Dostala som náladu niečo
napísať. Včera som sa rozhodla, že už je na čase pridať na blog štvrtú časť
Scars Stay, ale nestalo sa tam, pretože internetu začne hrabať v tej
najnevhodnejšej chvíli. Lenže kým som ešte mala náladu dívať sa na to ako sa stránka
blogu stále načítava a načítava a stále nič, tak som sa pristihla pri
tom, ako premýšľam nad tým, čo napíšem pod článok. A potiaľto som to
napísala na papier perom, ktoré som si myslela, že už nefunguje, no potom som
si uvedomila, že či mi náhodou nešibe, keď vedľa mňa je položený nečinný
notebook a len z neho hrá hudba, zatiaľ čo mne sa tu nepohodlne sedí,
zatiaľ čo píšem na mojom stole plnom bordelu. Začala som sa smiať sama na sebe
ako mi šibe, však to aj tam budem prepisovať do počítača.
Znova sa vraciam
k tomu, že som rozmýšľala nad tým, čo napíšem pod článok. Pomyslela som
si, že nič. Načo? Lenže mi to prišlo také neosobné. Štyri mesiace som vlastne
nič na ten blog nenapísala a ja tam chcem len tak pridať časť, ktorú si aj
tam nikto neprečíta bez toho, aby som pod ňu niečo napísala? Viem, že ani toto
si nikto neprečíta, lenže ja si samu seba neviem predstaviť, že by som toto
mala niektorej zo svojich kamošiek povedať. Príde mi to divné. Čo také by som
im aj povedala? Bojím sa, že už nikdy nič
nenapíšem, pretože som už dlho nič nepridala na blog a je mi to vlastne
jedno. A mne to je jedno a to bolí! Toto nikto nepochopí, pretože
oni nechápu čo je pre mňa písanie. Iba tento blog to chápe, urobila som si
z neho priateľku, ktorá jediná ma v tejto veci chápe, aj keď je to
len virtuálna stránka. A koho to vlastne zaujíma? Nikoho, rovnako ako
niekoho nezaujíma, že TEN blog nazývam priateľkou, aj keď sa slovo blog jasne
radí medzi podstatné mená mužského rodu. Jednoducho som taká feministická, že
aj toto radšej priateľkou, ako by som si mala priznať, že nejaký hlúpy
virtuálny chlap vie o mojich pocitoch.
Znova sa vraciam
k tomu, čo mám napísať pod článok a uznajte, že už je toho dosť
a bol by dosť trapas mať doslov dlhší ako obsah kapitoly. Jednoducho som
si spomenula na After (určite aspoň niekto pozná ten príbeh o potetovanom
a piercingmi obsiatom Harrym a Tesse Youngovej), ktorý som tento
víkend začala opäť čítať asi od nejakej 90. časti, tam kde som pred pol rokom
skončila. Za celý víkend so prečítala asi 30. častí a potom som sa
pristihla pri tom, že sa mi to už nechce čítať, keď sa k tomu Harrymu tá
sprostá Tessa opäť vracia namiesto toho, aby sa s ním už definitívne
rozišla. Nechápem, či tá baba, ktorá to píše je taká zaslepená Harrym, alebo ja
neviem čo, ale to sa už nedá čítať, ako ta sprostaňa stále dookola Harrymu
odpúšťa hocičo čo jej urobí. Však on keby pred jej očami zabil všetkým, ktorých
má rada, tak je tu stále záruka toho, že tá krava sa k nemu do desiatich
dní vráti. Veď to, čo je v tebe sa z časti odráža na tvojej osobnosti
a keď si spomeniem, že tá autorka by mala byť taká, ako je Tessa, tak hneď
viem, že tú osobu by som nedokázala spoznať bližšie, než je hodina debaty
o hocičom. Také hlupane dokážu hocijakú debatu obrátiť na tému, mnou
nenávidenú: Chlapci. Bože ako ja neznášam debaty o tomto plemene! Prečo majú
ženské pud sa rozprávať o opačnom pohlaví neustále? Pri takýchto témach sa
zamýšľam nad tým, že asi rozumiem tomu, prečo Hitler bol taký rasista.
V stredu som bola
v koncentračnom tábore v Poľsku
a nebudem klamať o tom, že ma to zaobchádzanie s ľuďmi, aké tam
kedysi panovalo chytilo za srdce a dohnalo k slzám, takže asi máte
predstavu o tom, ako neskutočne ma dokáže rozčúliť niečo také, keď už by
som na nich chcela poslať Hitlera. Keď však teraz nad tým, premýšľam, tak by som niečo také nepriala nikomu, pretože to
si jednoducho nezaslúži nikto, takže tento odsek beriem späť, no nevymažem ho.
Ja neviem prečo.
Vlastne neviem prečo tento
článok píšem a k čomu mi to vôbec pomôže, ale asi neviem čo už od
vôle robiť. Teraz keď tak po sebe čítam slová, tak som hore napísala slovo včera. Prečo vlastne keď to píšem dnes,
no uverejním to zajtra a to len kvôli tomu, že šibe tomu hlúpemu internetu
ktorý sa stále nechce načítať. Pomyslela som si, že je jednoduchšie asi napísať
včera namiesto toho, aby som napísala vetu, či dve o tom, ako to vlastne
je, no potom sa mi vryla do mysle myšlienka, že som si to zrejme naplánovala,
čo je divné. Ja nikdy nič neplánujem. Nikdy je síce silné slovo, pretože
niekedy plánujem, ale nikdy neplánujem niečo takéto. Za plánovanie sa smejem
mojej sestre, pretože tá si jednoducho plánuje všetko a je to také jej,
zatiaľ čo ja ráno vstanem a jednoducho žijem. Asi nikto z tých, čo to
práve nečíta nemá predstavu o tom, ako to myslím, tak na to uvediem krátky
príklad, ako moja profesorka psychológie, ktorá nám uvádza príklad ku všetkému.
Ako som povedal, ja ráno vstanem a jednoducho žijem, lenže moja sestra si
večer poviem, že ráno musí vstať
presne vtedy, aby si za päť minút mohla umyť zuby, potom sa bude päť minút
česať, desať minút si nechá na raňajky, za ďalších päť minút si vymení knihy
a ide do školy. Vidíte ten rozdiel za ktorý sa jej, samozrejme vždy
v dobrom, vysmievam? A ja som si teraz naplánovala, že tam napíšem
včera namiesto dnes. Ja viem, že to nie je až také strašný plán dňa, no mňa to
tak neskutočne prekvapilo, že to tu vypisujem.
Neviem ani ako by som
pomenovala to, čo sa mi práve roní v hlave, no je to niečo medzi tým, keď
chcem len tak ležať a premýšľam, rozhadzovať veci, kričať, smiať sa a
plakať zároveň. Ja viem, že sa to nedá a je mi z toho ešte viac zle.
A teraz keď si ešte spomeniem na to, že pravdepodobne nepôjdem na koncert
Eda Sheerana v Prahe pretože sa mi neušiel lístok, tak mi je opäť zle
a ešte horšie. Ja tam chcem tak ísť, ale mám také obavy z toho, že už
nikde nezoženiem lístok. Prečo ja? Bože, pomôž mi.... (Nepamätám si, že by som
niekedy tak často žiadala Boha o pomoc, ako teraz – v poslednom čase)
Nakoniec to nie je dlhšie,
ako časť, ale možno je to tým, že kým som si zmývala hlavu tak som sa trocha
opokojila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára