Dolls 17

Hádka = udobrovanie

Po zvyšok večera so nechápala tomu, čo som si od nich vypočula. Kde sa stala chyba? Veď predsa nemôžu veriť tomu, čo hovorí Timothy. Jediný, ktorý po celý čas nič nepovedal bol Niall s Liamom, no nebudem taká naivná a nebudem si myslieť, že sú na mojej strane.

Keď som zistila, že sú na mňa bezdôvodne naštvaný, tak som si od nich šla preč. Jednoducho som utiekla. Síce som nešla úplne preč, pretože som tu musela byť s nimi, ale dvadsať metrov od nich sa mi zdalo ako lepší nápad, než sedieť s nimi za jedným stolom.

„Oni to tak nemysleli,“ prisadol si ku mne Liam s týmito slovami, zatiaľ čo som si odpila z pomarančového džúsu. Skoro som prehltla pohár, čo ma tak vystrašil.

„Ale mysleli,“ odfrkla som.

„No dobre, tak mysleli,“ priznal Liam. „Ale nemysleli to v zlom. Oni len neveria Modestu a keď ti dnes Timothy povedal, že ti zvýši plat, tak jednoducho mali pochybnosti,“ rýchlo pokračoval a ja som vedela, že to myslí úprimne, ale jednoducho mi nešlo byť k nemu milá.

„To je jedno. Je mi to jedno. No a čo, že mi neveria? Načo by mi bola ich dôvera? Vieš, ja sa už nebudem snažiť. Na čo? A prečo si vlastne prišiel?“ oborila som sa na neho.

„Prišiel som preto, lebo som nezabudol. Nezabudol som na to, ako si sa snažila nám pomôcť. Možno je to aj trocha egoistické, keď som ti stále vďačný za tú SIM kartu, no dúfal som vo viac. Dúfal som v tajné stretávania s Danielle, aspoň v tajné stretnutia, pretože mi je jasné, že by nás nikto nemal spolu vidieť, keďže oficiálne spolu nemáme byť. No keď ti je to jedno, tak je už zjavne neskoro dúfať v zázraky, ktoré si ty dokázala. Ja ti aj tak ďakujem aspoň za tú pomoc, ktorú si mi doteraz poskytla, pretože sám dobre viem, že stále sme na tom lepšie, než pres tvojím príchodom,“ povedal a bez toho, aby počkal na nejakú, hocijakú reakciu z mojej strany. Nie, že by sa mi nejaké slová drali z úst na povrch, no aj tak ma to zaskočilo. Po tom, čo mi teraz Liam povedal by som najradšej svoje slová vrátila späť, pretože takto so to vážne nemyslela...

Keď za pol hodinu Liam znova prišiel, teraz však nie z dôvodu ospravedlňovať svojich kolegov, ale z dôvodu oznámiť, že už ideme, tak som sa postavila a šla smerom k tomu istému autu, ktoré nás tu odviezlo. Rovnaké sedem miestne auto, s rovnakým chlapíkom, ktorý sedel za volantom. Tentoraz sme však nesedeli rovnako, ako keď sme tu šli. Zayn nebol ten, čo sedel vpredu, tentoraz som sedela vpredu ja. Za celý čas som sa nesnažila s nimi nadviazať kontakt. Ani očný, ani slovný.

Hneď ako šofér zastavil, tak som vystúpila a bez slova šla do svojej izby. Tam som si ľahla a zaspala ta rýchlo, až ma to samú prekvapilo.

Ráno sa mi vôbec nechcelo vstávať s postele. Nenazdávala som sa, že to bol všetko len zlý sen, dobre som vedela, že nebol. Pozrela som sa na hodiny na displeji môjho mobilu. Bolo 7:36 ráno. Hladná som vôbec nebola a načo by som šla robiť raňajky, tým ktorý o moju spoločnosť vôbec nestoja. Radšej som si ešte zdriemla.

Keď som sa zobudila druhýkrát za toto ráno, tak bolo niečo po desiatej hodine. V celom dome bolo záhadné ticho, no mne to neprišlo divné. Pomyslela, som si, že po tej prehýrenej včerajšej noci ešte všetci spia, tak som sa prezliekla, umyla sa a šla so dolu do kuchyne sa najesť.

Do kanvice som dala zohriať vodu na kávu a kým sa voda zahriala, tak som si krájala chleba a natierala ho maslom. Zaliala som čierne zrniečka mletej kávy a pridala mlieko. Slastne som si privoňala ku vône kávy a potom si aj odpila.

Sadla som si za stôl a naraňajkovala sa. Potom som umyla po sebe všetok riad a vybrala sa naspäť do svojej izby. Svoj pohľad som upierala na dlážku a kráčala po chodbe, keď som celou silou do niekoho vrazila. Zdvihla som pohľad a pozrela sa na osobu, do ktorej som práve vrazila. Bol to Harry, ktorý sa držal za hlavu a mal na tvári taký kyslý výraz, až mi to prišlo vtipné. Potom však otvoril a pozrel sa na mňa. Zostala som na neho tupo hľadieť. Teraz mi už výraz jeho tváre neprišiel taký vtipný.

„Prepáč,“ zašepkal...

Časť je krátka, po dlhej dobe a ešte k tomu aj na hovno! Ja viem. Lenže čo už. Uvedomujem si, že skôr ju už neuverejním  a čo je ešte horšie, že lepšie ju už nenapíšem, takže tak no. Dúfam, že sa aspoň vám bude trocha páčiť, no nedivila by som sa, keby tu nebol ani jeden komentár...