa mi páči Dnes mi normálne zlepšila náladu a to som si myslela, že sa to ani nedá. Ako sa tak dívam, tak všetko je možné...

Z Harryho pohľadu:

(Ďalší deň)

Vôbec sa mi dnes nechcelo vyliezť z postele. Najradšej by som tu ostal už navždy. Cítim sa presne ako v deň, keď som k nej prišiel a ona ma odmietla.

Dnes to je však celé inak. Dnes neublížila ona mne, ale ja jej. Celé som to pokašľal. Je to presne také, akoby som zahodil mesiac života.

Pokojne som ležal na posteli a pomaly zaspával.  Noci som toho moc nenaspal, svedomie mi nedovolilo.

Oči sa mi už od únavy zatvárali a takmer som spal, keď niekto zazvonil na zvonček. Okamžite sa mi vrátila stratená energia a stúpol mi adrenalín. Oni si zabudli kľúče?! Veď išli na obeda ani jeden z nich si nevzal kľúče? To si robia srandu!

Zvonček zazvonil znova, keď som už bol na schodoch.

„Veď už idem!“ zakričal som najhlasnejšie, ako som len mohol a dal som si záležať na tom, aby počuli aký som naštvaný a čo si o nich myslím.

Keď som už bol v predsieni, tak som začal na nich hovoriť, lebo som si bol istý, že to už budú určite počuť.

„Načo ste sa trepali niekam do reštaurácia, keď nemáte kľúče? Išli ste všetci ôsmi a ani jedného z vás nenapadlo si vziať kľúče? Chcel by som vedieť, čo by ste robili, keby som nebol doma,“ po týchto slovách som už otvoril dvere, mal som ešte niečo na srdci, ale keď som zbadal, kto tam stojí, stratil som reč...

Nová časť, pochybujem, že sa vám bude páčiť tak, ako tá predtým, aj keď tak boli 2 dislike-y (chápem prečo :D), ale aj tak tu je. Je dosť dôležitá. Má dosť odveci podnadpis (Dvere). Volá sa to tak preto, lebo ma nič lepšie nenapadlo a keďže tam trikrát tresla dvermi, tak preto dvere. Ale to vás zrejme nezaujíma. Mňa však zaujíma, čo si myslíte o tom prekvapení, ktoré Abbey chystá?

Ďakujem za viac než 1700 vzhliadnutí :) Love ya ;-*