Dolls 13

Aj z toho dobrého sa zlé stane

„Je mi to ľúto, Vall. Nemusíš ísť. Ja to zruším,“ povedal mi Harry predtým, než vstúpil do mojej izby.

„Nie! Ty to nezrušíš, jasné? Ja tam s tebou pôjdem Váž si toho, že ti to dovolili,“ usmiala som sa na neho a povzbudzujúco som ho pohladila po ruke.

„Prepáč, keby som vedel, tak s tým nesúhlasím,“ opäť smutne zatiahol.

„Vieš, čo? Nakoniec som aj rada, že idem, možno to nebude až tak zlé,“ povedala som a tými slovami som o tom chcela presvedčiť skôr seba, než jeho. Dúfala som, že to tak bude, aj keď som si to naozaj nemyslela.

„Už si si zistil, kedy a kde to bude?“ snažila som sa zmeniť tému.

„Vlastne áno,“ priznal sa.

„Takže?“ povzbudila som ho, aby pokračoval.

„Takže to bude o druhej poobede v Katedrále svätého Pavla na Ludgate Hill. Schválne som vybral niečo poobede, aby si sa mohla vyspať, ak by si chcela,“ hovoril a mykol plecami.

„Veď vieš, že ja dlho nespávam,“ zasmiala som sa.

„Ja viem, ale ja dlhšie spávam,“ zasmial sa a na tom som sa musela zasmiať aj ja.

***

Je nedeľa, jedna hodina poobede a ja v chodbe prešľapujem z nohy na nohu a čakám na Harrym, presne tak ako ten trpezlivý šofér pred dverami.

„Harry! Už by sme vážne mali ísť!“ zakričala som z plného hrdla a dúfala, že tentoraz už zíde dole tými schodmi, na ktoré po celý čas upieram zrak.

„Veď už idem!“ zakričal mi naspäť a keď počula buchot na schodoch, vedela som, že moje prosby boli vyslyšané, no zrazu moje kroky stíchli a ja som presne vedela, čo sa deje o poschodie vyššie.

„Louis, nechaj ho, lebo budeme meškať!“ prosebne som povedala, keď ma už začali bolieť nohy. Konečne sa mu ráčilo prísť a obuť sa.

„Už môžeme ísť,“ povedal a zhlboka sa nadýchol.

„Vážne?“ neveriacky som sa opýtala a pozrela sa na Louisa.

„Avšak,“ povedal a ešte sa otočil k Louisovy.

„No ja už idem. Vy sa rozlúčte, ale vážne sa pohni Harry, lebo nakoniec nikam nepôjdeš,“ povedala som  a na zdôraznenie mojich slov som ešte aj zdvihla ukazovák.

„Ešte nestihneš ani prísť ku autu a už budem pri tebe,“ povedal a opäť sa venoval Louisovy. Otvorila som teda dvere a vyšla von. Bolo mi jasné, že tam ma nepotrebujú a ani ku autu som sa nejako neponáhľala, aj keby som chcela Harrymu dokázať, že som tam bola skôr, než on pri mne, no akosi ma nohy nechceli poslúchať a ja som sa to krátkou cestou k autu pomaly vliekla.

„No vidíš, už som tu,“ povedal a mal veselú náladu. Tešilo ma, že aspoň niekto sa cíti skvele.

Nastúpili sme do auta a už sme smerovali ku kostolu.

Keď sme vystúpili pred kostolom, tak ma začalo neskutočne bolieť brucho a to som ešte ani nevedela, čo ma tam čaká. Zastavila som pred tými obrovskými dverami a pozerala na ne. Nič viac, len na ne pozerala. Potom som si všimla, že aj Harry zastal.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa ho.

„Nič. Ja len že... už dlho som nebol v kostole,“ mykol plecami a zhlboka sa nadýchol.

„To bude dobré,“ ubezpečila som ho.

„Ja viem,“ usmial sa na mňa a obaja sme vstúpili do vnútra.

„Nebude ti vadiť, ak sa pôjdem vyspovedať?“ spýtal sa na mňa a uprel na mňa svoje zelené oči.

„Pôjdeš čo?“ nechápavo som sa na neho pozrela.

„To je jedno, teraz nachvíľku pôjdem tam,“ ukázal na nejaké skrine, „a potom si k tebe prisadnem.“

„A kam si mám sadnúť?“ spýtala som sa ho, pretože som netušila, či tu nefunguje niečo ako zasadací poriadok.

„To je jedno. Hocikde,“ zašepkal a pousmial sa nad mojou neznalosťou.

„Tak ja pôjdem čo najviac dopredu,“ oznámila so mu a šla som tam, kam som povedala, zatiaľ čo on išiel tam, kam mi ukázal.

Dobrých desať minút som tam sedela sama a čakala na Harryho. Počas môjho čakania som sledovala, čo robia ostatný ľudia a všimla som si, že väčšina z nich si sadá dozadu. Ktovie, či to bolo tým, že tušili, že ja do ich kresťanského kruhu nezapadám alebo to je preto, lebo to tak majú zaužívané. Kým však Harry prišiel, tak sa aj vpredu nazbierali ľudia, až som sa začala báť, že Harry sa tu nezmestí. Človek by až neveril, koľko veriacich sa tu nazbiera.

„Už som tu,“ potichu mi Harry oznámil, keď sa vrátil odtiaľ, odkiaľ prišiel.

„Čo si tam...?“ chcela som sa ho spýtať, čo tam robil, ale skočil mi do reči.

„Teraz nie. Za chvíľku,“ odsekol, kľakol si a zopol ruky. To som pochopila, akože sa modlí, to som vydievala vo filmoch.

Tak som teda ďalej ticho sedela. Tentoraz som aspoň sledovala Harryho a nie nejaké namaľované obrazy.

„Čo je?“ znova som sa opýtala, keď sa posadil.

„A-ale nič,“ pokrútil hlavou a rýchlim zažmurkaním zahnal slzy.

„Nehovor mi, že nič! Nie som slepá,“ povedala som hlasnejšie, než sme sa doteraz rozprávali. No práve v tom zazvonil zvonec a do vnútra stúpilo ďalších asi desať ľudí, samí muži.

„Teraz nie, Vall. Prosím,“ pozrel na mňa prosebne a ja som prikývla. No až tak jedno mi to nebolo.

Pol hodiny sa striedalo spievanie, medzi počúvaním a rozprávaním. Medzitým sme si striedavo sadali a stavali sa.

Potom, dalo by sa povedať, že nadlho, sme si sadli a počúvali toho, čo celý čas uvádzal túto omšu a všetci ho počúvali.

Začal rozprávať: „ Raz bol u mňa na spovedi muž, ktorý v kostole dlho nebol a chcel sa ísť vyspovedať. Povedal, že žije so svojim partnerom. Čudoval som sa, keď mu muž povedal, že žije s partnerom. Mnohokrát som počul, že muž so svojou partnerkou spolu žijú v jednom dome aj pred svadbou, ale aby muž žil so svojim partnerom, tak s tým som sa nestretol tak často. Nakoniec s toho muža vyšlo, že je homosexuál. Povedal mi aj, že svojho partnera miluje a že by s ním chcel stráviť aj zvyšok svojho života, lenže ich situácia im nepraje. Snažil som sa mu vysvetliť, že nič také ako homosexuálne láska neexistuje, pretože také niečo je choroba. Nerozumiem tomu čo je toto za móda, hľadať si partnera rovnakého pohlavia, ale podľa mňa je to absolútne nehorázne. Boh nás stvoril na to, aby muž a žena spolu stvorili dieťa a ako vieme, ľudia rovnakého pohlavia potomka nesplodia. Homosexualita je choroba, ktorá by sa mala liečiť, pretože je to absolútne proti pravidlám prírody a čo je ešte dôležitejšie, je to aj vysmievanie sa Bohu!“

To, čo ten človek rozprával bol pre mňa šok. Pozrela som sa na Harryho, ktorý bol úplne bledý, triasol sa a s posledných síl udržiava slzy. Vtedy mi došlo, že ten človek, o ktorom sa zmienil na začiatku bol Harry. Nemohla som uveriť tomu, ako sa vyjadruje o homosexualite. Vraj choroba! Ako to môže byť choroba? Láska sa nedá ovplyvniť.

Ďalej som už nedokázala počúvať, čo tam ten človek splieta za nezmysli. Pochopila som, prečo som radšej ateistka. Ale ak by som si už mala nejakú vieru vybrať, tak kresťanstvo by to určite nebolo...

Táto časť tu mala byť už včera, ale nejako nevyšlo, aj keď som to už mala napísané, no už sa mi k tomu nechcelo hľadať obrázok a poviem vám, že to bolo na tom asi to najzložitejšie :D
Túto časť venujem Horalke, ktorá sa robí, že to nečíta, ale ja dobre viem, že to číta (Horalka, daj tu svoj komentár neanonymne, prosííím) 
To je tak všetko, čo by som chcela a potešil by ma váš názor na vec :)