Scars Stay 2

Krásne lži

Ležím na deke v tráve, zatiaľ čo si zo zatvorenými očami užívam ako ma lúče slnka šteklia po tvári. Pokrčím nosom, keď zistím, že lúče nie je to jediné čo mi prechádza po tvári, ale sú v tom zaletené aj dlhé blond vlasy, ktorých majiteľkou je Zoe. Otvorím oči, aby som sa na ňu mohol pozrieť. Na jej krásne modré oči, ktoré dnes majú rovnaký odtieň, ako jasná obloha nad nami, na jej pery namaľované červeným rúžom, ktoré okrem toho rúžu zdobí ešte prekrásny úsmev, ktorý jej hneď vrátim.

„Myslela som si, že spíš,“ povedala a brnkla mi po nose.

„Ako môžem spať, keď tu mám teba?“ zakrútil som hlavou, chytil som ju za šiju a pritiahol k sebe.

„To teda neviem,“ povedala a zasmiala sa predtým, než spojila naše pery.

„Poďme sa prejsť,“ energicky sa postavila zatiaľ, čo ja som bol stále v eufórii nášho bozku. Len, čo to dopovedala, ani mi nedala šancu na odpoveď a už ma ťahala na nohy.

Oprášil som si nohavice, aj keď som ležal na zemi a rozbehol som sa za Zoe, aby som zmenšil tú vzdialenosť medzi nami.

„Je tu krásne, však?“ opýta sa ma a pritom pobehuje po lúke plnej rozkvitnutých kvetov. Milujem leto. Zvlášť, keď ho trávim zo Zoe.

„Je tu nádherne,“ súhlasil som s ňou. Vzal som ju do náruče a začal som s nami točiť v strede rozkvitnutej lúky. Zoe sa prestala smiať a spojila naše pery. Ja som sa však neprestal točiť, až kým sa Zoe odo mňa odtiahla a neverbálne ma prinútila ju opäť položiť na zem.

„Ľúbim ťa, vieš to?“ vyznal som jej lásku, zatiaľ čo som sa jej pozeral priamo do jej očí, dokonalo kontrastujúcich s oblohou nad nami.

Zoe prikývla a povedala: „Ľúbim ťa.“

Počuť od nej tieto slova pre mňa znamenalo neskutočne veľa. Aj to leto by som vymenil za to, aby som to mohol počúvať stále dookola.

Zoe ma pohladila po vlasoch a odhrnula mi ofinu z čela, popritom ako sa usmievala.

„Nikdy by som ťa nedokázala opustiť. Si pre mňa všetko,“ jej úsmev sa ešte rozšíril, keď vyslovila tieto slová.

„Tak prečo to s Patrickom?“ opýtal som sa a medzi mojím obočím sa zjavila bolestná vráska.

„To bolo len zo žartu. Bola som strašne zvedavá, čo by si urobil, keby si niečo také zistil. Veď už som ti to hovorila,“ usmiala sa na mňa. Ja viem, že mi to už hovorila, no stále mi nejde do hlavy, ako mi to mohla urobiť.

„Ed, no tak! Nemrač sa! Veď ja ľúbim len teba,“ chytila mi tvár do svojich slnkom zohriatych dlaní a pobozkala ma. Bol to dlhý a krásny bozk.

„Vieš to, však?“ spýtala sa ma presne to isté, čo ja jej pred chvíľou. Prikývol som a ona ma znova pobozkala...

***

Lúče slnka mi zasvietili do tváre, čím ma opäť prebudili do nového dňa a ja som si znova zapísal do svojho imaginárneho diára, ktorý som si založil v hlave, že večer musím zastrieť závesy, aj keď viem, že na to zabudnem. Znova. Rovnako znova, ako sa mi opäť sníval tento sen. Síce nie je ten sen presne do detailu rovnaký, no je v ňom Zoe a ja. Sme v ňom spolu a šťastní. Potom sa ani nedivím, že sa nechcem prebrať a nadávam na slnko.

Je to až rapídne vtipné, že môj sen sa začína presne tým, čím aj končí. Tým, že mi slnko zasvieti do tváre. Prečo je život tak krutý a ešte aj počas snívania ma mučí? Znie to divne, ale želám si, aby som sa neprebral a sen pokračoval ďalej.

Rukou som si pretrel tvár a posadil som sa. Opäť bolesť hlavy. Rovnaká bolesť hlavy, ako po posledné tri dni. Divné, že vo svojom stave sa dokážem každý večer ešte premiestniť na posteľ, namiesto toho, aby som zaspal na gauči. No keby som zaspal na gauči, tak ma neprebudí to otravné slnko. Ale bolel by ťa chrbát, pripomenul mi hlas v mojej hlave. No čo už, má pravdu. Toto je hra na buď, alebo.

Posadil som sa a nohou som vrazil do prázdnej fľaše, v ktorej bol ešte včera alkohol. Vodka, aby som bol presný. No to, čo v nej bolo mi je teraz už na nič, keď v nej už nič nie je.

Preskočil som fľašu a šiel som s prebrať vodou do kúpeľne. Umyl som si tvár studenou vodou a zahladil som sa  na svoj odraz v zrkadle. Zoe mala pravdu. Kto by mohol ľúbiť niekoho takého, ako som ja? Ryšavý, modrooký tučný muž, ktorý utápa moju lásku každý večer v alkohole.

Musel som odísť z kúpeľne, aby som sa viac na seba nemusel pozerať. Teraz keď sa na náš rozchod pozriem z odstupom času, tak zisťujem, že Zoe mala vlastne pravdu. Ako som si mohol myslieť, že budeme naveky spolu? Veď ona ja krásna a ja som... ja. Jednoducho k sebe nepatríme. Zoe patrí k takým, ako je Patrick a bodka. Alebo skôr výkričník obtiahnutý minimálne troma zvýrazňovačmi rozličnej farby?

Časť! Je dnes a preto je kratšia. Jednoducho som nevedela ako pokračovať a došlo mi, že by som k nej už nič nevymyslela ani o týždeň, tak je tu. 

Ja viem, že to tu kecám asi len sama pre seba, pretože to zrejme nikto nečíta, no pre mňa sa stala rarita, že vždy sa musím pod novú časť vykecať, tak píšem. Prosím, ak si to niekto prečíta, tak dajte vedieť komentom, do ktorého napíšete bodku, alebo hocičo. Alebo kliknite na hodnotenie, pretože by som vážne chcela vedieť, či to niekto číta.