Scars Stay 4

Na niečo bolo dobré, že mi ten agresátor zlomil nos. Mám dlhšie voľno!

*FLASHBACK*

Hneď ako som prišiel domov, zavolal som Stuartovi, že máme problém. Netrvalo dlho a Stuart už zvonil na moje dvere. Keď spatril, čo mám s tvárou, tak jeho výraz bol viac než vtipný. Aj som sa zasmial, lenže keď som pocítil, ako pekelne to bolí, tak som sám zo sebou uzavrel tichú dohodu, že na dlhý čas úsmev obmedzím.

„Toto nie je smiešne, Ed,“ napomenul ma Stuart a na dôraz svojich slov zdvihol ukazovák do vzduchu, ako keď mama karhá svoje dieťa.

„Ja viem, že nie,“ povedal som a odstúpil som od dverí, nech vojde ďalej do môjho príbytku.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa ma už viac stuartovskejšie. Znova sa potvrdilo pravidlo, že Stuart nevie byť prísny.

„Môžem i to povedať v aute? Bolí to ako sviňa,“ žiadal som, pretože som už nedokázal ignorovať tú bolesť, ktorá by sa akoby zväčšovala.

„Dobre, tak poď,“ prikývol a už sme vychádzali von z bytu.

„Prečo si nešiel hneď do nemocnice, ale volal si mne? Teraz ti to akurát tak napuchne,“ povedal, keď si cestou vo výťahu lepšie poobzeral môj profil.

„Pretože som pil. A napuchne mi to aj tak,“ povedal som pravdu, no hneď som sa ju snažil zahovoriť niečím iným. Na druhej strane som však vedel, že Stuartovi to môžem povedať. Jemu môžem povedať hocičo, nech je to akokoľvek zlé. Som rád za to, že ho mám, že je môj manažér. Neviem, čo by som bez neho robil.

„Ed,“ pokrútil hlavou a a začal strkať ruky do vačkov v snahe nájsť kľúč od svojho Peugeota.

„Čo sa deje?“ pozrel sa na mňa tým svojím chápavým pohľadom.

„V aute,“ zostručnil som svoju odpoveď. Pravdou však bolo, že sme už od auta neboli ďaleko a vlastne tu nebola žiadna prekážka, aby som mu nepovedal hneď, okrem mojej neschopnosti o tom hovoriť. Stu však len prikývol.

Už sme sedeli v aute. Lepšie povedané bolo, že už sme boli pripútaný pevne k svojím sedačkám a dokonca som už v spätnom zrkadle nevidel odraz bytovky, v ktorej mám byt a ja som stále nič nepovedal. Musím povedať, že Stuart svoju nedočkavosť maskuje dokonalo. A možno len vidí, že mi je čoraz biednejšie. To bude zrejme tým, že hladina alkoholu v mojej krvi sa znižuje.

„Tak spusť,“ prerušil ticho a zhlboka sa nadýchol.

„Si si istý, že chceš pri tom šoférovať?“ uisťoval som sa a vlastne to mal byť aj pokus o žart, no mne samému to neprišlo vtipné.

„Ed,“ opäť na mňa prehovoril tým svojím hlbokým hlasom a zároveň na mňa prísne pozrel.

„Veď dobre,“ povzdychol som si a začal som rozprávať všetko od začiatku. Od toho popoludnia pred týždňom, keď sa so mnou rozišla Zoe, hneď potom, čo ma predstavila svojmu terajšiemu frajerovi. Pokračoval som tými snami, ktoré ešte stále neprestali a skončil som to tým, ako ma dnes v bare prišla navštíviť rytierskosť a ako to skončilo veľkým fiaskom. Zatajil som však to, že dotyčná, ktorá vo mne vyvolala pud ochraňovania sa potom za mnou vybrala, ale to vôbec ani nie je podstatná informácia.

„Bože, Ed! Prečo si mi nezavolal skôr? Teraz by si nemal rozbitý nos, či čo s ním máš,“ karhal ma, no ja so na to mal vlastný názor.

„Možno by sme to ‚či čo s ním máš‘ mali obaja a teraz by nás nemal kto zaviesť do nemocnice, pretože by sme pili obaja a taxikári by sa nám vyhýbali,“ zažartoval som, aj keď som sa práve na žarty moc necítil. Hlavne, keď som ešte len pred chvíľou vyrozprával všetko zaujímavé, čo sa mi stalo v poslednom týždni. Neušlo mi však, že aj Stuartovi myklo kútikmi úst.

„To je síce možné, ale teraz nepodstatné. Čo budeme robiť? Tento tvoj nos neutajíme,“ a znova tu je vážny Stuart.

„A od toho tu mám teba, Stu,“ potľapkal som ho chlapsky po ramene a znova som sa pokúsil sa zasmiať a znova to tak isto bolestne pichlo.

Stuart má  pravdu. Mal som mu zavolať už skôr, pretože on mi vždy dokáže zdvihnúť náladu vyššie, nech už ju mám akokoľvek zlú, či dobrú.

„Čo by si bezo mňa robil?“ spýtal sa skôr sám seba, no aj tak som mu odpovedal: „To už nezistíme.“

„Máte to zlomené,“ skonštatoval doktor takmer okamžite ako sa na mňa pozrel.

„No zbohom,“ Stuartov hlas v pozadí, ktorý prerušil doktora a mňa donútil sa zasmiať. Znova.

„To muselo bolieť. Čo ste robili?“ spýtal sa doktor, ktorý buď nepočul, alebo ignoroval Stuartovu poznámku.

„To je teraz už asi jedno. Proste mu to ošetrite,“ znova sa zapojil do rozhovoru Stuart skôr, než som stihol vôbec otvoriť ústa. To zrejme doktora urazilo a namiesto toho, aby mi na môj zlomený nos jemne priložil obväz, tak mi ho tam skôr strelil.

„No čosi som popil a dosť bolestivo som vrazil do dverí,“ vymyslel som si prvé, čo ma napadlo, hlavne aby doktor zjemnil svojej správanie k môjmu nosu.

„To som si mohol myslieť. Alkohol z vás razí ešte aj teraz,“ opäť priateľským tónom povedal doktor a znova svojim jemným dotykom mi ten obväz prilepil k nosu.

„Čo vám poviem, ťažký večer,“ zasmial som sa a Stuart zo seba dostal niečo medzi falošným smiechom a nervóznym vyprsknutím.

Návšteva u doktora vlastne vôbec netrvala dlho. Prešlo len niečo cez hodinu a ja som už ležal v posteli pod Stuartovým dozorom.

Keď som ráno vstal, tak mi Stuart oznámil, že mám na twitter, instagram, facebook alebo aj na všetko z toho vyvesiť, ako som včera večer vrazil nosom do dverí a vzišla z toho táto nechcená nehoda. To sú jeho slová  a nie moje. A tak teraz sedím za počítačom a píšem vymyslený príbeh o nehode z nosom.

Myslím, že som všetko povedala v predchádzajúcom článku.

Keď premýšľam až moc, keď mi začne šibať a After

Dostala som náladu niečo napísať. Včera som sa rozhodla, že už je na čase pridať na blog štvrtú časť Scars Stay, ale nestalo sa tam, pretože internetu začne hrabať v tej najnevhodnejšej chvíli. Lenže kým som ešte mala náladu dívať sa na to ako sa stránka blogu stále načítava a načítava a stále nič, tak som sa pristihla pri tom, ako premýšľam nad tým, čo napíšem pod článok. A potiaľto som to napísala na papier perom, ktoré som si myslela, že už nefunguje, no potom som si uvedomila, že či mi náhodou nešibe, keď vedľa mňa je položený nečinný notebook a len z neho hrá hudba, zatiaľ čo mne sa tu nepohodlne sedí, zatiaľ čo píšem na mojom stole plnom bordelu. Začala som sa smiať sama na sebe ako mi šibe, však to aj tam budem prepisovať do počítača.

Znova sa vraciam k tomu, že som rozmýšľala nad tým, čo napíšem pod článok. Pomyslela som si, že nič. Načo? Lenže mi to prišlo také neosobné. Štyri mesiace som vlastne nič na ten blog nenapísala a ja tam chcem len tak pridať časť, ktorú si aj tam nikto neprečíta bez toho, aby som pod ňu niečo napísala? Viem, že ani toto si nikto neprečíta, lenže ja si samu seba neviem predstaviť, že by som toto mala niektorej zo svojich kamošiek povedať. Príde mi to divné. Čo také by som im aj povedala? Bojím sa, že už nikdy nič nenapíšem, pretože som už dlho nič nepridala na blog a je mi to vlastne jedno. A mne to je jedno a to bolí! Toto nikto nepochopí, pretože oni nechápu čo je pre mňa písanie. Iba tento blog to chápe, urobila som si z neho priateľku, ktorá jediná ma v tejto veci chápe, aj keď je to len virtuálna stránka. A koho to vlastne zaujíma? Nikoho, rovnako ako niekoho nezaujíma, že TEN blog nazývam priateľkou, aj keď sa slovo blog jasne radí medzi podstatné mená mužského rodu. Jednoducho som taká feministická, že aj toto radšej priateľkou, ako by som si mala priznať, že nejaký hlúpy virtuálny chlap vie o mojich pocitoch.

Znova sa vraciam k tomu, čo mám napísať pod článok a uznajte, že už je toho dosť a bol by dosť trapas mať doslov dlhší ako obsah kapitoly. Jednoducho som si spomenula na After (určite aspoň niekto pozná ten príbeh o potetovanom a piercingmi obsiatom Harrym a Tesse Youngovej), ktorý som tento víkend začala opäť čítať asi od nejakej 90. časti, tam kde som pred pol rokom skončila. Za celý víkend so prečítala asi 30. častí a potom som sa pristihla pri tom, že sa mi to už nechce čítať, keď sa k tomu Harrymu tá sprostá Tessa opäť vracia namiesto toho, aby sa s ním už definitívne rozišla. Nechápem, či tá baba, ktorá to píše je taká zaslepená Harrym, alebo ja neviem čo, ale to sa už nedá čítať, ako ta sprostaňa stále dookola Harrymu odpúšťa hocičo čo jej urobí. Však on keby pred jej očami zabil všetkým, ktorých má rada, tak je tu stále záruka toho, že tá krava sa k nemu do desiatich dní vráti. Veď to, čo je v tebe sa z časti odráža na tvojej osobnosti a keď si spomeniem, že tá autorka by mala byť taká, ako je Tessa, tak hneď viem, že tú osobu by som nedokázala spoznať bližšie, než je hodina debaty o hocičom. Také hlupane dokážu hocijakú debatu obrátiť na tému, mnou nenávidenú: Chlapci. Bože ako ja neznášam debaty o tomto plemene! Prečo majú ženské pud sa rozprávať o opačnom pohlaví neustále? Pri takýchto témach sa zamýšľam nad tým, že asi rozumiem tomu, prečo Hitler bol taký rasista.

V stredu som bola v koncentračnom  tábore v Poľsku a nebudem klamať o tom, že ma to zaobchádzanie s ľuďmi, aké tam kedysi panovalo chytilo za srdce a dohnalo k slzám, takže asi máte predstavu o tom, ako neskutočne ma dokáže rozčúliť niečo také, keď už by som na nich chcela poslať Hitlera. Keď však teraz nad tým, premýšľam, tak  by som niečo také nepriala nikomu, pretože to si jednoducho nezaslúži nikto, takže tento odsek beriem späť, no nevymažem ho. Ja neviem prečo.

Vlastne neviem prečo tento článok píšem a k čomu mi to vôbec pomôže, ale asi neviem čo už od vôle robiť. Teraz keď tak po sebe čítam slová, tak som hore napísala slovo včera. Prečo vlastne keď to píšem dnes, no uverejním to zajtra a to len kvôli tomu, že šibe tomu hlúpemu internetu ktorý sa stále nechce načítať. Pomyslela som si, že je jednoduchšie asi napísať včera namiesto toho, aby som napísala vetu, či dve o tom, ako to vlastne je, no potom sa mi vryla do mysle myšlienka, že som si to zrejme naplánovala, čo je divné. Ja nikdy nič neplánujem. Nikdy je síce silné slovo, pretože niekedy plánujem, ale nikdy neplánujem niečo takéto. Za plánovanie sa smejem mojej sestre, pretože tá si jednoducho plánuje všetko a je to také jej, zatiaľ čo ja ráno vstanem a jednoducho žijem. Asi nikto z tých, čo to práve nečíta nemá predstavu o tom, ako to myslím, tak na to uvediem krátky príklad, ako moja profesorka psychológie, ktorá nám uvádza príklad ku všetkému. Ako som povedal, ja ráno vstanem a jednoducho žijem, lenže moja sestra si večer poviem, že       ráno musí vstať presne vtedy, aby si za päť minút mohla umyť zuby, potom sa bude päť minút česať, desať minút si nechá na raňajky, za ďalších päť minút si vymení knihy a ide do školy. Vidíte ten rozdiel za ktorý sa jej, samozrejme vždy v dobrom, vysmievam? A ja som si teraz naplánovala, že tam napíšem včera namiesto dnes. Ja viem, že to nie je až také strašný plán dňa, no mňa to tak neskutočne prekvapilo, že to tu vypisujem.

Neviem ani ako by som pomenovala to, čo sa mi práve roní v hlave, no je to niečo medzi tým, keď chcem len tak ležať a premýšľam, rozhadzovať veci, kričať, smiať sa a plakať zároveň. Ja viem, že sa to nedá a je mi z toho ešte viac zle. A teraz keď si ešte spomeniem na to, že pravdepodobne nepôjdem na koncert Eda Sheerana v Prahe pretože sa mi neušiel lístok, tak mi je opäť zle a ešte horšie. Ja tam chcem tak ísť, ale mám také obavy z toho, že už nikde nezoženiem lístok. Prečo ja? Bože, pomôž mi.... (Nepamätám si, že by som niekedy tak často žiadala Boha o pomoc, ako teraz – v poslednom čase)

Nakoniec to nie je dlhšie, ako časť, ale možno je to tým, že kým som si zmývala hlavu tak som sa trocha opokojila.