Scars Stay 3

Hrdinovia skončia vždy najhoršie

Po týždni, ktorý som strávil len vo svojej spoločnosti, zavretý v byte, som sa rozhodol, že je čas ísť na verejnosť. Vlastne to nebolo z vlastnej vôle, skôr zo zúfalstva. Minuli sa mi totiž zásoby všetkého, čo som mal doma. Aj alkoholu. Viem, že som mohol len zbehnúť do najbližšej večierky, no pochybujem, že by tam mali niečo, v čom nie je jed.

Obliekol som si mikinu, ktorú som vytiahol zo skrine a rifle, ktoré sa už týždeň povaľovali po zemi vedľa postele, bez povšimnutia. V takomto oblečení som sa premával nočným Londýnom, osvetlených len neónovými lampami, s kapucňou na hlave a s rukami vo vreckách.

Vošiel som do prvého baru, ktorý mi prekrížil cestu. Ani som si nestihol všimnúť jeho názov, ale komu na tom záleží? Mne teda nie.

„Čo to bude?“ spýtala sa ma barmanka, keď som si sadol za bar.

„To je jedno. Hocičo,“ povedal som bez toho, aby som sa na ňu pozrel. Po chvíli predo mňa postavila dopoly plný dvojdecový pohár čírej tekutiny. Nalial som do seba obsah pohára a prázdny som ho opäť položil na pult. Pohár bol znova okamžite plný. Prvýkrát som sa na tú barmanku pozrel. Usmievala sa na mňa, zatiaľ čo sa nahýbala cez pult, aby som mal čo najlepší výhľad na jej výstrih. Pozerala sa na mňa, akoby som tu bol len ja. Musím uznať, že mala krásne oči. Ich odtieň som vďaka tme nemohol odhadnúť, no bol som si istý, že ich má tmavé. Veľké, tmavé oči s pekným širokým úsmevom. Presne taký úsmev má Zoe, len oči má drobné a belasé ako nebo, no snažila sa zväčšiť si ich čiernom linkou na oči a o to svetlejšiu farbu jej šošovky mali.

Keď som sa opäť vrátil na zem, tam kde nie je Zoe moja, ale Patrickova, pristihol som sa, ako sa usmievam, čo si tá barmanka mohla zle vyložiť. Zrejme to tak aj urobila, keďže jej úsmev sa väčšmi roztiahol, aj keď to vyzeralo, e to už nie je možné.

Potriasol som hlavou a znova som do seba nalial na jeden hlt celý pohárik toho istého alkoholu.

„Vezmem si celú fľašku,“ povedal som jej a položil som na stôl dvadsať libier, keď som si bol istý, že dnešná noc by neskončila tak, že by som v posteli spal sám. Avšak, čo je na tom až tak zlé? Veď som  slobodný chlap. Ale necítim sa tak. Keby som sa s ňou vyspal, tak by som sa cítil, akoby som Zoe podviedol.

‚Veď ona ťa aj tak podvádzala s Patrickom,‘ pripomenul som si v duchu.

Vytrhol som jej z rúk fľašu, za ktorú som si zaplatil. Sadol som do boxu, na stôl som si položil, ktorú som doplna alkohol z fľaše. Už som si myslel, že zvyšok dopijem v pokoji a zároveň v nejakej spoločnosti, aj keď cudzej, no spoločnosti, ale túto harmóniu narušila hádka od vedľajšieho stola.

„Daj mi pokoj,“ hystericky zakričal ženský hlas.

„Ale ja som s tebou ešte neskončil,“ oponoval jej muž, ktorý ju hneď potom začal hladiť rukou po stehne. Plesla ho po ruke.

Neviem, čo to do mňa vošlo, no postavil som sa z odhodlaním brániť česť  neznámej.

„Daj jej pokoj,“ zopakoval som slová, ktoré mu pred chvíľou povedala ona. „Nevidíš, že si to neželá?“

„Ty sa do toho nestaraj!“ povedal a päsťou mi strelil do nosa. Ihneď som pocítil, ako mi krv tečie dolu hrdlom a slzy sa mi hrnú do očí. Už dávno som nepocítil fyzickú bolesť.

Chytil som sa za poranené miesto, neznáma zhíkla a chytila sa za ústa. Práve v tomto okamihu ma rytierskosť opustila a vybehol som von z klubu, ktorého meno doteraz neviem, ale určite viem, že sa tu už nikdy nevrátim.

„Dobre, tak si bež za ním ty krava, ale za mnou už nikdy nelez!“ zakričal ten nepríčetný chlap, ktorý mi pravdepodobne zlomil nos. Stuart ma určite zabije.

„Počkaj, počkaj!“ kričala ženský hlas, to mi však bolo jedno. Divím sa, že mi tá bolesť ešte nezatupila všetky zmysly.

Zrazu ma zozadu za rameno chytila malá ruka a ja som sa otočil, pripravený na útok, ktorý mi určite nebolo treba, keďže to bola tá neznáma, vďaka ktorej som dostal päsťou do tváre.

„Čo!“ skríkol som po nej, pretože som na ňu bol naštvaný. Viem, že si to nezaslúžila, no moja ešte horšia, než zlá nálada ma premohla.

„Ospravedlňujem sa. Viem, že si ma chcel len obraňovať, vážne ma to mrzí,“ ospravedlňovala sa mi a je výraz, ktorý hovoril, že to myslí úprimne vážne mi len napomáhal k tomu, aby som jej uveril.

„Kašli na to, dobre? Idem domov,“ povedal som jej skôr, než som úplne vykrvácal. Naozaj potrebujem ísť domov.

„Mohla by som ti nejako pomôcť?“ ľútostivo sa na mňa pozrela. Už dávno som nevidel taký úprimný úsmev.

„Nie, ďakujem. Myslím, že na dnes mi už pomoci stačilo,“ odpovedal som jej, otočil som sa a chcel som pokračovať v ceste, no neznáma ma chytila za ruku a prinútila ma otočiť sa.

„Ja viem, že si zrejme naštvaný, no ja budem mať výčitky svedomia, ak ti nepomôžem,“ dívala sa mi priamo do očí, až to bolo nepríjemné. Mala naozaj hrejivý pohľad.

„Prepáč, ale mne sú tvoje výčitky svedomia úplne ukradnuté,“ vytrhol som si ruku z jej zovretia, no nedokázal som odísť.

„Ja viem, strašne ma to mrzí. Ja... mohol by si ísť ku mne domov, ošetrila by som ti to,“ opäť sa na mňa pozrela tým spôsobom, ktorý nedokážem opísať, ale je to neskutočne príjemný pocit. Alebo si to len nahováram?

„Je to asi pol hodina cesty tadiaľto, ale keby sa nám podarilo zastaviť taxík, tak do desiatich minút by sme u mňa mohli byť,“ v druhej polovici vety sa začala skôr zamýšľať sama zo sebou.

„Ja to mám desať minút cesty aj bez toho, aby som musel zastavovať taxík, takže tvoje služby nebudem určite potrebovať,“ protivne som sa na ňu usmial a teraz som už vážne šiel domov.

„Prečo ste dnes vy chlapi taký odporný? Čo máte krucinál za dni? Tak prepáč, že som sa snažila pomôcť ti!“ zakričala za mnou, no mne boli jej city ukradnuté.

Otočil som sa a odkričal som jej naspäť: „To so ženami niečo je!“

Sám neviem, prečo som jej tieto slová odkričal naspäť, no po nich mi hneď bolo ľahšie. Ani neviem, či ma počula, ale vlastne mi to bolo jedno. Pre mňa bolo oslobodzujúce už len to, že som to povedal.

Díval som sa na to, ako odchádza úplne opačným smerom ako ja a potom som sa otočil a už naozaj upaľoval domov, lebo som nechcel vykrvácať, čo bolo dosť pravdepodobné, keďže krv neprestajne tiekla ďalej...

Je divné, koľko obrázkov som našla na posledné vety tejto časti a to som ešte ani neprezrela celý súbor. O tom som však nechcela. Vlastne ani neviem, čo by som chcela k tomuto povedať. Asi nič :)

Scars Stay 2

Krásne lži

Ležím na deke v tráve, zatiaľ čo si zo zatvorenými očami užívam ako ma lúče slnka šteklia po tvári. Pokrčím nosom, keď zistím, že lúče nie je to jediné čo mi prechádza po tvári, ale sú v tom zaletené aj dlhé blond vlasy, ktorých majiteľkou je Zoe. Otvorím oči, aby som sa na ňu mohol pozrieť. Na jej krásne modré oči, ktoré dnes majú rovnaký odtieň, ako jasná obloha nad nami, na jej pery namaľované červeným rúžom, ktoré okrem toho rúžu zdobí ešte prekrásny úsmev, ktorý jej hneď vrátim.

„Myslela som si, že spíš,“ povedala a brnkla mi po nose.

„Ako môžem spať, keď tu mám teba?“ zakrútil som hlavou, chytil som ju za šiju a pritiahol k sebe.

„To teda neviem,“ povedala a zasmiala sa predtým, než spojila naše pery.

„Poďme sa prejsť,“ energicky sa postavila zatiaľ, čo ja som bol stále v eufórii nášho bozku. Len, čo to dopovedala, ani mi nedala šancu na odpoveď a už ma ťahala na nohy.

Oprášil som si nohavice, aj keď som ležal na zemi a rozbehol som sa za Zoe, aby som zmenšil tú vzdialenosť medzi nami.

„Je tu krásne, však?“ opýta sa ma a pritom pobehuje po lúke plnej rozkvitnutých kvetov. Milujem leto. Zvlášť, keď ho trávim zo Zoe.

„Je tu nádherne,“ súhlasil som s ňou. Vzal som ju do náruče a začal som s nami točiť v strede rozkvitnutej lúky. Zoe sa prestala smiať a spojila naše pery. Ja som sa však neprestal točiť, až kým sa Zoe odo mňa odtiahla a neverbálne ma prinútila ju opäť položiť na zem.

„Ľúbim ťa, vieš to?“ vyznal som jej lásku, zatiaľ čo som sa jej pozeral priamo do jej očí, dokonalo kontrastujúcich s oblohou nad nami.

Zoe prikývla a povedala: „Ľúbim ťa.“

Počuť od nej tieto slova pre mňa znamenalo neskutočne veľa. Aj to leto by som vymenil za to, aby som to mohol počúvať stále dookola.

Zoe ma pohladila po vlasoch a odhrnula mi ofinu z čela, popritom ako sa usmievala.

„Nikdy by som ťa nedokázala opustiť. Si pre mňa všetko,“ jej úsmev sa ešte rozšíril, keď vyslovila tieto slová.

„Tak prečo to s Patrickom?“ opýtal som sa a medzi mojím obočím sa zjavila bolestná vráska.

„To bolo len zo žartu. Bola som strašne zvedavá, čo by si urobil, keby si niečo také zistil. Veď už som ti to hovorila,“ usmiala sa na mňa. Ja viem, že mi to už hovorila, no stále mi nejde do hlavy, ako mi to mohla urobiť.

„Ed, no tak! Nemrač sa! Veď ja ľúbim len teba,“ chytila mi tvár do svojich slnkom zohriatych dlaní a pobozkala ma. Bol to dlhý a krásny bozk.

„Vieš to, však?“ spýtala sa ma presne to isté, čo ja jej pred chvíľou. Prikývol som a ona ma znova pobozkala...

***

Lúče slnka mi zasvietili do tváre, čím ma opäť prebudili do nového dňa a ja som si znova zapísal do svojho imaginárneho diára, ktorý som si založil v hlave, že večer musím zastrieť závesy, aj keď viem, že na to zabudnem. Znova. Rovnako znova, ako sa mi opäť sníval tento sen. Síce nie je ten sen presne do detailu rovnaký, no je v ňom Zoe a ja. Sme v ňom spolu a šťastní. Potom sa ani nedivím, že sa nechcem prebrať a nadávam na slnko.

Je to až rapídne vtipné, že môj sen sa začína presne tým, čím aj končí. Tým, že mi slnko zasvieti do tváre. Prečo je život tak krutý a ešte aj počas snívania ma mučí? Znie to divne, ale želám si, aby som sa neprebral a sen pokračoval ďalej.

Rukou som si pretrel tvár a posadil som sa. Opäť bolesť hlavy. Rovnaká bolesť hlavy, ako po posledné tri dni. Divné, že vo svojom stave sa dokážem každý večer ešte premiestniť na posteľ, namiesto toho, aby som zaspal na gauči. No keby som zaspal na gauči, tak ma neprebudí to otravné slnko. Ale bolel by ťa chrbát, pripomenul mi hlas v mojej hlave. No čo už, má pravdu. Toto je hra na buď, alebo.

Posadil som sa a nohou som vrazil do prázdnej fľaše, v ktorej bol ešte včera alkohol. Vodka, aby som bol presný. No to, čo v nej bolo mi je teraz už na nič, keď v nej už nič nie je.

Preskočil som fľašu a šiel som s prebrať vodou do kúpeľne. Umyl som si tvár studenou vodou a zahladil som sa  na svoj odraz v zrkadle. Zoe mala pravdu. Kto by mohol ľúbiť niekoho takého, ako som ja? Ryšavý, modrooký tučný muž, ktorý utápa moju lásku každý večer v alkohole.

Musel som odísť z kúpeľne, aby som sa viac na seba nemusel pozerať. Teraz keď sa na náš rozchod pozriem z odstupom času, tak zisťujem, že Zoe mala vlastne pravdu. Ako som si mohol myslieť, že budeme naveky spolu? Veď ona ja krásna a ja som... ja. Jednoducho k sebe nepatríme. Zoe patrí k takým, ako je Patrick a bodka. Alebo skôr výkričník obtiahnutý minimálne troma zvýrazňovačmi rozličnej farby?

Časť! Je dnes a preto je kratšia. Jednoducho som nevedela ako pokračovať a došlo mi, že by som k nej už nič nevymyslela ani o týždeň, tak je tu. 

Ja viem, že to tu kecám asi len sama pre seba, pretože to zrejme nikto nečíta, no pre mňa sa stala rarita, že vždy sa musím pod novú časť vykecať, tak píšem. Prosím, ak si to niekto prečíta, tak dajte vedieť komentom, do ktorého napíšete bodku, alebo hocičo. Alebo kliknite na hodnotenie, pretože by som vážne chcela vedieť, či to niekto číta. 

Ed Sheeran - All of the Stars ~ (The fault in our Stars)

V prvom rade >LINK!!<
A teraz....
.....O môj bože! Milujem ten song! (Ak vezmeme do úvahy, že ho poznám menej než 24 hodín, tak áno, som šialená!) 
Odporúčam si pozrieť aj to video, pretože by som povedala, že to je už aj videoklip. Milujem aj ten videoklip. Je jednoducho skvelý a hlavne je plný 3 vecí, ktoré milujem: 
1. WeHeartIt obrázkov! ♥
2. Červených tulipánov! ♥♥
3. Edovho hlasu!! ♥♥♥
A po 4. (ja viem, povedala som troch, ale táto vec je možno tá najúžastnejšia, no nie je jej plný klip, keďže to je len nakonci) Ed!!!!! ♥♥♥♥
Vlastne vo 4. (neplánovanom) bode je všetko ~ WeHeartIt obrázky v pozadí; červené tulipány; Edov hlas a Ed ♥
Dobre. Myslím že to by aj stačilo o mojich úchylkách k tejto pesničke. Asi vám už aj došlo, že sa ju mám na zvonení a neviem sa dočkať, kedy mi niekto zavolá!!! (Sestra je taká škodoradostná, že ma nechce prezvoniť a mobil nosí pri sebe, takže sa nemôžem ani sama prezvoniť. MRCHA!) 
Viete, nad čím som tu skákala 3 a pol metra dohora? Poriadne sa sústreďte na 2:35!! Vidíte to?

!!!!!!!

Citát, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie z WeHeartIt obrázkov. A to už len preto, lebo ten citát vyslovil Ed Sheeran!!  Oh, môj bože! No nemilujte ho!
Ten citát je aj niečo ako motto, alebo myšlienka príbehu Scars Stay, ktorý som už dlho nepridala, ale chcem to zmeniť v najbližšej dobe (dnes, zajtra,... Sorry :D )

Ešte jedna vec. Viete si predstaviť, ako nenormálne sa neviem dočkať, kedy film z názvom The Fault in our Stars príde do slovenských kín? 
Samozrejme, že na to do kina nepôjdem, lebo nebudem mať ísť s kým a jednoducho to pri mojom "šťastí" nepôjde, no stiahnem si ho, potom si ho pozriem no a tak. :D

Prajem pekný deň a dúfam, že vás pesnička oslovila aspoň trocha :)