Scars stay 1

Začiatok konca

„Ed, počúvaš ma vôbec?“ Zoe mi zamávala rukou pred tvárou. Vytrhla ma zo zamyslenia, no nemohol som jej to mať za zlé, pretože len chcela, aby som jej venoval chvíľku pozornosti a ja som sa namiesto toho zamýšľal nad niečím iným.

„Áno. Jasné, že ťa počúvam, len som sa na chvíľku zamyslel... prepáč,“ odpovedal som jej a natiahol som sa k nej, že jej dám pusu, no ona sa odtiahla na bok.

To nič, jednoducho nemá náladu. Opakoval som si slová, ktoré mi dnes zneli v hlave nejako často. Z dnešku som nemal dobrý pocit, no nechcel som si to priznať. Však čo môže byť lepšie, než poobedie strávené s mojou Zoe?

„Dobre, tak ti to teda zopakujem,“ opäť povedala tým jej medovým hlasom a ja som prikývol.

„Chcela by som ti dnes predstaviť môjho dobrého kamaráta,“ s nadšením povedala.

„To je skvelé, spoznám ďalšiu osobu, na ktorej ti záleží,“ potešil som sa a snažil som sa ignorovať kŕče v bruchu. Zrejme to chce ibalgin.

„A kam ideme?“ spýtal som sa jej a zadíval som sa do jej modrých očí. Mala ich rovnako modré ako ja, no omnoho krajšie, než ja.

„Do jednej kaviarne, kde by už mal byť,“ pochopil som, že tou treťou osobou naráža na svojho kamaráta, s ktorým sa máme dnes stretnúť.

Po chvíli tichej chôdze sme boli na mieste. Nezistil som to podľa toho, že by mi to miesto bolo povedomé alebo nejakým tomuto podobným spôsobom. Zistil som to podľa toho, že Zoe sa rozbehla a hodila sa okolo krku nejakému, mne zatiaľ neznámemu, mužovi.

„Ed, toto je Patrick, môj veľmi dobrý kamarát,“ Zoe mi predstavila vysokého muža s naschvál neupravenými hnedými vlasmi, ktorý mal jednu ruku obmotanú okolo jej drieku. Pri tom pohľade sa ma zmocňovala žiarlivosť, no nedovolil som si nechať sa vyviesť z mieri. Viem, že Zoe to nemá rada.

„A Patrick, toto je Ed. Môj priateľ,“ predstavila ma Patrickovi, no vôbec nie s takým nadšením alebo hrdosťou v hlase, akú by som čakal. A čo bolo horšie, zdalo sa mi, že moje meno na jazyku len tak prehodila, zatiaľ čo Patrickovo meno vyslovila so slasťou v hlase.

Dobre Ed, prestaň byť patetický, jednoducho máš len zlý deň. Zahriakol som sa v duchu a prijal som Patrickovu nastrčenú pravačku, ktorou mi hneď potriasol a prvýkrát som začul jeho hlas pri slovách: „Teší ma.“

Odpovedal som len kývnutím hlavy. Dnes to vidím na depresívnu náladu pri telke s pivom v ruke.

„Pôjdeme dnu, nie?“ znova prehovoril Patrick a Zoe mu hneď prikývla, akoby navrhol neviem čo. Aj keby sa mi nechcelo, tak tu nie je čas na protesty, pretože tí dvaja sa už drali do kaviarne a mne len ostávala ísť za nimi a pozerať sa na to, ako sa navzájom tešia z prítomnosti toho druhého. Musel som sa dívať nato, ako ma ignorujú.

Nie Ed, nikto ťa neignoruje, oni sa len dlho nevideli a tak si majú čo povedať. To je aj dôvod toho, prečo ti ho Zoe nepredstavila skôr. Opäť som si pripomenul dôležité fakty, ktoré sa týkali toho, že Zoe je moja priateľka, ktorá ma ľúbi, tak ako ja ju.

Usadili sme sa do rohu kaviarne. To bolo asi najnenápadnejšie miesto v tejto miestnosti a mne to vyhovovalo. Zoe zrejme myslela na mňa pri vyberaní tohto miesta.

„Ed, musíme ti niečo povedať,“ chvíľu ticha prerušil medový hlas Zoe a tým si okamžite získala moju plnú sústredenosť.

„Áno?“ povzbudil som ju v tom, nech pokračuje, aj keď sa mi tam nepáčilo to množné číslo. Vraj musíme.

„Už nejde, aby som ťa viac ťahala za nos. Na to ťa mám moc rada,“ pokračovala. Len rada? No prikývol som, akože rozumiem, aj keď som tomu nerozumel. Zostáva mi už len dúfať, že to neskôr pochopím.

„Je to pre mňa moc ťažké, pretože aj napriek všetkému mi na tebe moc záleží a aj preto tu je Patrick,“ kŕče v bruchu silneli, keď sa na neho Zoe pozrela. „Nie, vieš čo? Urobím si to jednoduchšie. Jednoducho už s tebou nechcem chodiť, chcem chodiť s Patrickom. Nie, ako doteraz, ale naozaj s ním chodiť a po sexe s ním si chcem povedať: Wau, bolo to skvelé. A nie: Kruci, opäť som podviedla Eda. Nechcem už mať výčitky svedomia kvôli tebe, pretože aj napriek všetkému ťa mám stále rada,“ Zoe ukončila svoj monológ a ja som nemohol uveriť vlastným ušiam. Chvíľu som si myslel, že som podľahol tým nepríjemným kŕčom v bruchu a že namiesto toho mi Zoe hovorí bláznivú historku o tom ako sa spoznali. Potom mi však došlo, že tie kŕče mám vďaka tomu, že som toto počul. Svet sa so mnou zatočil.

„Ľúbila si ma vôbec?“ vedel som, že odpoveď na túto otázku by ma možno ešte viac zranila, no ja som to potreboval vedieť.

„Áno Ed, ľúbila som ťa, no tomu už je dávno koniec. Z tých dvoch rokov, čo sme boli spolu som ťa naozaj ľúbila možno tri mesiace, zvyšok roka som si to nahovárala, no potom, pred rokom som stretla Patricka a on to všetko zmenil,“ podala mi odpoveď na moju otázku, no neviem, či ma viac nesklamala, než potešila.

„Prečo?“ dostal som zo seba jedno, jediné slovo, ktoré sa mi dralo na povrch.

„Vraj prečo?“ nahlas si odfrkla. „Zamýšľal si sa niekedy nad sebou? Veď sa pozri na seba a na Patricka, Ed. Patrick je vysoký, štíhli, vyšportovaný chlap, ktorý má štýl. Zatiaľ čo ty si ryšavý, modrooký tučko, ktorý chodí v mikinách. To je úplný nonsens, aby si sa s ním chcel porovnávať a ešte aj vyhrať. Priznám sa, že na začiatku si sa mi páčil lebo som bola zúfalá a ty si mal krásne reči, no potom som stretla Patricka a všetko sa zmenilo. Už som sa ti to snažila niekoľkokrát povedať, no vždy som sa chytila do pasce tvojich slov, no teraz keď sa pozriem na teba a porovná si ťa s Patrickom, tak už nie je cesta, ktorou by si si ma získal,“ ďalšia úprimnosť, ktorá nemusela byť. Ten šok, ktorý ma dostal hneď na začiatku teraz vystriedali slzy, ktoré si vždy nájdu cestu von.

 Opäť sa so mnou zatočil svet, keď som sa snažil pozerať hocikde, len nie na tých dvoch. Sme presne na tom istom mieste, kde sme sa prvýkrát stretli. Tam, kde sa to všetko začína, tam sa to aj skončí. Pamätám si na tie slová, ktoré vyslovila tá veštica, ku ktorej ma donútila Zoe ísť v čase, keď ma ešte ľúbila, teda aspoň podľa mojich výpočtov. Na tom mieste, kde sa prvýkrát stretnete, na tom mieste sa uvidíte poslednýkrát.

Vtedy som tej bosorke nechcel veriť, pretože som si nevedel predstaviť, že by sme sa mi dvaja rozišli, no ako vidím, všetko je možné.

„Aha, tak ja teda idem... Vidím, že ma tu už nepotrebujete,“ povedal som a zdvihol som sa zo sedačky.

„Ed,“ opäť vyslovila moje meno a ja som k nej poslušne zvrtol hlavu. Ako budem bez nej žiť, keď som si na ňu už zvykol?

„Ed, ja nechcem, aby si si myslel, že to je tvoja chyba. Mala som ťa naozaj rada, no jednoducho som potrebovala niečo iné, než si ty,“ úprimne sa na mňa usmiala, no ja som už viac neveril tomu jej úsmevu. Nikomu som už nechcel veriť.

Otočil som sa so zaumienením, že Zoe navždy vypadnem so života. Ublížila mi a ja ju ľúbim.

Odišiel som. Navždy som odišiel zo života Zoe a z tejto kaviarne. Dnešný deň sa mi už nezdal byť taký krásny, veď prečo aj? Dívam sa naň cez slzy a popri tej rýchlosti, ktorou uháňam cez Londýn sa okolie ani nedá vnímať. Ja však veľmi dobre viem, že to nie je preto, že utekám. Dnešný deň sa mi pokazil pred pár minútami, keď sa so mnou rozišla moja, teraz už bývalá, priateľka, kvôli nejakému Patrickovi. Zoe mala pravdu. Ako som si mohol myslieť, že so mnou ostane do konca života? Ona patrí ku takým ako je Patrick. Ja, s mojím výzorom, si nikdy nenájdem priateľku.

Dobehol som až domov. Teraz mi už len stačí vybehnúť deväťdesiat šesť schodov a budem doma. Tam, kde ma už nikto neuvidí, ako mi je blbo, tam kde budem môcť podľahnúť svojím emóciám. Tam, kde sme spolu so Zoe prežili tak veľa...

Prvá časť môjho ďalšieho experimentu. Sama s ňou nie som moc spokojná, ale nejako som ten začiatok musela napísať a toto mi prišla ako najlepšia voľba. Popravde sa budem diviť, ak si to niekto prečíta a ešte bude aj komentovať, pretože som si vedomá, že Sheerios e menej než Directioners, no ja to dopíšem, aj keby som si to mala písať len sama pre seba...

Moc, moc, moc, moc, moc, moc, moc,.... ďakujem za prekonanie 8000 vzhliadnutí :)