Scars Stay 4

Na niečo bolo dobré, že mi ten agresátor zlomil nos. Mám dlhšie voľno!

*FLASHBACK*

Hneď ako som prišiel domov, zavolal som Stuartovi, že máme problém. Netrvalo dlho a Stuart už zvonil na moje dvere. Keď spatril, čo mám s tvárou, tak jeho výraz bol viac než vtipný. Aj som sa zasmial, lenže keď som pocítil, ako pekelne to bolí, tak som sám zo sebou uzavrel tichú dohodu, že na dlhý čas úsmev obmedzím.

„Toto nie je smiešne, Ed,“ napomenul ma Stuart a na dôraz svojich slov zdvihol ukazovák do vzduchu, ako keď mama karhá svoje dieťa.

„Ja viem, že nie,“ povedal som a odstúpil som od dverí, nech vojde ďalej do môjho príbytku.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa ma už viac stuartovskejšie. Znova sa potvrdilo pravidlo, že Stuart nevie byť prísny.

„Môžem i to povedať v aute? Bolí to ako sviňa,“ žiadal som, pretože som už nedokázal ignorovať tú bolesť, ktorá by sa akoby zväčšovala.

„Dobre, tak poď,“ prikývol a už sme vychádzali von z bytu.

„Prečo si nešiel hneď do nemocnice, ale volal si mne? Teraz ti to akurát tak napuchne,“ povedal, keď si cestou vo výťahu lepšie poobzeral môj profil.

„Pretože som pil. A napuchne mi to aj tak,“ povedal som pravdu, no hneď som sa ju snažil zahovoriť niečím iným. Na druhej strane som však vedel, že Stuartovi to môžem povedať. Jemu môžem povedať hocičo, nech je to akokoľvek zlé. Som rád za to, že ho mám, že je môj manažér. Neviem, čo by som bez neho robil.

„Ed,“ pokrútil hlavou a a začal strkať ruky do vačkov v snahe nájsť kľúč od svojho Peugeota.

„Čo sa deje?“ pozrel sa na mňa tým svojím chápavým pohľadom.

„V aute,“ zostručnil som svoju odpoveď. Pravdou však bolo, že sme už od auta neboli ďaleko a vlastne tu nebola žiadna prekážka, aby som mu nepovedal hneď, okrem mojej neschopnosti o tom hovoriť. Stu však len prikývol.

Už sme sedeli v aute. Lepšie povedané bolo, že už sme boli pripútaný pevne k svojím sedačkám a dokonca som už v spätnom zrkadle nevidel odraz bytovky, v ktorej mám byt a ja som stále nič nepovedal. Musím povedať, že Stuart svoju nedočkavosť maskuje dokonalo. A možno len vidí, že mi je čoraz biednejšie. To bude zrejme tým, že hladina alkoholu v mojej krvi sa znižuje.

„Tak spusť,“ prerušil ticho a zhlboka sa nadýchol.

„Si si istý, že chceš pri tom šoférovať?“ uisťoval som sa a vlastne to mal byť aj pokus o žart, no mne samému to neprišlo vtipné.

„Ed,“ opäť na mňa prehovoril tým svojím hlbokým hlasom a zároveň na mňa prísne pozrel.

„Veď dobre,“ povzdychol som si a začal som rozprávať všetko od začiatku. Od toho popoludnia pred týždňom, keď sa so mnou rozišla Zoe, hneď potom, čo ma predstavila svojmu terajšiemu frajerovi. Pokračoval som tými snami, ktoré ešte stále neprestali a skončil som to tým, ako ma dnes v bare prišla navštíviť rytierskosť a ako to skončilo veľkým fiaskom. Zatajil som však to, že dotyčná, ktorá vo mne vyvolala pud ochraňovania sa potom za mnou vybrala, ale to vôbec ani nie je podstatná informácia.

„Bože, Ed! Prečo si mi nezavolal skôr? Teraz by si nemal rozbitý nos, či čo s ním máš,“ karhal ma, no ja so na to mal vlastný názor.

„Možno by sme to ‚či čo s ním máš‘ mali obaja a teraz by nás nemal kto zaviesť do nemocnice, pretože by sme pili obaja a taxikári by sa nám vyhýbali,“ zažartoval som, aj keď som sa práve na žarty moc necítil. Hlavne, keď som ešte len pred chvíľou vyrozprával všetko zaujímavé, čo sa mi stalo v poslednom týždni. Neušlo mi však, že aj Stuartovi myklo kútikmi úst.

„To je síce možné, ale teraz nepodstatné. Čo budeme robiť? Tento tvoj nos neutajíme,“ a znova tu je vážny Stuart.

„A od toho tu mám teba, Stu,“ potľapkal som ho chlapsky po ramene a znova som sa pokúsil sa zasmiať a znova to tak isto bolestne pichlo.

Stuart má  pravdu. Mal som mu zavolať už skôr, pretože on mi vždy dokáže zdvihnúť náladu vyššie, nech už ju mám akokoľvek zlú, či dobrú.

„Čo by si bezo mňa robil?“ spýtal sa skôr sám seba, no aj tak som mu odpovedal: „To už nezistíme.“

„Máte to zlomené,“ skonštatoval doktor takmer okamžite ako sa na mňa pozrel.

„No zbohom,“ Stuartov hlas v pozadí, ktorý prerušil doktora a mňa donútil sa zasmiať. Znova.

„To muselo bolieť. Čo ste robili?“ spýtal sa doktor, ktorý buď nepočul, alebo ignoroval Stuartovu poznámku.

„To je teraz už asi jedno. Proste mu to ošetrite,“ znova sa zapojil do rozhovoru Stuart skôr, než som stihol vôbec otvoriť ústa. To zrejme doktora urazilo a namiesto toho, aby mi na môj zlomený nos jemne priložil obväz, tak mi ho tam skôr strelil.

„No čosi som popil a dosť bolestivo som vrazil do dverí,“ vymyslel som si prvé, čo ma napadlo, hlavne aby doktor zjemnil svojej správanie k môjmu nosu.

„To som si mohol myslieť. Alkohol z vás razí ešte aj teraz,“ opäť priateľským tónom povedal doktor a znova svojim jemným dotykom mi ten obväz prilepil k nosu.

„Čo vám poviem, ťažký večer,“ zasmial som sa a Stuart zo seba dostal niečo medzi falošným smiechom a nervóznym vyprsknutím.

Návšteva u doktora vlastne vôbec netrvala dlho. Prešlo len niečo cez hodinu a ja som už ležal v posteli pod Stuartovým dozorom.

Keď som ráno vstal, tak mi Stuart oznámil, že mám na twitter, instagram, facebook alebo aj na všetko z toho vyvesiť, ako som včera večer vrazil nosom do dverí a vzišla z toho táto nechcená nehoda. To sú jeho slová  a nie moje. A tak teraz sedím za počítačom a píšem vymyslený príbeh o nehode z nosom.

Myslím, že som všetko povedala v predchádzajúcom článku.