Scars Stay 3

Hrdinovia skončia vždy najhoršie

Po týždni, ktorý som strávil len vo svojej spoločnosti, zavretý v byte, som sa rozhodol, že je čas ísť na verejnosť. Vlastne to nebolo z vlastnej vôle, skôr zo zúfalstva. Minuli sa mi totiž zásoby všetkého, čo som mal doma. Aj alkoholu. Viem, že som mohol len zbehnúť do najbližšej večierky, no pochybujem, že by tam mali niečo, v čom nie je jed.

Obliekol som si mikinu, ktorú som vytiahol zo skrine a rifle, ktoré sa už týždeň povaľovali po zemi vedľa postele, bez povšimnutia. V takomto oblečení som sa premával nočným Londýnom, osvetlených len neónovými lampami, s kapucňou na hlave a s rukami vo vreckách.

Vošiel som do prvého baru, ktorý mi prekrížil cestu. Ani som si nestihol všimnúť jeho názov, ale komu na tom záleží? Mne teda nie.

„Čo to bude?“ spýtala sa ma barmanka, keď som si sadol za bar.

„To je jedno. Hocičo,“ povedal som bez toho, aby som sa na ňu pozrel. Po chvíli predo mňa postavila dopoly plný dvojdecový pohár čírej tekutiny. Nalial som do seba obsah pohára a prázdny som ho opäť položil na pult. Pohár bol znova okamžite plný. Prvýkrát som sa na tú barmanku pozrel. Usmievala sa na mňa, zatiaľ čo sa nahýbala cez pult, aby som mal čo najlepší výhľad na jej výstrih. Pozerala sa na mňa, akoby som tu bol len ja. Musím uznať, že mala krásne oči. Ich odtieň som vďaka tme nemohol odhadnúť, no bol som si istý, že ich má tmavé. Veľké, tmavé oči s pekným širokým úsmevom. Presne taký úsmev má Zoe, len oči má drobné a belasé ako nebo, no snažila sa zväčšiť si ich čiernom linkou na oči a o to svetlejšiu farbu jej šošovky mali.

Keď som sa opäť vrátil na zem, tam kde nie je Zoe moja, ale Patrickova, pristihol som sa, ako sa usmievam, čo si tá barmanka mohla zle vyložiť. Zrejme to tak aj urobila, keďže jej úsmev sa väčšmi roztiahol, aj keď to vyzeralo, e to už nie je možné.

Potriasol som hlavou a znova som do seba nalial na jeden hlt celý pohárik toho istého alkoholu.

„Vezmem si celú fľašku,“ povedal som jej a položil som na stôl dvadsať libier, keď som si bol istý, že dnešná noc by neskončila tak, že by som v posteli spal sám. Avšak, čo je na tom až tak zlé? Veď som  slobodný chlap. Ale necítim sa tak. Keby som sa s ňou vyspal, tak by som sa cítil, akoby som Zoe podviedol.

‚Veď ona ťa aj tak podvádzala s Patrickom,‘ pripomenul som si v duchu.

Vytrhol som jej z rúk fľašu, za ktorú som si zaplatil. Sadol som do boxu, na stôl som si položil, ktorú som doplna alkohol z fľaše. Už som si myslel, že zvyšok dopijem v pokoji a zároveň v nejakej spoločnosti, aj keď cudzej, no spoločnosti, ale túto harmóniu narušila hádka od vedľajšieho stola.

„Daj mi pokoj,“ hystericky zakričal ženský hlas.

„Ale ja som s tebou ešte neskončil,“ oponoval jej muž, ktorý ju hneď potom začal hladiť rukou po stehne. Plesla ho po ruke.

Neviem, čo to do mňa vošlo, no postavil som sa z odhodlaním brániť česť  neznámej.

„Daj jej pokoj,“ zopakoval som slová, ktoré mu pred chvíľou povedala ona. „Nevidíš, že si to neželá?“

„Ty sa do toho nestaraj!“ povedal a päsťou mi strelil do nosa. Ihneď som pocítil, ako mi krv tečie dolu hrdlom a slzy sa mi hrnú do očí. Už dávno som nepocítil fyzickú bolesť.

Chytil som sa za poranené miesto, neznáma zhíkla a chytila sa za ústa. Práve v tomto okamihu ma rytierskosť opustila a vybehol som von z klubu, ktorého meno doteraz neviem, ale určite viem, že sa tu už nikdy nevrátim.

„Dobre, tak si bež za ním ty krava, ale za mnou už nikdy nelez!“ zakričal ten nepríčetný chlap, ktorý mi pravdepodobne zlomil nos. Stuart ma určite zabije.

„Počkaj, počkaj!“ kričala ženský hlas, to mi však bolo jedno. Divím sa, že mi tá bolesť ešte nezatupila všetky zmysly.

Zrazu ma zozadu za rameno chytila malá ruka a ja som sa otočil, pripravený na útok, ktorý mi určite nebolo treba, keďže to bola tá neznáma, vďaka ktorej som dostal päsťou do tváre.

„Čo!“ skríkol som po nej, pretože som na ňu bol naštvaný. Viem, že si to nezaslúžila, no moja ešte horšia, než zlá nálada ma premohla.

„Ospravedlňujem sa. Viem, že si ma chcel len obraňovať, vážne ma to mrzí,“ ospravedlňovala sa mi a je výraz, ktorý hovoril, že to myslí úprimne vážne mi len napomáhal k tomu, aby som jej uveril.

„Kašli na to, dobre? Idem domov,“ povedal som jej skôr, než som úplne vykrvácal. Naozaj potrebujem ísť domov.

„Mohla by som ti nejako pomôcť?“ ľútostivo sa na mňa pozrela. Už dávno som nevidel taký úprimný úsmev.

„Nie, ďakujem. Myslím, že na dnes mi už pomoci stačilo,“ odpovedal som jej, otočil som sa a chcel som pokračovať v ceste, no neznáma ma chytila za ruku a prinútila ma otočiť sa.

„Ja viem, že si zrejme naštvaný, no ja budem mať výčitky svedomia, ak ti nepomôžem,“ dívala sa mi priamo do očí, až to bolo nepríjemné. Mala naozaj hrejivý pohľad.

„Prepáč, ale mne sú tvoje výčitky svedomia úplne ukradnuté,“ vytrhol som si ruku z jej zovretia, no nedokázal som odísť.

„Ja viem, strašne ma to mrzí. Ja... mohol by si ísť ku mne domov, ošetrila by som ti to,“ opäť sa na mňa pozrela tým spôsobom, ktorý nedokážem opísať, ale je to neskutočne príjemný pocit. Alebo si to len nahováram?

„Je to asi pol hodina cesty tadiaľto, ale keby sa nám podarilo zastaviť taxík, tak do desiatich minút by sme u mňa mohli byť,“ v druhej polovici vety sa začala skôr zamýšľať sama zo sebou.

„Ja to mám desať minút cesty aj bez toho, aby som musel zastavovať taxík, takže tvoje služby nebudem určite potrebovať,“ protivne som sa na ňu usmial a teraz som už vážne šiel domov.

„Prečo ste dnes vy chlapi taký odporný? Čo máte krucinál za dni? Tak prepáč, že som sa snažila pomôcť ti!“ zakričala za mnou, no mne boli jej city ukradnuté.

Otočil som sa a odkričal som jej naspäť: „To so ženami niečo je!“

Sám neviem, prečo som jej tieto slová odkričal naspäť, no po nich mi hneď bolo ľahšie. Ani neviem, či ma počula, ale vlastne mi to bolo jedno. Pre mňa bolo oslobodzujúce už len to, že som to povedal.

Díval som sa na to, ako odchádza úplne opačným smerom ako ja a potom som sa otočil a už naozaj upaľoval domov, lebo som nechcel vykrvácať, čo bolo dosť pravdepodobné, keďže krv neprestajne tiekla ďalej...

Je divné, koľko obrázkov som našla na posledné vety tejto časti a to som ešte ani neprezrela celý súbor. O tom som však nechcela. Vlastne ani neviem, čo by som chcela k tomuto povedať. Asi nič :)