Rock Me - 27. part

Červený tulipán

„Ty štetka,“ vyšlo z jeho úst.

Toto ma prinútilo sa otočiť a streliť mu facku.

„Nikdy som nikomu nestrelila facku a vážne som nečakala, že práve ty budeš mať tú česť byť prvým. Od teba som toto vážne nečakala, Harry. Takto ma neoslovila, ani keď som ju robila,“ kričala som na celú kaviareň. Teraz mi bolo jedno, že sa na nás všetci dívajú, veď ja som ani nemala v pláne tu ostať, to na neho sa potom budú dívať.

Po týchto slovách som vyšla von. Odpochodovala som odtiaľ a prehĺtala som slzy, ktoré sa silou-mocou drali na povrch. Až keď som prechádzala ulicami Londýna, sama neviem kam, som si uvedomila, čo som mu vlastne povedala.

Všetko by bolo v poriadku, až n tú poslednú vetu: „Takto mi nepovedali, ani keď som ju robila.“ To nebol práve najvhodnejší výber slov. Teraz je už však neskoro brať to späť. Dúfam, že tie slová prehliadol, pretože sa mi to vážne nechce vysvetľovať.

A prečo by som mu to vlastne mala vysvetľovať? Ja ho už nikdy nechcem vidieť. S ním som už skončila...

Z Harryho pohľadu:

Ostal som tu stáť s červeným otlačkom na líci, ktorý mi právoplatne patril, s pocitom viny, ktorý by som nemusel mať, keby som nebol taký debil, aký naozaj som, a s nežiaducou pozornosťou ostatných ľudí, ktorý sedeli v kaviarni. Obsluha sa snažila tváriť nezaujato, ale zvedavosť im sršala z očí.

Zo zadného vrecka riflí som vytiahol peňaženku, hodil som na stôl papierovú bankovku, zobral som si bundu a vyšiel som odtiaľto. Môj odchod sprevádzali zvedavé pohľady, ktorým došlo, že sa nič nedozvedia a zvonček nad dverami, ktorý oznamuje nového hosťa.

Cítil som sa ako totálny magor, bez citov. To čo som jej povedal?! Ako som jej mohol povedať, že je štetka? A ako to ona myslela, keď povedala: „Takto mi nepovedali, ani keď som ju robila.“ To si musím zistiť, ale to sa mi nepodarí, keďže je na mňa právoplatne naštvaná a ja vôbec neviem, ako by som si ju udobril. Jediné, čo viem je, že to vôbec nebude ľahké.

Na hlavu som si nasadil kapucňu, na oči som si dal čierne slnečné okuliare a pešo som sa vybral zamračenými ulicami Londýna.

Je to divné. Keď som išiel tadiaľto s Abbey, držiac sa za ruky, tak svietilo slnko a teraz je zamračené. Akoby to počasie vystihovalo naše pocity alebo to ja sa prispôsobujem počasiu. Kiežby už po zvyšok života svietilo slnko...

*1 DAY LATER*

Svoj čierny Rang Rower som zaparkoval na mieste, kde som si pred necelými dvoma mesiaci prisahal, že sa tu už nikdy neukážem. Odvtedy tu chodievam pravidelne. Irónia osudu.

Z miesta spolujazdca som zobral červený tulipán, jej obľúbený kvet. Nechápem prečo práve tulipán. Takmer všetky by vraždili pre ružu a ona tulipán. Je to samo o sebe nezvyčajné a výnimočné, presne ako ona.

Vyšiel som po schodoch, až na najvyššie poschodie a zazvonil som. V ruke som držal ten jeden červený tulipán a čakal som, kým otvorí.

Už som počul, ako kráča cez chodbu a stláča kľučku. Bol som z toho taký nervózny, až som si skoro rozkúsol spodnú peru.

Dvere otvorila s úsmevom, ale hneď, ako zbadala, že tam stojím ja, tak jej úsmev zmizol a zabuchla dvere skôr, ako som stihol hocičo povedať.

„Abbey počkaj! Prosím, prepáč,“ hovoril som, aj keď boli zavreté dvere. Dúfal som, že tam stojí a počuje to a taktiež som trochu dúfal, že mi otvorí, ale snažil som sa nebyť naivný.

„Vypadni!“ ozvala sa z druhej strany dverí. To mi dalo istotu, že tam stojí a pokračoval som: „Prosím, dovoľ mi to vysvetliť. Abbey, no tak. Prepáč Ja som to nemal povedať. Neviem, prečo som to povedal Bol som naštvaný,“ hovoril som všetko, čo ma napadlo, len aby na to zabudla.

„Tak ty si bol naštvaný? Aj si ma byť prečo, však? Ja som ti totiž práve povedala, že som ťa už druhý krát podviedla a čakala som na odpustenie, však?“ kričala a vlastne mala pravdu. Nemal som žiadny dôvod byť na ňu naštvaný

„A vieš čo? Máš pravdu. Som štetka. Veď hneď, ako si mi to povedal, tak som si šla nájsť nejakých dvoch nabijakov, veď to predsa ku mne patrí. Keď som sa ako osemnásťročná do tých sračiek dostala, tak sa to so mnou bude viesť celý život. Obaja máme v niečom pravdu, ale nemyslela som si, že mi ty niekedy vykričíš, že som štetka, keď sám si mal v posteli omnoho viac báb, ako ja chlapov a to ťa poznám len niečo cez rok,“ pokračovala a ja som len prekvapene počúval. Už viem, čo znamenala tá posledná veta a keby som to vedel už vtedy, tak také niečo nikdy nepoviem. Tak toto je tá jej minulosť, ktorá tak nerada spomína, teda aspoň časť z nej.

„Nie Abbey! Ty nie si štetka a nikdy si nebola,“ hovoril som hocičo, len aby som vyvrátil to, čo práve povedala.

„Vieš čo, Harry? Aspoň si stoj za tým, čo povieš! A teraz vypadni!“ povedala.

„Ja si za tým nechcem stáť. Je to kravina,“ povedal som. Bože! Som korunovaný debil!

„Vy-pad-ni!“ vyhláskovala mi to a ja som vedel, že plače. Bolo to počuť

„Ale Abbey, prosím. Prepáč mi to. Ja som to tak nikdy nemyslel,“ zúfalo som ju prosil. Teraz som hlavne chcel, aby zabudla na to, čo bola. Bolo mi jedno, či mi teraz odpustím teraz som chcel hlavne to. Počul som však len kroky a potom tresknutie dverí. To znamená, že už nie je v tej chodbe. Pochopil som, že keby som tu sedel aj týždeň, tak by mi neotvorila.

Ruky mi sklesli dolu a vypadol mi z nich ten červený tulipán, ktorý mi mal zachrániť vzťah a ja som tomu doteraz naivne veril. Je to však omnoho horšie, než pred hodinou.

Pozrel som sa na´, ako nehybne leží na zemi a pomaly sa mi rozmazával, vďaka slzám. Neunúval som sa ho zdvihnúť a len som sa odtiaľ vybral preč. Nemá cenu tu stáť a čakať, že mi odpustí, keď som to pokašľal najviac, ako sa to len pokašľať dalo...

Hlásim sa z novou časťou, kde ste spoznali bližšie Abbey. To ste o nej síce vedeli, ale aj tak si myslím, že vám táto časť bližšie priblížila to, čo si o sebe naozaj myslí. Keď som túto časť napísala na papier, tak som z nej mala neskutočnú radosť a brutálny úškrn na tvári, ale keď som ju teraz písala do počítača, tak som sa skoro rozplakala Takéto pocity mám ja z tejto časti. A čo vy?

Rock Me - 26. part

Štetka

„A kde sú tie tvoje slová: Dá sa povedať, že teraz sme si kvit!“ jačala som na neho, ako zmyslov zbavená. Teda aspoň toľko, aby to nepočula celá kaviareň a neotáčali sa za nami. Už viem, prečo ma ťahal vonku, hajzel! Nechcel scény! Začínam uvažovať, či to bol dobrý nápad dať sa s ním znova dokopy, dávať sa s ním vôbec dokopy.

„Zistil som, že až teraz sme si kvit. Vtedy som sa mýlil,“ hovoril pokojným hlasom a pozrel sa na mňa výrazom, ktorý hovoril: „Hej! Prestaň kričať, ľudia sa za nami budú otáčať!“

„Aha, tak mi to vysvetli, pretože sa zdá, že tomuto som nepochopila,“ vyzvala som ho, nech mi spresní situáciu. Ja som totiž tomu vôbec nechápala. Žeby sa tie tri roky, čo on neskôr nastúpil do školy, zmenila matematika?

„Tak ja ti to teda vysvetlím,“ ponúkol sa a ja som len prikývla. Toto som potrebovala, vysvetlenie. „Abbey, tu ide o prístup. Ja som ti to povedal omnoho jemnejšie, ako ty mne. Dokonca som sa ti ospravedlnil, ale ty nič,“ ponúkol mi toto nelogické vysvetlenia a mykol plecami, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec pod slnkom.

„Tak tebe ide o prístup? Dobre,“ povedala som, zobrala som si tenký, červený kabát a kabelku, postavila som sa zo stoličky a chystala som sa na odchod.

„Kam ideš?“ spýtal sa, zatiaľ, čo som si ja obliekal kabát. Neodpovedala som mu.

„Kam ideš?“ zopakoval otázku, no teraz hlasnejšie a s väčšou dávkou zúrivosti. Znova som necítila tú potrebu mu odpovedať.

Už som urobila takmer dva kroky od stola, kde doteraz sedel, keď ma chytil za zápästie. Tým ma zastavil a dokonca ma pod náporom bolesti donútil aj otočiť a dívať sa do jeho tváre.

„Pusti ma!“ sykla som na neho.

„Pýtal som sa, kam ideš?“ povedal ignorujúc ta, ako som sa snažila vyvliecť si ruku z jeho zovretia. Vyzeral pri tom ako násilník. Keby som ho nepoznala, tak sa bojím, čo mi urobí.

„Pusti ma!“ povedala som a rýchlo som mykla rukou. Zvraštila som čelo, s časti preto, lebo som bola naštvaná a z časti preto, lebo to neskutočne bolelo Bola som už aj pripravená volať o pomoc, keby si to nedal vysvetliť.

„Až keď mi odpovieš na otázku,“ povedal, nadvihol obočie a moju ruku silnejšie zovrel, pretože sa mi skoro podarilo mu ju vytrhnúť.

„Až keď ma pustíš,“ nenechala som sa odbiť a taktiež som nadvihla obočie. Obaja sme si hľadeli do očí a čakali, kto z koho. Nikto z nás sa nechcel vzdať, teda aspoň ja určite nie. Nakoniec to vzdal on a pustil mi ruku.  Okamžite som si začala boľavé zápästie šúchať a cítila som, ako mi do ruky začína znova prúdiť krv.

„Prepáč,“ zašepkal, keď  videl môj ubolený výraz tváre.

„Teraz si na rade ty Odpovedz mi. Kam ideš?“ znova mi položil tú otázku z nádejou na odpoveď.

„Prečo od teba,“ tentoraz sa odpovede dočkal, no zjavne nie podľa jeho predstáv. Ja som sa nemienila tak rýchlo vzdať.

„Toľko som si ešte domyslel. Chcel by som vedieť presnejšie,“ hovoril pokojným hlasom, ktorým sa snažil zakryť tú jeho zúfalosť.

„Kto si, že sa ti mám spovedať?“ ironicky som si odfrkla.

„Tvoj priateľ,“ povedal a víťazne si prekrížil roky na hrudi.

„Môj priateľ, hah,“ ironicky som sa zasmiala. „Takto sa priateľ nespráva,“ pohŕdajúco som mu to povedala tesne pred tvárou.

„Ani priateľka sa nespráva tak, ako ty,“ povedal a mal vlastne pravdu. Obaja sme rovnaký.

„Dobre. Chceš vedieť kam idem? Tak ja ti to teda poviem,“ súhlasila som. Nemala som už totiž argument a ako bonus som ho chcela ešte naštvať. Zastrčila som si prameň vlasov za ucho a pokračovala som: „Idem si nájsť nejakého chlapa, možno aj dvoch, aby sme si boli kvit. Chápeš, za ten prístup,“ povedala a na ňom sa začala črtať rysy zlosti. Ruky si zvesil dolu a zatínal päste. Ja som sa len na neho víťazne usmiala, stočila som sa na podpätku a chcela som ísť už konečne preč. Myslela som si, že toto som vyhrala ja a on tu ostane stáť v zúfalstve. Už som chcela tento deň ukončiť presne tak, ako som si to pred pár minútami naplánovala, ale zrazu som začula tie dve najhoršie slová, ktoré boli adresované mne.

„Ty štetka!“

Zdravím! Nová časť. Presne ta, ako som vám sľúbila, o dva dni :). Čo na ňu hovoríte? Mne osobne sa páči a je to jedna z mojich obľúbeným. Tieto časti sa bohovsky dobré píšu, skoro sami.

Dobre, budem stručná, pretože toto aj tak moc veľa ľudí nečíta. Ja som sa len chcela poďakovať za to, že tento blog presiahol hranicu 2000 vzliahnutí a predvčerom tu bol aj Harry :D Za ten deň som mala 69 vzhliadnutí :D Áno, ja viem, som fanatik, ale to som už hovorila ;-*

Rock Me - 25. part

Miss you

Odišla som domov, no pred tým som mu ešte napísala odkaz. Cítila som, že potrebuje byť sám a potrebuje si to nechať uležať. Dosť ma škrelo, že som mu to urobila, ale nechcela som, aby si myslel, že sa mu to len tak ľahko prepečie a potom to robil stále. Viem, že som mu mohla len povedať, že som to urobila a v skutočnosti by som to neurobila, ale čo by som potom z toho mala? On si užije a ublíži mi a ja mu len ublížim? To by nebolo fér voči mne a tak som si aj užila. Teraz sme si kvit a dúfam len, že sa na mňa nebude hnevať.

Na chvíľku som sa vrátila do tých čias, keď som to robievala pravidelne, ale už nikdy sa k tomu nechcem vrátiť. Bolo to dosť zlé a teraz už nie som tak na dne.

Zvalila som sa na svoju posteľ. Ani som sa neunúvala prezliecť do pyžama, bolo mi to úplne jedno, aj tak som na sebe mala len legíny a voľné červené tielko. Ani neviem ako, ale zaspala som. To bude asi tým, že už sú štyri hodiny ráno a dnes som ešte vôbec nespala. Jednoducho ma mohla únava...

Zobudila som sa na zvonček. Bola som v takom šoku, že som sa hneď posadila a zakrútila sa mi hlava. Znova som sa zvalila na posteľ a pretrela si tvár rukami. Pozrela som sa koľko je hodín. 2¹³ PM. To by som aj mohla vstať. Takmer som aj zabudla na ten zvonček, keď znova zazvonil. Rýchlo som zbehla dolu po schodoch a zakričala: „Už idem!“

V predsieni som sa pozrela do zrkadla. O-môj-bože! Každý vlas stočený na inú svetovú stranu a po lícach som mala čierne kúsky riasenky. Rýchlo som si vlasy dala do gumičky a prstami som uhladila nedostatky make-upu. Znova zazvonil ten prekliaty zvonček.

„Chvíľku,“ ozvala som sa. Rukou som si uhladila tielko, síce aj tak vyzerala, ako by ho krava žula, ale budiš. Konečne som otvorila dvere tomu trpezlivému nedočkavcovi, ktorý ma zobudil, dvere.

„Harry?“ prekvapene som povedala. Naozaj som ho tu nečakala.

„Ahoj,“ automaticky sa pozdravil.

„P-poď ďalej,“ zakoktala som sa. Bez slova vošiel dnu a tak som zavrela dvere.

„Nečakala som, že prídeš?“ povedal som úprimne.

„Ani ja som vtedy nečakala, že prídeš,“ povedal a mykol plecami. Tak teraz vážne neviem, čo mu mám povedať. Vyzul si topánky, vošiel do mojej obývačky a usadil sa na gauč.

„Taktiež som si myslel, že ma tu nebudeš čakať. Ani ja som ťa nečakal,“ povedal a mykol plecami. Týmito slovami ma dostáva do rozpakov a to som si myslela, že túto situáciu mám pod kontrolou ja. Zjavne som sa mýlila.

Nervózne som sa usadila na sedačku oproti nemu, akoby som tu nebola doma, ale niekde na cudzom mieste. Bol to divný pocit.

„Takže, prišiel som, aby sme to všetko uzavreli,“ povedal a podoprel si lakte kolenami. Upieral na mňa svoj pohľad a ja som nemo prikývla. Bolo mi jasné, že tu prišiel kvôli tomu a nie sa ma spýtať ako sa mám. Nervózne som čakala na to, čo z neho vylezie. Bola som taká nervózna, že by sa nervozita okolo mňa dala krájať, no on sa ešte nemal k slovu. Tváril sa, že starostlivo vyberá slová, ktorými by mal začať, ale ja si myslím, že si po ceste veľmi dobre premyslel, čo mi povie a teraz si len užíval môj netrpezlivý pohľad.

Konečne začal hovoriť: „Je mi neskutočne ľúto, že som ťa podviedol a tiež je mi jasné, že si mi to len vrátila, Dá sa povedať, že sme si teraz kvit. Chcel by som, aby to bolo ako predtým, už sa nechcem hádať a...a,“ zhlboka sa nadýchol, „a chýbaš mi.“

Celý čas hovoril pevným a nezlomným hlasom ,ale tie posledné slová vyslovil tak zúfalo a s nádejou, že chcem presne to isté, čo on, že ten pocit nervozity so mňa okamžite opadol a nahradil so pocit plný lásky, ktorá patrila len jemu.

„Ja si myslím to isté a dúfala som, že tu prídeš a povieš toto,“ usmiala som sa na neho a jeho výraz sa okamžite uvoľnil a taktiež sa usmial.

„A taktiež mi chýbaš,“ povedala som. Bolo to dosť divné, keďže sme sa obaja nevideli len pár hodín, ale hovorila som to, čo som cítila a on si taktiež určite nevymýšľal. Ten čas jednoducho plynul neskutočne pomaly, akoby sme boli pohádaný týždeň a nie pol dňa.

Postavila som sa, podišla som k nemu a pobozkala som ho. Stiahol ma na seba a jeho ruky skúmali celé moje telo.

Viac to už slová nepotrebovalo a hneď nám bolo jasné, že s týmto viac než len obaja súhlasme, ale máme z toho radosť. Harryho som rýchlo zbavila trička a rukou som prehrabla jeho kučery. Strčil ruky pod moje legíny a stiahol mi ich dole a vrhol sa na moje tielko, ktoré išlo taktiež dole...

Táto časť bola napísaná už v sobotu, mala tu byť už včera, ale je tu dnes :D

Mne osobne sa moc nepáči, vlastne to je dosť o ničom. Zväčša sú tam popísané totálne blbosti, ale ja som nevedela, ako to ešte predĺžiť, aby mala takú dĺžku, na akú ste zvyknutý a nemohla som tam dať to, ako to pokračuje, lebo by som sa za to neznášala. A strašne sa ospravedlňujem, ale ja neviem písať perverzne :/ Dúfam, že nevadí :) 

Ďalšia časť najbližšie o dva dni :)

ME 1

Who am I?

Ako som už spomínala, tak som bola oslovená, že mám na tento blog písať niečo o sebe a tak som začala. Čo také by som vám mala o sebe prezradiť? Som normálna baba, ako každá druhá, ktorú stretnete na ulici. 

Samozrejme, každý je niečím výnimočný a to som aj ja, len treba zistiť čím. Možno je to výzorom, možno osobou. Ja osobne si myslím, že sa viac líšim mojou osobou ako výzorom. Je jasné, že každý vyzerá inak, ale taktiež každý má dve nohy, dve ruky, dve oči, dve uši, vlasy, ústa, nos atď. (česť výnimkám). Takže sme teoreticky všetci rovnaký, ale vnútorná osobnosť je niečo iné. Vo vnútri je každý iný a nikde nenájdete psychicky rovnakú osobu a práve tým je každý výnimočný, svojou osobnosťou, myšlienkami, správaním a nie výzorom. Je to niečo, čo by každého normálneho človeka na svete malo zaujímať viac, ako výzor. 

Som nízka. Teda 167 cm nie je tak málo, ale na to, že všetci okolo ma už prerástli, dokonca ja moja mladšia sestra, tak to je dosť mala výška. Mám vlasy plavej farby (špinavý blond), oči mám malé a dosť divnej farby. Po krajoch sú tmavomodré, postupne sa vytieňovali do belasej, zelenej, hnedo-žltej a v strede mám čiernu zrenicu, ale to už má každý. Určite by som tam našla aj viac farieb, ale až tak sa mi to skúmať nechcelo a taktiež neovládam všetky odtiene farieb. Na svojej tvári nemám rada jednu vec --> nos. Zdedila som ho po mame a  mám ho veľký. Ale to je jediná vec, ktorá mi na mojom tele prekáža. Všetci naokolo hovoria, že mám veľký zadok, ale to sa mne nezdá. Som až príliš sebavedomá a narcistická, aby som si to pripustila. To by bol asi tak všetko.

Mám tri sestry (Zuzana, Mária, Nela), otca z nás ide hrabnúť, pretože už je bohužiaľ len jeden chlap v celom našom dome. So setrami máme kocúra Vinca. Je to môj miláčik. Mačka je moje najobľúbenejšie zviera. Možno to je preto, lebo mačka nepotrebuje toľko pozornosti a starostlivosti, ako iné zvieratá. Toto som zdedila po mame. Mne by zdochol aj kaktus. Takto to vyzerá u nás doma.

Som neskutočný bordelár, ale keď sa raz pustím do upratovania, tak všetko musí byť na svojom mieste.  Ešte milujem rúže sýtej farby. Červený, ružový atď. Nosím okuliare, ale len na čítanie, telku a tie veci, takže to až také hrozné nie je. To by bolo tak všetko. Teraz tá podstatnejšia časť. Moja osobnosť.

Takže, ako som už spomínala, tak som neskutočne sebavedomá a narcistická. Je to dosť veľké mínus, ale mne tieto dve vlastnosti vyhovujú a som s nimi spokojná. Taktiež som strešný flegmatik. V živote to určite nebudem mať moc ťažké, pretože si z ničoho nerobím moc veľkú hlavu a je mi to prakticky úplne jedno. Nedokážem sa učiť. To je jedna vec, ktorú naozaj nedokážem. Nedokážem sedieť nad knihou, dívať sa do nej a ešte sa aj z nej niečo naučiť! To by chceli odo mňa veľa. Učivo však pochopím, ani sama neviem ako. Jedna učiteľka nám hovorila, že zo väčšina nedokáže, ale keď ťa priviažu k stoličke a pred teba dajú knihu, že sa budeš učiť. To je podľa mňa úplná sprostosť! Ani toto u mňa neplatí. Ja by som začala nad niečim premýšľať a nakoniec by bol z toho nový príbeh pre vás. Naši by ma po dvoch hodinách rozviazali a boli by neskutočne spokojný a ja by som hodila svoju myšlienku na papier. Učenie preste u mňa nehrozí. Neučila som sa ani na komparo, ani na monitor, ani na prijímačky. Jediné, čo sa dokážem naučiť sú básne, ktoré nám dajú sa naučiť naspamäť, pretože ja jednoduch básne milujem! Keď už sme pri prijímačkách a monitore, tak monitor som dala na 70% (matika) a 80% (slovenčina), čo je skvelý výsledok na flegmatika, čo sa neučil. Prijímačky som spravila na Pedagogickú a Sociálnu Akadémiu (tam sa chystám) a na Dopravnú Akadémiu (tam ma nikto neuvidí!) a na Hotelovú Akadémiu som ani nešla. Sa mi nechcelo :D. Lenivosť. Moja ďalšia vlastnosť, vďaka ktorej sa budem smažiť v pekle. Ale to nie je moja chyba, ale chyba dátumu. Narodila som sa 1.5. čo je siatok práce a ja teda prácu naozaj len oslavujem a určite nekonám.

Moja osobnosť je celkovo dvojtvárna. Ako by som vám to len vysvetlila? Jednoducho som milá a citlivá, ale aj protivná a neznesiteľná. Zamilujem sa len vtedy, keď sama chcem. Nikto nedokáže svoje pocity ovládať, ale mne sa to nejakým spôsobom úspešné darí.

Nikto nechápe môj humor. Väčšinou sa smejem a ani sama neviem na čom. Keby som si mala vybrať medzi svetovým mierom a všetkými peniazmi sveta, tak rozmýšľam nad tým, či bude moje auto čiernej farby alebo bielej. Síce by bolo omnoho rozumnejšie si vybrať svetový mier, pretože vtedy by som toľko peňazí ani nepotrebovala a bola by som boháč, ale čo by to bol za svet bez konfliktov, adrenalínu a tých nebezpečných ľudí? Jednoducho by to bolo o ničom a dosť otravné, keby všetci k sebe boli milý a nikomu by si nemohol vynadať. To by nebolo ono, pretože aj písanie by bolo na jedno kopyto a nikto by ani neuvažoval o konfliktoch v príbehoch a všetky boli o ničom a na jedno kopyto. To mňa však nebaví. Dúfam, že som vám dala presvedčivé argumenty na to, keď sa vám naskytne takáto príležitosť, tak si radšej vyberte peniaze, aby svet nebol nuda.

Som fanatik. Moja ďalšia vlastnosť. Som neskutočný fanatik do One Direction, Eda Sheerana a Tokio Hotel. Jednoducho, keď ma začne niečo zaujímať, tak na plný úväzok a nie len polovične.

Milujem čokoládu. Ďalšia vec, ktorej sa nikdy nezrieknem, aj keby ma kvôli tomu mučili. Podľa toho vyzerá aj moja tvár. Čokoláda zle pôsobí na moju pleť a potom ju mám posiatu pubertálny akné. Ani to mi však nepokazí moju flegmatickú náladu.

Milujem oslavy, tanec a hudbu. To sú veci, bez ktorých si nedokážem predstaviť život. Som pártywoman!

Medzi moje záľuby patrí aj prekladanie pesničiek z angličtiny. Keď sú pesničky strašne krásne, tak sa pri nich aj rozplačem. Jednoducho ma dojmú.

Milujem básne. Niekoľko som ich už aj napísala a myslím, že sú aj celkom dobré. Sú o láske a má to dočinenie s obdobím Romantizmu. Milujem to obdobie♥.

Nerada hovorím o tam, čo nemám rada, ale neznášam nemčinu. Naopak zasa milujem angličtinu a v budúcnosti by som chcela ešte vedieť po francúzski a španielsky. Nemčina u mňa končí presne vtedy, ako aj základná škola.

Ďalšia vec, ktorú milujem, ste vy. Moji čitatelia. Neskutočne ma teší každé vzhliadnutie, reakcia a komentár. Vtedy mm hneď krajší deň. Neskutočne veľa pre mňa znamenáte♥.

Jedna vlastnosť, ktorú som zabudla spomenúť je moja nekončiaca dobrá nálada. Niekto keď ráno vstane, tak si povie: „Bože!“ Ja si poviem: „Wohoo, dnes vyzerám super!“

Ja to až divné, ale ja ráno vstanem a už mám skvelú náladu a nie, na ničom nefičím :D. Proste len milujem život. Keď sa ja naštvem, tak to je už čo povedať, pretože mňa nevytočí takmer nič.

Moje motto znie: „Sny sú dôležité, pretože keď máš sen, tak vieš, čo chceš v živote dosiahnuť a za tým si ideš.“ Môj sen je žiť v Londýne a byť spisovateľkou, ale o tom už niekedy inokedy.

Ináč, 10.3.2013 som sa niečo dozvedela. Tento dátum si pamätám len preto, lebo starký vtedy oslavoval 62 rokov (som jeho najstaršia vnučka). No teraz k veci. Dozvedela som sa, že sa podobám na moju prastarkú, jeho mamu. Františku Bačínsku. Ako z nejakého trápneho amerického filmu, no nie? Má to však aj svoje výhody, aspoň viem, ako budem vyzerať v starobe a nič ma už neprekvapí.

Ešte nemám na svojej osobe rada jednu vec. Moje meno. Beáta. No uznajte, čo je to za meno? Toto som taktiež zdedila po mame a neznášam ho. Prečo sa nemôžem radšej volať Zuzana, Veronika, Tamara, Šarlota, Alexandra, Martina, Adela, Tina, Kristína, Laura alebo niečo také, prečo Beáta? Ble! Veď mien je strašne veľa a ja dostanem práve toto! Však ja sa raz dám premenovať.

To by bolo na teraz asi tak všetko. Pokračujeme v ďalšej časti. Čo na mňa hovoríte?

                                          Tu som ja, v plnej kráse :)

 Ja a moje sestry

Môj ocinko

Moja mamička

Rock Me - 24. part

Tehotná

„Keby som mala kľúče, tak si odomknem,“ povedala a prekrížila si ruky na hrudi.

„Zabudla si si niečo?“ spýtal som sa a určite bolo poznať, ako som v šoku z toho, že tu stojí.

„Áno,“ prikývla.

„Tak ja sa niekde zašijem, aby som ti nezavadzal a ty si zober čo potrebuješ,“ povedal som a otočil som sa na odchod, že sa zašijem niekde v kuchyni.

„Kašlem na nejaké oblečenie, či kozmetiku. Harry, ja som ti prišla po teba,“ povedala a tým ma donútila sa ani nepohnúť a ostať stáť v strede pohybu. Dokonca mi zabehla vlastná slina.

„Asi som zle počul,“ nachvíľku som zapochyboval alebo som si skôr chcel overiť, či náhodou nemám halucinácie.

„Nie Harry, počul si dobre,“ ubezpečila ma.

„Ja asi nechápem. Veď včera?“  snažil som sa jej vysvetliť, čomu nerozumiem, ale prerušila ma.

„Ja viem, čo bolo včera, ale to bolo včera. Veď každý predsa robí chyby a ja bez teba nedokážem žiť.“

„Takže mi odpúšťaš?“ spýtal som sa a ona prikývla. Toto mal gesto mi pre dnes zmenilo život. Musel som ju objať. Chytil som ju do náručia a začal som sa s ňom točiť dookola v tejto, nie moc priestrannej, predsieni. Bol som ten najšťastnejší chlap na zemi.

Presunuli sme sa do mojej izby a tam sme začali zo seba strhávať kúsky oblečenia, ktoré nám prekážalo v tom, čo sme sa chystali urobiť...

*O pár dní neskôr*

Prevalil som sa na chrbát a snažil som sa o to, aby moje nádychy zneli pravidelne. Abbey ležala vedľa mňa a taktiež prerývane dýchala. Odkedy sme sa, dá sa povedať, že pohádali, tak nám to ide v posteli lepšie. Možno to bolo predsa len na niečo dobré, aj keď by som bol omnoho radšej, keby sa to vôbec nestalo a už nikdy nezopakovalo.

„Harry?“ zašepkala moje meno.

„Uhm,“ ozval som sa.

„Mala by som ti niečo povedať,“ opatrne povedala. To by ma teda zaujímala, že čo?
„Áno?“ ľahol som si na bok, aby som na ňu lepšie videl a pozrel som sa na ňu zamilovaným pohľadom.

„Je to veľmi dôležité, ale ja vôbec neviem, ako mám začať,“ tlmene sa zasmiala. Počul som to, aj keď som to asi počuť nemal.

„Tak mi to rovno povedz,“ navrhol som jej, aj keď som asi tušil, čo povie.

„Určite?“ váhavo sa spýtala.

„Určite,“ ubezpečil som ju.

Zhlboka sa nadýchla a povedal: „Podviedla som ťa.“

„Čo?!“ spýtal som sa, už len z princípu.

„Podviedla som ťa,“ štedro mi zopakovala a viditeľne mykla plecami. Tak toto je pre mňa šok. Ja som si myslel, že mi povie, že je tehotná a nie, že ma podviedla! Pripravoval som sa na to, čo jej poviem, keď mi povie tú radostnú novinu, ale na toto som nevedel, čo jej mám povedať. Už som sa chcel tešiť z toho, že budem otcom, ale nemám dôvod sa z tohto tešiť.

„To má byť nejaká pomsta alebo vzbura, čo ako to mám vlastne brať?!“ zúfalo som skríkol túto otázku. Toto som od nej nečakal. Toto vážne nie.

„Cháp to ako len chceš. Ja som len považovala za správne ti to povedať,“ ľahostajne mi tie slová fľochla do tváre. Z tohto celého sa mi zatočila hlava a cítil som, ako ma štípu oči.

Rýchlo som sa postavil z postele a rozbehol som sa do kúpeľne. Zavrel som za sebou dvere, oprel som sa o ne, zošmykol som sa po nich, až kým som nesedel na tej chladnej zemi a čakal som kým sa zo mňa vyderú všetky tie pocity von v podobe plaču. Moc dlho som sa však nenačakal a rozreval som sa ako malé decko. To má byť nejaká pomsta? Ak áno, tak sa jej to podarilo. Už chápem, prečo mi tak skoro odpustila. Pekne si to na mňa vymyslela.

Pekne som tam len tak sedel, zhlboka dýchal a rozmýšľal o tom ,čo jej mám na to povedať. Nemôžem tam len tak nabehnúť a bez slova si k nej ľahnúť naspäť do postele.

Otvoril som dvere a pomaly som vyšiel z kúpeľne. Hneď som uprel zrak na posteľ, na to miesto, kde som ju pred chvíľou nechal samú , lenže tam nebola. V tejto izbe sa nenachádzala.

Pomalým krokom som sa vybral k posteli. Na mieste, kde ležala bol papierik. Zasvietil som lampičku na nočnom stolíku a prečítal som si ho.

Išla som domov. Abbey.

To bolo všetko. Úplne výstižné. Žiadne ospravedlňujúce slová, aké som jej ja hovoril, len tieto štyri slová.

Nemo som sa na ten papierik díval, až som ho nakoniec pokrčil a hodil na zem. Ľahol som si na posteľ a prikryl som sa. Celý som sa triasol, len som si nebol istý, či to je z toho, že mi je zima alebo z tých posledných udalostí.

Začínam uvažovať nad tým, že si to vlastne aj zaslúžim. Veď ja som jej to povedal v deň, ktorý pre ňu toľko znamenal a dokonca aj na tom mieste, ktoré pre ňu toľko znamenalo. Ona mi to vlastne len vrátila.

Nejdem hovoriť, že stonásobne viac, pretože mi urobila presne to isté čo aj ja jej. Najviac ma však na tom štve ten jej prístup k tomu, ako mi to hovorila. Akoby mi hovorila, že dnes raňajkovať nebude a nie to, že sa vyspala z niekým iným. Práve ten prístup na zaráža najviac. Ale ako hovorím. Zrejme som si to zaslúžil...

Nová časť. Dúfam, že som vás moc nezmiatla tým názvom :D Prezradila som vám však to jej prekvapenia a som veľmi zvedavá, čo naň poviete, aj keď jedna Anonymka to aj z často uhádla (ty,ty,ty :D) Každopádne zanechávajte reakcie a komenty. Ďakujem :)

Čo by ste povedali?

Mám na vás jednu otázku. Čo by ste povedali, keby som začala pridávať na tento blog niečo o sebe? Toto nebol môj nápad, ale nápad jednej osoby, že by ju to dosť potešilo a musím sa priznať, že ma ten nápad celkom nadchol. Samozrejme, že by som nezanedbávala popritom Rock Me. Ten príbeh sa už chystám dopísať a už mám pre vás pripravený ďalší s názvom Music (dúfam, že si prečítate aj ten ). Takže by som chcela vedieť, či by ste vy chceli vedieť niečo o tej babe, čo píše Rock Me :D

Rock Me - 23. part

Dvere

Pokrčila som čelo a začala som sa obzerať okolo. Toto sa mi snáď len zdá. Zrazu som našla vhodné slová.

„Ja vlastne, asi by som mala byť rada, že si mi to vôbec povedal. Úprimnosť je základ každého vzťahu, aj tohto, ak sa to ešte vôbec vzťahom dá nazvať. Nemusel si mi to však povedať tu. Na tom mieste, kde sme sa pred mesiacom dali dokopy! Áno Harry, dnes je to presne mesiac, čo sme sa tu, presne na tomto mieste dali dokopy!“ vyčítavo som na neho kričala slová. Už mi bolo úplne jedno, že vidí, ako sa mi slzy kotúľajú po lícach. Teraz som chcela, aby to videl. Chcela som, aby videl, čo mi urobil, ako mi ublížil, ale najviac som chcela, aby pri pohľade na mňa trpel, minimálne tak, ako ja.

„Prepáč,“ povedal a zlyhal mu hlas.

„Nato sa ti môžem vykašlať!“ skríkla som a vypochodovala som odtiaľ. Musela som odtiaľ vypadnúť. Už som sa viac nedokázala dívať na ten jeho ksicht.

Dúfam, že má ešte aspoň toľko rozumu, že sa nevybral za mnou.

Bohužiaľ som si musela ísť k ním ešte po veci. Teda aspoň po kľúče a po kabelku, na ostatné sa môžem vykašľať.

Otvorila som vchodové dvere a mierne som ich za sebou zabuchla. Dúfam, že si to nikto nevšimol. Rýchlo a čím najtichšie som vybehla hore po schodoch až do Harryho izby. Ako som si naplánovala, tak som si odtiaľ zobrala len zväzok kľúčov a kabelku. Aj na tu by som sa vykašľala keby som v nej nemala doklady. Tak rýchlo ako som do tej izby vošla, tak som z nej aj vybehla. Tentoraz som za sebou buchla tak hlasno, ako to len šlo a dúfala som, že som na nich niečo pokazila.

Myslela som si že môj odchod z tohto domu prebehne bez problémov a nikoho nestretnem, ale myslela som zle.

V predsieni som celou silou do niekoho vrazila. Keď som zodvihla hlavu a pozrela som sa , kto mi skrížil cestu, tak som sa naštvala ešte viac, ak to vôbec šlo. Bol to totiž Harry.

„Uhneš mi?“ spýtala som sa a zhlboka som dýchala, aby som z neho nejakým spôsobom nevymlátila život.

„Abbey, nechoď preč. Prosím, prepáč mi to,“ prosíkal.

„Uhni mi!“ skríkla som aspoň o oktávu vyššie ignorujúc jeho prosby. Snažila som sa popri ňom prejsť, ale zablokoval mi dvere!

„Načo si tu potom liezla, keď sa nechceš so mnou porozprávať?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím..

„Nebuď naivný,“ sarkasticky som sa zasmiala, „keby som tu nenechala kľúče a doklady, tak ma tu už neuvidíš,“ povedala som a odstrčila som ho, aby  mi už viac nezavadzal v ceste a poriadne nahlas som za sebou zatvorila dvere. Tentoraz nie s úmyslom na nich niečo pokaziť, ale s úmyslom na neho privolať, jemu nežiaducu, prítomnosť jeho spolubývajúcich.

Rýchlo som zbehla po mramorových schodoch a utekala som k svojmu autu. Nasadla som, kabelku som hodila na miesto spolujazdca a rýchlo som vybočila z tejto ulice, aby som viac nemusela v spätnom zrkadle vidieť ich dom. Dom, v ktorom sa nachádza muž, ktorý mi dnes zlomil srdce a zničil mi ilúzie o tom, že sa dokáže zmeniť.

Po dvadsiatich minútach cesty som konečne zaparkovala na zvyčajnom mieste pred panelákom kde bývam aj s mojimi susedmi. Privolala som výťah. Do necelej minúty bol tu. Stačila som tlačidlo na najvyššie poschodie tam, kde bývam. Odomkla som si, kľúč som dala z vnútornej strany dverí a na nejakú dobu som ich za sebou zavrela. Zúfalo som sa o ne oprela a zviezla som sa po nich dolu. Už som viac nemala silu stáť na nohách, nemala som silu v sebe držať ten plač, ktorý sa zo mňa dral na povrch už dobrú pol hodinu. Nahlas som sa rozplakala. Tu mi to bolo úplne. Bolo mi jedno či ma bude niekto zo susedov počuť, aj tak spolu nevychádzame práve najlepšie. Aspoň mám istotu, že nikto sa ma na nič nebude pýtať. Polovica z nich ani nevie, aké mám vlastne meno a ani ja to neviem o všetkých a je mi to úplne jedno. Hlavne teraz. A už vôbec mi nevadí, že mám po celej tváry rozmazanú riasenku. Síce je dosť možné, že mi to prekáža viac, ako tie moje susedské vzťahy, ale aj tak je to nič proti tomu, čo mi dnes spravil Harry. Ako len mohol? A ja, krava sprostá, som bola, čo sa jeho osoby týka, strašne naivná. Láska je naivná a bohužiaľ nedokážem tomu nijako zabrániť. Srdcu nerozkážem. Všetko na svojom tele dokážem ovládať, až na tento jeden orgán. Práve tento by som potrebovala mať pod kontrolou. Je toto vôbec fér?

Po troch hodinách sedenia pri vchode, na zemi mi už bola kvalitná zima. Ešte stále mi tiekli slzy. Je to divné. Nebyť tejto situácie, tak poviem, že je to až nemožné.

Postavila som sa z tej studenej dlážky a nabrala som odvahu sa pozrieť do zrkadla. Oči som mala červené a opuchnuté, po celej tváry som mala rozmazaný make-up. Moje večne upravené vlasy teraz skôr pripomínalo výbuch. Ten odraz v zrkadle vôbec nepripomínal ten ktorý tak dobre poznám.

Išla som do kúpeľne, dať sa trochu dokopy. Aspoň môj vonkajší vzhľad, lebo z vnútornými pocitmi toho moc nenarobím.

Opláchla som sa studenou vodou, aby som sa zbavila ten čiernej farby. Vlasy som si rozčesala a dala do gumičky, aby som si ich zajtra nemusela ostrihať.

V spálni som si šatku, rúžovú tuniku a úzke čierne rifle zamenila za pohodlné šedé tepláky a modrú mikinu s potlačou. Zašla som do kuchyne, že sa niečoho najem, ale keď som sa v nej objavila, tak mi došlo, že vlastne na nič nemám chuť. Tak som si vzala aspoň fľašu minerálky a vrátila som sa späť do spálne.

S úľavou som sa hodila na posteľ. Nechcelo sa mi nič robiť len ležať. Nechcelo sa mi nad ničím premýšľať, lenže myslenie je taká vec, ktorú nikdy nezastavíš. Aj keď si v mysli hovoríš, že na nič nejdeš myslieť, tak myslíš na to, ako nemyslíš.

Tak som teda ležala a premýšľala. Premýšľala som na tým, čo mám v tejto chvíli robiť. Mám mu odpustiť? Tak to teda nie!! Okamžite som tieto myšlienky vyhnala z hlavy. Nie som predsa nijaká hračka, ktorú raz za čas vymeníš za nejakú inú, ale neskúr sa k nej vrátiš.

Lenže ja nechcem prísť o priateľstvo s chalanmi a babami, ale stretávať sa s nimi a pri tom už nikdy neuvidieť Stylesa je priam nemožné. To akoby som bývala pri mori a nikdy doň nevstúpila, to jednoducho nejde.

Opäť sa mi v mysli vynára tá blbá otázka ktorú naznášam už len pretože ma napadla. Mám mu odpustiť? Nie! Nechcem! Nemôžem! Nechcem, či nemôžem? Asi niečo medzi tým. Sama neviem, ku ktorej z tých dvoch možností sa mám nakloniť.

A čo tak spraviť kompromis? Práve ma napadla jedna . Čo tak mu odpustiť len akože a potom ho prekvapiť? Táto myšlienky sa mi páči Dnes mi normálne zlepšila náladu a to som si myslela, že sa to ani nedá. Ako sa tak dívam, tak všetko je možné...

Z Harryho pohľadu:

(Ďalší deň)

Vôbec sa mi dnes nechcelo vyliezť z postele. Najradšej by som tu ostal už navždy. Cítim sa presne ako v deň, keď som k nej prišiel a ona ma odmietla.

Dnes to je však celé inak. Dnes neublížila ona mne, ale ja jej. Celé som to pokašľal. Je to presne také, akoby som zahodil mesiac života.

Pokojne som ležal na posteli a pomaly zaspával.  Noci som toho moc nenaspal, svedomie mi nedovolilo.

Oči sa mi už od únavy zatvárali a takmer som spal, keď niekto zazvonil na zvonček. Okamžite sa mi vrátila stratená energia a stúpol mi adrenalín. Oni si zabudli kľúče?! Veď išli na obeda ani jeden z nich si nevzal kľúče? To si robia srandu!

Zvonček zazvonil znova, keď som už bol na schodoch.

„Veď už idem!“ zakričal som najhlasnejšie, ako som len mohol a dal som si záležať na tom, aby počuli aký som naštvaný a čo si o nich myslím.

Keď som už bol v predsieni, tak som začal na nich hovoriť, lebo som si bol istý, že to už budú určite počuť.

„Načo ste sa trepali niekam do reštaurácia, keď nemáte kľúče? Išli ste všetci ôsmi a ani jedného z vás nenapadlo si vziať kľúče? Chcel by som vedieť, čo by ste robili, keby som nebol doma,“ po týchto slovách som už otvoril dvere, mal som ešte niečo na srdci, ale keď som zbadal, kto tam stojí, stratil som reč...

Nová časť, pochybujem, že sa vám bude páčiť tak, ako tá predtým, aj keď tak boli 2 dislike-y (chápem prečo :D), ale aj tak tu je. Je dosť dôležitá. Má dosť odveci podnadpis (Dvere). Volá sa to tak preto, lebo ma nič lepšie nenapadlo a keďže tam trikrát tresla dvermi, tak preto dvere. Ale to vás zrejme nezaujíma. Mňa však zaujíma, čo si myslíte o tom prekvapení, ktoré Abbey chystá?

Ďakujem za viac než 1700 vzhliadnutí :) Love ya ;-*

Rock Me - 22. part

Výročie

„Dobre, tak teda poďme,“ s veľkými obavami som súhlasila. Nevedela som, čo chce, ale nemala som z toho dvakrát najlepší pocit. Alebo možno len chce osláviť to, že dnes je to presne mesiac, čo sme spolu.

Vyšli sme von a dosť dlho som čakala, čo mi chce povedať, ale on sa vôbec neponáhľal. Nechcela som sa ho na to vypytovať, ale tŕpla som a čakala.

Prešli sme už dobrý kus cesty od ich domu a až vtedy sa ujal slova.

„Vieš, že ťa milujem?“ spýtal sa a ja som prikývla. Bola som si istá, že to tak je.

„Vieš, že ťa milujem najviac na celom svete a už nikdy nikoho tak ľúbiť nebudem?“ položil mi prakticky tú istú otázku, ale aj tak som mu prikývla. Dúfam, že ma neťahal len kvôli tomuto von. To by ma vážne naštval.

„Harry. Pochybujem, že si mi chcel povedať len toto. Takéto niečo mi hovoríš niekoľkokrát denne, tak mi to už jednoducho povedz,“ povedala som s úsmevom na tvári a dúfala, že už konečne začne hovoriť k veci.

Konečne prestal kráčať a tak som zastavila aj ja. Keď som sa pozrela do jeho tváre, tak som znervóznela ešte viac, ako som bola doteraz.

On len sklopil hlavu k zemi a niečo povedal. Lenže ja som mu nič nerozumela. Povedal to dosť potichu.

„Čože? Nerozumela som,“ povedala som a snažila som sa s ním nadviazať očný kontakt, lenže sa mi to nepodarilo, tak som len prišla k nemu a povzbudivo ho chytila za ruky, no on sa skľúčil a vytrhol ich. Nadvihol hlavu, pozrel sa svojimi uslzenými očami do tých mojich a znova uprel zrak do zeme. Tak toto nie je dobré! Čo sa stalo, dočerta?! Prečo je takýto?
„Harry, povedz mi, čo sa stalo!“ trocha som zvýšila hlas. Nie preto, že som sa na neho nahnevala pravdupovediac, bolo mi ho skôr ľúto, ale už ma dosť štvalo, že ma drží v tejto neistote a hrozí mi nervoví kolaps z toho, ako sa správa.

„Podviedol som ťa,“ povedal to dosť nahlas, aby som tomu rozumela, ale aj tak som sa spýtala: „Čo si urobil?“

„Podviedol som ťa,“ zapakoval a ani sa mi neodvážil pozrieť do očí.

Zatočil sa so mnou celý svet. Toto som nečakala, toto fakt nie. Hocičo iné, ale toto?

„Čože? Ako si mohol!?“ kričala som ako zmyslov zbavená. Začala som od neho cúvať preč. Doteraz som neverila, že som mi môže niekto takto zhnusiť behom dvadsiatich sekúnd, ale teraz už viem, že aj  toto je možné. Ale Harry?

„Nemôžeme sa radšej baviť o počasí?“ pozrel sa na mňa, zahryzol si do spodnej pery a utrel si uslzené oči.

„Robíš si srandu?!“ skríkla som po ňom a on len pokrútil hlavou. On si vážne zo mňa strieľa! Vôbec mu nerozumiem. Vôbec. Najskôr sa tu rozreve, ešte predtým, než mi to povie a potom žartuje? Je on vôbec normálny?

Ale ako chce. Idem hrať jeho hru.

„Dobre. Výrazne sa ochladilo, obloha sa zamračuje, pofukuje vietor a o chvíľu bude určite pršať. Počasie presne vystihujúce moju náladu. Bože Harry, ako si mohol?“ poslednú vetu som znova zakričala. Zúžila som oči a sledovala som, čo urobí. Z toho všetkého mi bolo nesmierne do plaču, ale snažila som sa to zastaviť hlbokými nádychmi a výdychmi.

„Prepáč mi to. Ja som nechcel. Keď som si to uvedomil bolo už neskoro. Prepáč... prosím,“ znova sa dal do plaču. Dnes je akýsi náladový. To je fakt až tak sprostý, že si myslí, že mu to prejde?

„Kedy?“ spýtala som sa ho bez toho, aby som sa na neho pozrela. Zaujímalo ma, kedy to urobil. Sa ma neviem prečo, ale zaujímalo ma to.

„Čo?“ spýtal sa, akoby nechápal, čo po ňom chcem.

„Kedy si to urobil?“ zopakovala som mu otázku s presnejšími indíciami. Dúfam, že teraz to už pochopil.

„Neviem presne, približne pred týždňom,“ povedal so sklopenou hlavou.

„Aha. Takže približne týždeň si sa mu dokázal dívať do očí a tváriť sa, že sa nič nestalo a všetko je v pohode? Obdivujem ťa, toto by som nedokázala ani ja,“ uznanlivo som pokrútila hlavou. Ja by som sa na neho nedokázala ani pozrieť. Aj tak stále nerozumiem tomu, ako len mohol.

„Ja som ti to chcel povedať skôr, prisahám. Len som nevedel ako a ani kedy,“ zúfalo sa na mňa pozrel a očividne v sebe choval ešte kúsok nádej, že mu to odpustím.

Lenže ja som sa vôbec nechystala mu povedať, že sa na neho nehnevám. Ja som totiž nevedela, čo mu mám povedať a nutne som odtiaľto potrebovala vypadnúť. Lenže aj to chcelo nejaké slová na rozlúčku.

Prekrížila som ruky na hrudi a odvrátila som od neho pohľad. Už som viac nedokázala v sebe dusiť, ale zo všetkých síl, ktoré mi ešte ostávali som sa snažila. Taktiež som nedokázala, ale snažila som sa nenechať na sebe poznať, ako veľmi sa ma to dotklo a ako neskutočne mi to ublížilo.

Rýchlo som si utrela slzu, ktorá sa mi skotúľala po líci. Na dlhší čas som zavrela oči a zhlboka dýchala, aby som takých sĺz nemusela utierať viac. Keď som otvorila oči, takmer ma trafil šľak... 

Takže, je tu nová časť. Dúfam, že sa vám páčila, pretože mne neskutočne. Táto časť prakticky mení všetko, čo ste si o tomto príbehu mysleli a ja som nevedela dočkať dňa kedy ju konečne napíšem. Aj som sa dočkala. Neskutočne dobre sa mi písala, teda aspoň sa mi písala lepšie, ako tie časti predtým :D

Napíšte mi na ňu svoj názor, pretože k tejto časti ma to špeciálne zaujíma :)

Rock Me - 21. part

Párty

Dnes je to presne mesiac, čo chodím s Harrym a celá verejnosť pozná meno Abbey Jay Fletcher. Jeden človek by ani neveril, že za takú krátku dobu ťa bude poznať 12 000 000 ľudí po celom svete a minimálne polovica z nich ma bude neznášať.

Dokonca na twitteri už nemám len 2000 followers (väčšina z nich ma followla len preto, lebo ma followli 1D), ale už mám niečo cez 3 000 000. Dokonca mám pár followers aj od celebrít. Niektorých z nich dokonca aj osobne vďaka tej párty, čo vymyslel Harry a chalani mu ju pomohli zorganizovať. Vraj ma musí zoznámiť svojim priateľom.

Takto som spoznala Demi Lovato, Andyho Samuelsa, Cher Lloyd, Jamesa Arthura, Simona Cowella, Nicole Schweinzinger, Justina Biebera, Ollyho Mursa, baby z Little Mix, Taylor Swift (s Harrym sú napodiv veľmi dobrý kamaráti) a ešte mnoho ďalších osobností. Spoznala som aj Harryho sestru, Louisove sestry, Zaynove sestry, Niallerovho brata Grega aj s Liamovými sestrami Ruth a Nicolou. Niallov brat sa cítil medzi toľkými babami až moc zle. Chudák :D. Louisove sestry šli domov už pred desiatou, pretože ešte nie sú dospelé a Louis bol rád, že sa mu mamu podarilo aspoň nejako presvedčiť. Zaynove sestry tiež museli ísť domov, ostala tam len Doniya.

Ďalej som Harryho, Zaynových, Niallových, Lousových a Liamových priateľov, ktorých spoznali počas života aj tých, s ktorými vyrastali. Dokonca ma Harry zoznámil s chalanmi z jeho bývalej skupiny White Eskimo.

O Harryho detstve som sa dozvedela neskutočne veľa vecí. Veľmi radi mi to prezradili jeho kamaráti, chlapci zo skupiny a dokonca aj Gemma. Dozvedela som sa aj to, čo Harry určite nechcel, aby som vedela a keď započul o čom sa bavíme, tak ma od nich tak rýchlo odtiahol ako to len šlo. Dlho som sa však na neho nehnevala, pretože ako výhovorku, prečo ma od nich zobral preč ma, že ma chce ešte niekomu predstaviť. Ten niekto bol Ed Sheeran! Ten chlapík s tým neskutočne vynikajúcim hlasom a prenádhernými textami piesní! Vždy som ho chcela spoznať, Harry akoby to vedel, keď mi ho predstavil ako posledného a s toľkou hrdosťou a pri tom ma len chcel odlákať od jeho sestry.

Zvyšok večera mi už boli ostatný totálne ukradnutý, bola som zavesená na Edovy a ospevovala ho. Jeho texty piesní, do ktorých som sa zamilovala (veď o svojom hovoria aj Moments a Little Things, ktoré napísal pre 1D). Rozplývala som sa nad jeho prekrásnym hlasom, až mu to muselo byť trápne a teraz, keď sa pozriem spätne, čo som mu tam hovorila, tak mám záchvaty smiechu.

Nakoniec ho odo mňa zachránil žiarliaci Harry, ktorý sa očividne bál o svoje miesto u mňa a teda mal sa aj o čo. Ja som však od neho neodišla skôr, kým mi nedal svoje číslo a nevyfotil sa so mnou. Ešte som nedostala tú odvahu mu zavolať, veď kto by aj? Po tom, čo som mu tam nakecala sa sama sebe nedivím, takže ani neviem, či mi dal správne číslo a podľa všetkého to ani nezistím. Sľúbil mi však, že ma followne a tak sa aj stalo. Cez twitter sme si čo to popísali, ale pri tom to zatiaľ aj skončilo. Zatiaľ. 

Boli sme hore a zabávali sa až do šiestej rána. Teda dovtedy vydržal iba niekto z tej minimálne stovky, čo boli pozvaný. Niektorí šli prespať opicu na gauč alebo do izieb, niektorí šli domov a niektorí ťahali s nami UP ALL NIGHT. O šiestej to už nik nevydržal a spali sme už aj postojačky a tak sme si šli ľahnúť. Predsa len to je pohodlnejšie. Tí čo nebýval v blízkosti sa naskladali do motelov, hotelov a neviem ešte čoho a ja s Harrym sme uvoľnili posteľ pre tých, čo už ani v hoteli nechceli. Zavolala som taxík a šli sme ku mne domov. Harry v tom taxíku takmer zaspal, ale prebrala ho moja otázka, že kde je Ed? Akoby zázrakom našiel stratenú energiu a povedal, že okolo tretej už šiel domov a ešte ma má pozdraviť. Ja som sa potešila, Harry sa zamračil, ale hneď, ako sa za nami zavreli dvere od môjho bytu sme boli obaja v posteli a spali skoro celý deň.

Ešte asi dva dni nám trvalo, kým sme dali dom ako tak do poriadku, ale ešte teraz nájdeme kde tu vec, ktorá nepatrí ani jednému z nás.

Behom tohto mesiaca sa zmenila ešte jedna vec. Prekonala som sa alebo ma Harry zlomil, to už teraz neviem, no podstatné je, že sme spolu už spali. V celom živote som nezažila nič krajšie, nikdy som nevidela Harryho oči viac žiariť od šťastia a ani moja prvá skúsenosť nebola taká prekrásna, ako táto. Nikdy na to nechcem zabudnúť.

Z premýšľania ma vytrhlo klopanie na dvere.

„Môžem vojsť?“ spoza dverí vykukla Harryho kučeravá hlava.

„Ale jasné. Veď je to tvoja izby,“ povedala a zodvihla som sa z postele.

„šla by si sa prejsť? Potrebujem ti niečo dôležité povedať,“ spýtal sa m a ja som začala mať obavy...

 Moja láska ♥♥

Nech sa páči, nová časť. Tak čo? Páči sa vám, alebo nie? Ako si myslíte, že to dopadne? -- >Komentík :)

Ďakujem za viac než 1500 vzhliadnutí :) Sľubujem, že sa budem snažiť pridávať časti častejšie (:D), ale teraz je toho veľa, keď sú tie prijímačky (síce som už mesiac prijatá na školu, ale na niečo sa vyhovoriť musím :D) Ale nie, zajtra idem na jedny prijímačky, no nerobím si z toho veľkú hlavu, presne ako z monitoru (veď tak to aj dopadlo :D) Idem na ne len tak provizórne, nech viem, ako to vôbec vyzerá ;D

BTW: Čo poviete na moju lásku? (Komentík) Ak mi to nevyjde s Harrym, tak mi držte palce, nech aspoň s Edom :D

Rock Me - 20. part

Si si istá?

„N-naozaj nie,“ zakoktala sa a v jej očiach som zbadal niečo ako strach.

„Dobre,“ usmial som sa na ňu, ale to len preto, aby nevedela, že som si to všimol. Tak sa mi zdá, že sa úmyselne vyhýba jednej veci. Zaujímalo by ma, prečo? Veď je odo mňa o tri roky staršia.

Možno som na ňu príliš tlačil, asi som to pokazil. Ja som ale korunovaný debil!!

Z pohľadu Abbey:

Ja som taká krava! Nemusela som sa tváriť tak rozpačito. On si asi myslí, že neviem, že si to všimol, ale ja nie som sprostá, toto by si všimol aj slepý! Mohla som si aspoň už niečo vymyslieť. Teraz sa bude určite obviňovať z niečoho, čo ani neexistuje a všetko je to moja vina. Vlastne je to vina tej mojej úbohej minulosti, ktorú zo srdca neznášam.

Naposledy som z niekym spala vtedy, keď som s tým „podnikala“. To sú už tri roky, vlastne ani neviem, ako sa volá, ale to je teraz jedno.

Zrejme mám skôr strach z ho neuspokojím podľa jeho predstáv, ako z toho samotného aktu. Bože!! Rozmýšľam tu nad takými debilinami, až sa mi rozum zastavuje. Ale čo ak takéto debiliny patria ku vzťahom? Lenže ja nechcem toto riešiť, ale zjavne musím. Aaach neznášam to, neznášam svoju minulosť, jednoducho neznášam!!!

Rýchlo som sa osprchovala a vyšla som von, nech Harryho nijako neobmedzujem. Naše stretnutie v jeho izbe prebehlo bez jediného slova a cítila som sa strašne previnilo. Navliekla som na seba oblečenie, v ktorom som včera prišla, sadla som si na sedačku a čakali, kedy s tej kúpelne vylezie. Po chvíľke aj vyšiel.

Začal sa obliekať. Bolo tu také zvláštne ticho až mi to bolo nepríjemné. Bolo mi jasné, že je naštvaný, ale otázne zostávalo, či je naštvaný na mňa alebo na seba.

„Prepáč,“ povedala som a postavila som sa zo sedačky, na ktorej som doteraz sedela.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ spýtal sa a nechápavo sa na mňa pozrel.

„Za to, že som ťa odmietla a vyzeralo tak, ako to vyzeralo,“ snažila som sa mu to vysvetliť, ale nevyzeral tak, že by to pochopil.

„To skôr ja by som sa ti mal ospravedlniť. Nemal som ťa do niečoho tlačiť. Dobre viem, ako ti vadilo, že som sa z nejakou babou vyspal hneď ako som ju spoznal a tebe som navrhol to isté,“ povedal a mne hneď bolo jasné, že sa hnevá na seba a nie na mňa.

„To vôbec nie je tak, ako si myslíš,“ snažila som sa ho vyviesť z omylu.

„Tak ako potom?“ otočil sa ku mne so spýtavým pohľadom.

„To nie je kvôli tebe, ale kvôli mne,“ týmito slovami som mu to chcela celé vysvetliť  ale podľa toho jeho pohľadu som usúdila, že sa mi to nepodarilo a tak som pokračovala. Síce neochotne, ale pokračovala: „Vieš, to kvôli tým zlým skúsenostiam z minulosti. Vlastne celá moja minulosť je jedna veľká zlá skúsenosť. Možno to je ten dôvod, prečo som ťa minulý týždeň odmietla, keď si za mnou prišiel. Nedokázala som uveriť, že niekomu na svete na mne záleží a má ma skutočne rád.“

Dúfam, že mu to ako vysvetlenie stačilo, pretože som nemala chuť mu to podrobnejšie vysvetľovať a podľa toho jeho prekvapené výrazu to vyzeralo, tak že mám prúser lebo mu to nestačilo. Nervózne som si kúsala spodnú peru a čakala, čo mi povie.

„To som nevedel,“ prehovoril po chvíľke ticha. Len som nemo prikývla a znova si majetnícky sadla naspäť na sedačku. Stále som čakala, čo ešte povie pretože mi bolo jasné, že to nie je všetko. Išla som z toho zošalieť!

Obliekol si sivé tričko, čo vytiahol zo skrine a prišiel ku mne. Sadol si vedľa mňa a schytil ma do svojho náručia. Bez váhania som sa k nemu schúlila a hlbokými nádychmi som do seba sala jeho vôňu.

„Nechceš sa o tom porozprávať?“ spýtal sa a mne okamžite odľahlo.

Pokrútila som hlavou a povedala: „Nie, možno niekedy inokedy, ale teraz vážne nie. Nerada o tom hovorím.“

Vlastne neviem, či sa mi o tom niekedy bude chcieť hovoriť, ale to som mu už radšej nepovedala, aby ma nezačal presviedčať.

„Vážne sa ti o tom nechce hovoriť?“ uisťoval sa a v jeho hlase bolo počuť určité sklamanie, ktoré sa mu nepodarilo zamaskovať alebo sa to ani nesnažil zamaskovať a myslí si, že ma tým presvedčí. Pfff tak to asi ťažko.

„Vážne,“ prikývla som, „ ale celkom rada by som niečo zjedla,“ snažila som sa o prudkú zmenu témy, ale nešlo len o tú zmenu, vážne som bola hladná.

„To aj ja,“ súhlasil, takže sa mi podarila aj ta zmena témy. „Poďme sa dolu najesť,“  navrhol.

„To by bolo super,“ usmiala som sa no úsmev mi hneď zmizol, keď som si spomenula na isté riziko, že ostatný už dole raňajkujú a bude spoveď.

Postavili sme sa zo sedačky a ruka v ruke sme sa vybrali dolu schodmi, rovno do kuchyne rovno do miestnosti, odkiaľ sa ozýval hlasný smiech a to miesto bolo určené na to, aby nám prinášalo strach z toho, že nás tam čaká smrť!! (: 'D)

„Tak vy už spolu?“ spýtala sa Eleanor, keď sme sa objavili vo dverách kuchyne a odpila si zo šálky. Ja a Harry sme sama seba pozreli a mykli plecami na znak, že čo čakala, ale Harry mi povzbudivo stlačil ruku. To znamenalo, že je rovnako nervózny ako ja. Som rada, že v tom nie som sama.

„Takže, ak to dobre chápem, vy ste nám dali košom len preto, lebo ste nevedeli počkať ešte dve hodiny a potom to robiť?“ spýtala sa Perrie a ukazovala na nás nalakovaným prstom.

„Nechápeš to dobre, pretože mi sme spolu nespali,“ pvedal Harry.

„To ti tak uveríme,“ s úškrnom na tvári krútili Eleanor hlavou a Pezz ju napodobňovala.

„Čo sa deje?“ spýtal sa prichádzajúci Liam, vzápätí sa zasekol v strede chôdze, asi meter od nás, a nechápavo civel na naše prepletené ruky. Super, už nie len El a Perrie, ale aj Liam. Vyvíja sa to skvele (irónia).

„Takže už konečne spolu?“ spýtal sa po chvíľke skúmania našich rúk. Asi to už aj jemu prišlo divné.

„Áno. Konečne,“ znova prehovoril Harry, chytil ma za bok, hrdo si ma k sebe pritiahol a dal mi pusu na vrch hlavy.

„A tvrdia nám, že v  noci  vedľa seba len tak, nečinne ležali,“ posťažovala sa Perrie. Tá si nedá pokoj. ;(

„Takto nás klamať,“ Eleanor neveriacky krútila hlavou.

„Eleanor Jane! My neklameme!“ napomenula som ju. „Ale myslíte si, čo chcete,“ dodala som.

„Takže ty hovoríš! Už som si myslela, že Harry z teba vyjebal reč,“ povedala Perrie a s Eleanor sa začali nahlas smiať. Očkom som kukla aj na Liama, či aj jemu nie je náhodou do smiechu, ale tomu sme už boli úplne ľahostajný a chystal raňajky pre dvoch. Pre neho a pre Danielle.

„Nemohol, keď  nič nebolo,“ mykla som plecami.

„Jasné, jasné. To sme už dnes počuli,“ plne súhlasila s nami Perrie.

„Kašli na ne,“ pošepol mi Harry a dal mi pusu na tvár. Len som prikývla s prítulným úsmevom a šla nám chystať raňajky. Prvýkrát v živote som chystala raňajky pre dvoch ľudí. Síce za asistencie Harryho to šlo rýchlo, ale aj tak...

Takže nová časť. Pomaly sa blížime ku koncu romantických častí a začínajú sa zápletky. Dúfam ale, že to neprestane čítať a sľubujem, že sa to budem snažiť dávať častejšie :))