Rock Me - 22. part

Výročie

„Dobre, tak teda poďme,“ s veľkými obavami som súhlasila. Nevedela som, čo chce, ale nemala som z toho dvakrát najlepší pocit. Alebo možno len chce osláviť to, že dnes je to presne mesiac, čo sme spolu.

Vyšli sme von a dosť dlho som čakala, čo mi chce povedať, ale on sa vôbec neponáhľal. Nechcela som sa ho na to vypytovať, ale tŕpla som a čakala.

Prešli sme už dobrý kus cesty od ich domu a až vtedy sa ujal slova.

„Vieš, že ťa milujem?“ spýtal sa a ja som prikývla. Bola som si istá, že to tak je.

„Vieš, že ťa milujem najviac na celom svete a už nikdy nikoho tak ľúbiť nebudem?“ položil mi prakticky tú istú otázku, ale aj tak som mu prikývla. Dúfam, že ma neťahal len kvôli tomuto von. To by ma vážne naštval.

„Harry. Pochybujem, že si mi chcel povedať len toto. Takéto niečo mi hovoríš niekoľkokrát denne, tak mi to už jednoducho povedz,“ povedala som s úsmevom na tvári a dúfala, že už konečne začne hovoriť k veci.

Konečne prestal kráčať a tak som zastavila aj ja. Keď som sa pozrela do jeho tváre, tak som znervóznela ešte viac, ako som bola doteraz.

On len sklopil hlavu k zemi a niečo povedal. Lenže ja som mu nič nerozumela. Povedal to dosť potichu.

„Čože? Nerozumela som,“ povedala som a snažila som sa s ním nadviazať očný kontakt, lenže sa mi to nepodarilo, tak som len prišla k nemu a povzbudivo ho chytila za ruky, no on sa skľúčil a vytrhol ich. Nadvihol hlavu, pozrel sa svojimi uslzenými očami do tých mojich a znova uprel zrak do zeme. Tak toto nie je dobré! Čo sa stalo, dočerta?! Prečo je takýto?
„Harry, povedz mi, čo sa stalo!“ trocha som zvýšila hlas. Nie preto, že som sa na neho nahnevala pravdupovediac, bolo mi ho skôr ľúto, ale už ma dosť štvalo, že ma drží v tejto neistote a hrozí mi nervoví kolaps z toho, ako sa správa.

„Podviedol som ťa,“ povedal to dosť nahlas, aby som tomu rozumela, ale aj tak som sa spýtala: „Čo si urobil?“

„Podviedol som ťa,“ zapakoval a ani sa mi neodvážil pozrieť do očí.

Zatočil sa so mnou celý svet. Toto som nečakala, toto fakt nie. Hocičo iné, ale toto?

„Čože? Ako si mohol!?“ kričala som ako zmyslov zbavená. Začala som od neho cúvať preč. Doteraz som neverila, že som mi môže niekto takto zhnusiť behom dvadsiatich sekúnd, ale teraz už viem, že aj  toto je možné. Ale Harry?

„Nemôžeme sa radšej baviť o počasí?“ pozrel sa na mňa, zahryzol si do spodnej pery a utrel si uslzené oči.

„Robíš si srandu?!“ skríkla som po ňom a on len pokrútil hlavou. On si vážne zo mňa strieľa! Vôbec mu nerozumiem. Vôbec. Najskôr sa tu rozreve, ešte predtým, než mi to povie a potom žartuje? Je on vôbec normálny?

Ale ako chce. Idem hrať jeho hru.

„Dobre. Výrazne sa ochladilo, obloha sa zamračuje, pofukuje vietor a o chvíľu bude určite pršať. Počasie presne vystihujúce moju náladu. Bože Harry, ako si mohol?“ poslednú vetu som znova zakričala. Zúžila som oči a sledovala som, čo urobí. Z toho všetkého mi bolo nesmierne do plaču, ale snažila som sa to zastaviť hlbokými nádychmi a výdychmi.

„Prepáč mi to. Ja som nechcel. Keď som si to uvedomil bolo už neskoro. Prepáč... prosím,“ znova sa dal do plaču. Dnes je akýsi náladový. To je fakt až tak sprostý, že si myslí, že mu to prejde?

„Kedy?“ spýtala som sa ho bez toho, aby som sa na neho pozrela. Zaujímalo ma, kedy to urobil. Sa ma neviem prečo, ale zaujímalo ma to.

„Čo?“ spýtal sa, akoby nechápal, čo po ňom chcem.

„Kedy si to urobil?“ zopakovala som mu otázku s presnejšími indíciami. Dúfam, že teraz to už pochopil.

„Neviem presne, približne pred týždňom,“ povedal so sklopenou hlavou.

„Aha. Takže približne týždeň si sa mu dokázal dívať do očí a tváriť sa, že sa nič nestalo a všetko je v pohode? Obdivujem ťa, toto by som nedokázala ani ja,“ uznanlivo som pokrútila hlavou. Ja by som sa na neho nedokázala ani pozrieť. Aj tak stále nerozumiem tomu, ako len mohol.

„Ja som ti to chcel povedať skôr, prisahám. Len som nevedel ako a ani kedy,“ zúfalo sa na mňa pozrel a očividne v sebe choval ešte kúsok nádej, že mu to odpustím.

Lenže ja som sa vôbec nechystala mu povedať, že sa na neho nehnevám. Ja som totiž nevedela, čo mu mám povedať a nutne som odtiaľto potrebovala vypadnúť. Lenže aj to chcelo nejaké slová na rozlúčku.

Prekrížila som ruky na hrudi a odvrátila som od neho pohľad. Už som viac nedokázala v sebe dusiť, ale zo všetkých síl, ktoré mi ešte ostávali som sa snažila. Taktiež som nedokázala, ale snažila som sa nenechať na sebe poznať, ako veľmi sa ma to dotklo a ako neskutočne mi to ublížilo.

Rýchlo som si utrela slzu, ktorá sa mi skotúľala po líci. Na dlhší čas som zavrela oči a zhlboka dýchala, aby som takých sĺz nemusela utierať viac. Keď som otvorila oči, takmer ma trafil šľak... 

Takže, je tu nová časť. Dúfam, že sa vám páčila, pretože mne neskutočne. Táto časť prakticky mení všetko, čo ste si o tomto príbehu mysleli a ja som nevedela dočkať dňa kedy ju konečne napíšem. Aj som sa dočkala. Neskutočne dobre sa mi písala, teda aspoň sa mi písala lepšie, ako tie časti predtým :D

Napíšte mi na ňu svoj názor, pretože k tejto časti ma to špeciálne zaujíma :)