Dolls 1

Zlá mienka

„Takže chlapci, toto je Vallerie Jensenová,“ Milica ma predstavila chlapcom, ktorých mená som už poznala.

„Včera sme vám  spolu s pánom Timothym,“ ukázala na Johna a navzájom sa na seba usmiali, „povedali, že vám tu  nasťahujeme psychologičku, no pozabudli sme na jeden fakt a keďže sme fér, tak vás s ním dnes oboznámime. Slečna Jensenová nebude len vaša psychologička, ale aj naša pravá ruky, ktorá nám bude hlásiť každý váš priestupok.“

Keď Milica dokončila predstavovanie mojej osoby, tak som sa pod pohľadmi tých piatich, ktorý boli odteraz moji... ehm... zverenci, cítila divne. Dívali sa na mňa akoby som z nich chcela vysať dušu.

„Ak nám oznámi, že ste sa dopustili niečoho, čo by ste nemali, tak trest vás neminie,“ povedal John prísne. Bolo vidieť, že pre chlapcov bol autorita, pretože keď na nich podozrievavo ukázal prstom, tak automaticky prikývli.

„To je všetko, čo sme chceli. Dúfam, že Vallerie prijmete, tak ako sa patrí,“ prísne zdôraznil John.

„Keby niečo, tak volaj,“ povedala mi Milica a spolu s Timothym sa vybrala k dverám. Takmer som nestihla ani prikývnuť, keď sa John pri dverách zvrtol na päte a ešte povedal: „Teraz jej ukážte izbu a opovážte sa jej niečo urobiť. Vkladám do vás dôveru,“ protivne sa na nich usmial. „Zatiaľ dovidenia,“ povedal a kývol mi na rozlúčku. Rýchlo som sa spamätala a aspoň som mu kývla hlavou. Predtým, než som tu šla som si myslela, že táto práca bude ľahká, ale zdá sa, že to je skôr naopak. Nechápala som, prečo je táto skupinka piatich ľudí, taká zdeptaná z Milice a Johna a prečo aj po ich odchode stoja v pozore a čakajú, kedy im dám nejaký príkaz, alebo niečo také.

„Nervózne som si odkašľala, no u nich to nevyvolalo žiadnu reakciu a tak som sa spýtala: „Ukážete mi teda tú izbu?“

„Ja ti ju ukážem,“ povedal ten, ktorého mi predstavili pod menom Louis a začal sa šplhať hore schodmi. Rýchlo som si do ruky zhrabla aspoň cestovnú tašku a utekala som za ním. Keď budem vedieť, kam sa mám zložiť, tak si vynesiem ostané veci hore.

Keď som prešla tri schody, tak ma niekto chytil za ruku. Otočila som sa a pozrela, kto to bol.

 „Ja ti to zoberiem,“ usmial sa Niall, teda ak sa to dá vôbec úsmevom nazvať. Nadvihol síce kútiky úst, no oči sa mu vôbec nesmiali.

 „Nie. To je dobré,“ usmiala som sa zas ja na neho. Nechcela som ho obťažovať. Určite má na práci niečo dôležitejšie, než sa ťahať s mojimi vecami. Napríklad spievať alebo niečo také.

„Ale ja na tom trvám!“ povedal Niall a tak som o nechala, nech mi ju zoberie.

„Tak teda... ďakujem,“ poďakovala som sa a ďalej som šliapala hore schodmi za Louisom, s Niallom v pätách.

„Tu je tvoja izba,“ povedal Louis a otvoril dvere vzadu na chodbe, na druhom poschodí. Izba mala steny zelenej farby, nábytok v jednom odtieni tmavomodrej a obrovskú posteľ. Boli tam aj dvoje dvere a rozhodla som sa, že zvyšok izby preskúmam neskôr, keď sa vybalím.

Vstúpila som za prach dverí a pomyslela som si, že tu budem bývať nedohľadný čas. Môj nový domov.

„Páči sa ti izba?“ ozval sa hlas za mnou a ja som sa hneď otočila, aby som zistila, komu ten hlas patrí.

„Nemuseli ste sa s tým ťahať hore,“ povedala som, keď som zbadala Liama s kufrom v ruke a ostatných za ním s ďalšou, zdá sa, že aj zo všetkou ostatnou, batožinou.

„Hádam si sa s tým nechcela ťahať sama dve poschodia,“ znova prehovoril Liam a nepatrne sa usmial. „Kam ti to máme položiť?“ spýtal sa.

„Môžeš to nechať aj tu. Ďakujem,“ povedala som a musela som sama sebe priznať, že mi odľahlo, že sa s tým nemusím ťahať sama.

Za chvíľu som mala prázdnu izbu a svoje veci na zemi, pobalené v taškách. Potrebovala som sa vybaliť, spoznať nové prostredie, no namiesto toho som si sadla na posteľ a cítila som sa neskutočne unavená a zmätená. Prvá vec, ktorú som najviac potrebovala vedieť bola zmluva, ktorú som podpísala z Modestom predtým, než som túto prácu prijala. Vtedy mi isté veci boli dosť nejasné, keď som si ju čítala prvýkrát, no teraz by mi mohli dávať väčší zmysel. Začala som sa hrabať v cestovnej taške, ktorú mi Niall na schodoch zobral a vytiahla som odtiaľ zväzok niekoľkých papierov. Začala som ju podrobnejšie študovať, hlavne tú časť, kde sa písalo o nich. Ešte stále mi nedávalo však zmysel, prečo mám Zaynovy zviazať ruky a nepúšťať ho von, prečo mám dať do poriadku Liamove city, prečo mám dohliadať na to, aby Louis s Harrym nemali k sebe až moc blízko a prečo mám Niallovy kontrolovať jedalníček? Pýtala som sa na to Timothyho aj Greenovej, no tí mi na to povedali, že aj som fakt taká dobrá psychologička, tak na to prídem aj sama. Zatiaľ som však prišla len na to, že tí dvaja majú nad nimi úplnú kontrolu a majú z nich peniaze, zatiaľ tí, čo ma k nim poslali, tak majú z ich zamestnávateľov strach a rešpekt. Ďalšia vec, ktorá mi, dá sa povedať, že prekážalo, bola tá, že zo mňa mali ten istý pocit ako z Johna a Milice. Práve toto ma trápilo najviac a potrebovala som, aby sa práve tohto zabavili ako prvého. Musia mať vo mne dôveru, ak im mám pomôcť.

Zmluvu som hodila na posteľ a zišla som dolu schodmi. Rozhodla som sa, že sa vybalím neskôr, pretože toto je dôležité. Bola som si istá, že dole na prízemí budú všetci bavia sa o mne.

Keď som zbehla dole všetky schody, tak sa moje konštatovanie potvrdilo. Aspoň tá prvá časť, nemala som nijaký dôvod ich podozrievať, že rozoberali mňa. Sedeli v miestnosti, ktorú by som mohla pokojne nazvať obývačkou, keďže tam bol zapnutý televízor, ktorý aj tak nikto nepozeral, dve pohovky a vlastne všetko, čo k obývačke patrí.

Kým si ešte nevšimli, že som neďaleko, tak som si všimla, že všetci sa spolu o niečom bavia, len Zayn sedí sám na sedačke a hrabe sa v mobile. Odkašľala som si a tým som dala jasne najavo, že je tu moja osoba. Všetci zrazu upreli pohľad na miesto, kde som stala a narovnali sa, akoby práve zhltli pravítko.

„Čo je?“ spýtala som sa v nádeji, že mi aspoň trochu ozrejmia, čo tu panuje za náladu.

„N-nič,“ zakoktal sa Harry. Tak, takto som si to nepredstavovala.

„Nehovorte mi, že nič. Len, čo som tu vošla, tak ste sa neprirodzene narovnali a ty si skoro zahodil mobil,“ ukázala som na Zayna. Pozrite sa, neviem, čo vám spravili Timothy a Greenová, ale jedno viem. Ja nie som ako ani a neprišla som vás tu deptať! Pozrite. Ja vám nechcem ublížiť a už tobôž na vás nebudem žalovať tým nepríjemným ľuďom v Modeste. Tak mi povedzte, čo sa tu robí, pretože mne to nechcel nikto prezradiť,“ poprosila som ich a dúfala, že s nich niečo dostanem.

„Nič sa tu nedeje,“ povedal Liam a zaklipkal očami, akoby v nich chcel skryť to, že práve klamal. Momentálne som to na dnes vzdala. Rozbehla som sa hore schodmi, rovno do izby a rozhodla som sa, že sa radšej vybalím, pretože toto vyzerá na dlhšie, ako som čakala. Popri vybaľovaní môžem aspoň porozmýšľať nad tým, ako ich presvedčím o tom, že im chcem pomôcť... 

Pôvodne dnes časť nemala byť, pretože sa mi písať nechcelo, ale keďže som si zmenila dizajn (čo hovoríte?) a mám vás neskutočne rada, ak som ju napísala :) Dúfam, že ma obdaríte reakciou, komentárom (tie k prológu ma neskutočne potešili :3 Dúfam, že to bude pokračovať) a dúfam, že aj zahlasujete tam v pravo hore, či sa vám páči alebo nie. Je na to týždeň a mňa by to zaujímalo :) Merci, za to že si! xxx

Dolls - Prológ

Celou chodbou sa rozliehal dupot topánok na tenkom a nehorázne vysokom opätku. Za týmto zvukom sa vždy skrývala jediná osoba. Tá, ktorej meno nevedeli, ale vedeli, že ide od nich, že je ich verná sekretárka. To, že sa blížila neznamenalo nič dobré. Nikdy. Všetci, čo ten zvuk počuli úfali, že nezastane pri nich. Narovnali sa, aby pôsobili, že sa nič nedeje. Všetci sa narovnali, až na piatich dospievajúcich mužov, krčiacich sa na nepohodlných plastových stoličkách. Tí si boli istý, že dupot si ide pre nich a priali si, aby boli neviditeľný.

Keď dupot utíchol, tak títo piati zdvihli hlavu a ostatný si vydýchli. Nikomu z týchto piatich mužov nebolo jedno, čo sa teraz bude diať a ostatný, tí ktorých to obišlo, na nich hodili súcitný pohľad. To im však nijako nepomôže.

Päť obetí sa postavilo z neforemnej stoličky a vybrali sa za tou slečnou na vysokých topánkach. Znova sa chodbou rozliahli kroky. Tentoraz to boli kroky šiestich párov nôh. Prvý pár bol ten nepríjemný, ktorý túto cestu už raz absolvoval, ďalších päť párov patrilo rôznym tipom teniskám, ktoré sa snažili ísť čo najtichšie a najnenápadnejšie, aj keď si veľmi dobre uvedomovali, že majú pozornosť všetkých, okolo ktorých prešli. Na čele týchto piatich mužov bol Liam James Pane, ktorý mal smolu a sedel najbližšie ku kancelárii, odkiaľ prišiel zvuk vysokých topánok, preto má tu „česť“ ísť prvý. Za ním sa zo sklonenými hlavami vliekli: Louis William Tomlinson, Zayn Jawaad Malik, Harry Edward Styles a túto reťaz, za sebou idúcich ľudí, uzatváral Niall James Horan.

Všetci šiesti zastali pri jediných červených, masívnych dverách na celej chodbe. Hneď, ako by ste zbadali tieto dvere, nebolo by pochýb, že za nimi sedí hlava tohto všetkého. Dvere boli na samom konci tejto dlhej chodby. Kým sa k ním dostali, tak mali pocit, akoby šli na  posledný súd. Mysleli si, že tá chodby je preto tak dlhá, aby si mohli uvedomiť všetky prehrešky, ktoré kedy urobili, kým cez ňu prejdú.

Slečna na vysokých topánkach otvorila dvere a uvoľnila priechod dnu tým piatim ľuďom za ňou. Liam James Payne a jeho „družina“ sa poslednýkrát nadýchli, predtým než vošli dnu.

Za stolom už sedeli John Timothy a Milica Greenová. Týchto dvoch už všetci piati poznali veľmi dobre, nie ako tú na tých vysokých topánkach, ktorá im vždy príde zavolať na rozsudok smrti. Slečna Milica a pán John boli tí, čo im oznámia rozsudok smrti a zároveň to boli tí, ktorých sa všetci tak obávali. Pán Timothy bol ženatý muž s dvomi maloletými deťmi (viac ako desaťurčite nemali) a slečna Milica Greenová bola slobodná žena. Nikto však nepochyboval o tom, že medzi týmito dvoma je aj niečo viac, než len nevinný pracovný vzťah, nikto sa však neodvážil im to povedať.

Títo dvaja autoritatívny ľudia sedeli vedľa seba a škodoradostne sa usmievali na zmučené tváre piatich, už zmieňovaných, mužov. Slečna Greenová ukázala na kožené sedadlo, pred ich mahagónovým stolom a tým naznačila týmto piatim ľuďom, aby si posadali. Oni tak aj spravili.

„Už môžeš ísť, Melinda,“ povedal Timothy a meno tej na tých vysokých opätkoch bolo odhalené, no naďalej rovnako nepodstatné. Dvere sa zavreli.

 „Pekný deň, chlapci,“ usmiala sa na nich ešte širšie Milica. „Iste vás zaujíma, prečo sme si vás dnes zavolali, však?“ pokračovala a čakali na ich reakciu. Hocijakú. Všetci piati prikývli.

 „Dnes to nie je kvôli tomu, že by ste a verejnosti vyrobili nejaký škandál, aj keď tie vaše protesty nie sú žiadna sláva,“ ujal sa slova John. „Dnes to je kvôli niečomu inému.“

Chlapci nevedeli, či je to dobrá správa, alebo zlá a preto sa radšej netešili.

„Zistili sme, čo by vás mohlo trochu skrotiť,“ povedala Milica a veľavýznamne sa pozrela na Timothyho.

Niall Horan si vymenil pohľady so svojimi kolegami a opäť uprel zrak na obe osoby sediace pred ním, ktoré od neho delí len stôl.

„Zajtra k vám nasťahujeme psychologičku.“

A je tu Dolls.... Zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte. Dúfam, že to bude aspoň niekto čítať :D Moc ďakujem za komentáre k Music. Som rada, že sa vám to páčilo a dosiala som svoj cieľ vás prekvapiť :) Užite si túto časť a dúfam, že to bude aspoň niekto čítať..

With love Bejátka

Pokračujeme dámy!

Aj napriek tomu, že som čakala viac komentárov k poslednej časti Music, som sa rozhodla, že tento víkend pridám prológ k Dolls. Nebudem klamať, že ma počet komentárov sklamal, ale zato ma tie dva nesmierne potešili. Vedela som, že toto nečakáte, aj keď som vám to tam asi dvakrát načrtla, no o to je to pre mňa lepšie. Myslím, že by sa mi tu trochu hodil Harryho pohľad, keď Sofia prezradila to, na čo akosi zabudla (hupsy). Preto som sa rozhodla, že raz vám tu napíšem niečo na ten spôsob. No teraz k Dolls. 
Teším sa až to budem písať. Neskutočne. Nápad na to vznikol, keď som si čítala knihu, potom ešte jednu knihu, neoficiálny prológ k jednému skvelému príbehu a skomolenie dvoch častí z ďalšieho príbehu a ako bonus je tam ešte aj kúsok z ešte jedného príbehu. Trochu chaos, ale ja sa v tom vyznám. Až ma štve, že časti budú zrejme len cez víkend, pretože internát! No čo už. Dúfam, že v dohľadnej dobe ma Ježiško obdaruje Notebookom alebo moja skvelá spolubývajúca sa dokope k tomu, aby ten svoj priniesla a po troch hodinách presviedčania a pripojenia sa na "bohovské" wi-fi budú časti častejšie. To by bolo tak všetko.

Stále prijímam komentáre k Music!

Ľúbim vás xxx!

Music 20

With you. Víťaz je len jeden

„Dnes konečne nastal ten deň, keď začneme nahrávať With you,“ tešil sa Harry, ležiaci vedľa mňa v mojej posteli. Posledné dni sa prebúdzam už len vedľa neho a trochu som si na to už aj zvykla.

 „Dnes je aj ten deň, keď skončíme s nahrávaním,“ potešila som sa zas ja, pretože potom ma čakajú dva príjemné mesiace voľna s mojou milovanou osobou.

 „Aj ja sa teším,“ povedal Harry a postavil sa z mäkkej postele.

 „Ideš so mnou do sprchy alebo mám ísť sám,“ spýtal sa ma, keď už stál úplne nahý pred dverami o kúpeľne.

 „Choď sám,“ usmiala som sa na neho a roztiahla som sa aj na druhú stranu postele, na ktorej dnes spal Harry a viem, že aj dnes bude tá polovica cez noc obývaná.

 Viac som sa za Harrym už neobzrela, pretože som počula tečúcu vodu. Zdvihla som za seba teplú perinu a vyliezla som z postele. Dnes ma čas vôbec nesúril, ale cítila som, že dnes musí byť všetko perfektné, tak som sa začala chystať na posledný deň práce pred dovolenkou.

 Vyťahovala som si veci zo skrine, ktoré som mala na pláne si dnes obliecť, keď ma Harry chytil zozadu na boky, hlavu si položil ma moje pravé plece a povedal: „Môžeš ísť do sprchy.“

 Rýchlo som sa vytrhla z jeho zovretia a bežala do sprchy. Bolo mi jedno, čo si o tom myslí, ja som sa na tento deň nesmierne tešila.

 Keď som vyšla zo sprchy, tak som zbadala už oblečeného Harryho, ako sedí na posteli a hrabe sa v mobile. Nič som nepovedala a len som sa začala obliekať. Harry ma hneď zaregistroval a prišiel ku mne.

 „Dnes nie si bohvieaká výrečná. Čo sa stalo?“ chytil ma za bradu, čím ma prinútil sa na neho pozrieť. Vyzeral tak... čudne. Príliš starostlivo. Neviem, prečo.

 „Nič, len sa teším na dnešný deň,“ mykla som plecami a usmiala sa.

 „Vážne ti nič nie je?“ spýtal sa a na tvári sa mu objavila vráska.

 „Vážne,“ prikývla som.

 „Tak ja teda idem urobiť niečo na raňajky,“ povedal, dal mi pusu a pustil mi tvár.

 „Dobre,“ usmiala som sa a začala som na seba naťahovať rifle. Popritom som si pohmkávala melódiu nejakej piesne.

 Zišla som dolu schodmi, kde ma už Harry čakal s kávou. To bolo jediné, čo som dnes mala na pláne raňajkovať. Vlastne, ako vždy. Sadla som si za stôl a pozerala sa na Harryho, ktorý jedol niečo, čo ma nezaujímalo, čo to je, pretože som myšlienkami bola v nejakej inej dimenzii, a usrkával si z čaju. Dnešné raňajky prebehli bez hocijakej konverzácie, čo prišlo divné aj mne, no moc som to neriešila a o nejakú konverzáciu som sa nepokúšala.

 Do štúdia sme šli znova každý vlastným autom, aj keď nie vždy to tak bolo. Dnes sme šli dokonca tak, aby sme tam boli načas a nie skôr. A to sa ešte nestalo.

 Prišli sme tam a bolo päť minút pred ôsmou, chalani tam už stáli a čakali, keby im odomknem. Preskakovali z nohy na nohu. Nie z toho, že by im bola zima, veď je teplé májové ráno, skôr z nedočkavosti. Veselo o niečom debatovali a nahlas sa smiali, aj vtedy, keď už sme boli dnu. Vyzerá to, že dnes máme všetci dobrú náladu, len Harrymu sa to nejako nedarí. Dokonca aj Paul sa smial! Zdá sa, že všetci sme sa tešili koncu, len Harry nie.

 Po pätnástich minútach ranného, rituálneho pripravovania, sa Paul vybral niečo vybavovať a chlapci sa okamžite postavili za mikrofóny.

 Kým chlapci odišli na najkratší obed, aký kedy mali za celý čas, pretože naň mali len 15 minút, tak ja som zatiaľ hrýzla jablko v štúdiu. Zrazu mi prišla textovka, ktorá mi vyzdvihla náladu ešte vyššie.

„O 9PM už budem doma. Xx“

 Po prečítaní tejto správy som začala dúfam, že do deviatej dokončíme všetko, čo sme pred dvomi mesiacmi s chalanmi z One Direction začali, a že už budem doma. Pri tejto myšlienke sa otvorili dvere a dnu vstúpili chalani.

 „Už sme tu. Môžeme pokračovať,“ povedal Zayn, potom sa presunul k mikrofónu a dnes už po piatykrát začal spievať jeho sólo.

 „Bude mi to chýbať,“ zašepkal mi Harry do ucha.

 „Čo?“ spýtala som sa ho, pretože som nechápala, čo by mu malo chýbať. Veď toto určite nie je ich posledné album.

 „To, že budeš niečo ako náš nadriadený a my budeme musieť pred tebou spievať. Škoda, že toto je už posledná pesnička  albumu,“ vysvetlil mi.

 „Ale veď si sa nevedel dočkať, kedy túto pesničku budeme nahrávať,“ oponovala som mu.

 „To áno, ale myslel som si, že ju budeme nahrávať skôr a nie ako poslednú. Zjavne som sa mýlil,“ mykol plecami, ale bolo na ňom vidieť, že mu to nie je až tak jedno.

 „To si sa teda mýlil. Mal si s ňou prísť tak, ako aj z ostatnými a možno sme ju nahrávali skôr a nie poslednú,“ mykla som plecami a tvárila som sa pri tom tak rezignovane, ako by to bola tá najlogickejšia vec na svete. Pre mňa to vlastne aj tak bolo.

 „Aj by som s ňou prišiel, len to som ešte nepoznal teba,“ povedal a usmial sa.

 „A čo s tým mám ja,“ prekrížila som si ruky na hrudi.

 „Veľa. Tá pesnička je o tebe, Sofia. Becuase I fallen, fallen, fallen in love with you,“ povedal s úsmevom,  postavil sa zo stoličky a zamieril si to pred mikrofón.

 Do riti! Tak toto je horšie, ako lepšie. Kúsok textu z tej pesničky mi zrazu zhoršil náladu tak neskutočne, ako sa ešte nikomu nepodarilo. On sa do mňa zamiloval?! To sa nemalo stať.

 „Sofia? Je ti dobre? Si nejaká bledá,“ skonštatoval Louis.

 „J-je mi dobre, len som sa zamyslela,“ odvetila som mu a potriasla som hlavou, aby som na to viac nemyslela. Veď sa zas nič také nestalo. Len neopätujem lásku jednému, o deväť rokov mladšiemu, chlapcovi.

 Harry až do konca dňa nevyliezol z nahrávacej miestnosti a tak som nemala možnosť sa s ním porozprávať. Neviem, či to bolo dobré lebo zlé. Vlastne som ani nevedela, čo by som mu povedala, ak by som mala možnosť. Možno to je takto lepšie. Už sa s ním musím prestať stretávať. Toto už je vážne. Veď na začiatku mi sľúbil, že pôjde len o sex a porušil to! To je ale iba jeho smola! Vlastne dnes by som to aj tak skončila. No keby mi to nepovedal, končilo by sa mi s týmto vzťahom- nevzťahom omnoho lepšie.

 „Zlato, prekvapenie!“ skríkol za mnou hlas a ja som sa tak zľakla, až som zhíkla.

 „Čo? To vyzerám až tak zle?“ spýtal sa ma.

 „Nie. Len si ma prekvapil! Ach Thomas!“ skočila som po ňom a pobozkala som ho.

 „To sú tí, čo s nimi teraz pracuješ?“ spýtal sa ma a hlavou ukázal smerom k miestnosti, kde si zatiaľ nič netušiaci chalani vyspevovali. Ešteže cez to sklo nevidia, ináč by sme tú pesničku ani nedohrali a bol by to len stratený deň.

 „Hej, ale ich teraz nerieš? Prečo si tu?“ spýtala som sa. Na predošlé výčitky svedomia voči Harrymu som už ani nepomyslela.

 „No nebola si doma a ja som sa nevedel dočkať a došlo mi, že jediné miesto, kde by som ťa počas pracovnej doby mohol nájsť je tu a tak som prišiel za tebou,“ usmial sa na mňa.

 „ Ty si zlatý, tak si mi chýbal!“ povedala som a obšťastnila ho ďalším bozkom.

 „Ešte budeš dnes dlho?“ spýtal sa ma nedočkavo.

  „Nie. Za minútku to ospievajú a potom ma čakajú dva mesiace zaslúženého voľna,“ hrdo som povedala a ďalšiu minútu sme sa rozprávali, kým chalani nedospievali.

 Zrazu sa otvorili dvere od miestnosti, kde si doteraz chlapci vyspievavali dušu a všetci piati vošli ku mne a Thomasovi.

 „Sofi a máme to!“ zakričal Niall, keď ako prvý vošiel dnu. Thomasa si ani nevšimol pod tým tlakom radosti, ktorý z neho sršal.

 Počkala som, kým tu vojde aj posledný z nich, v tomto prípade vysmiaty Harry,  a prehovorila som: „Chlapci, chcela by som vám predstaviť Thomasa, môjho manžela.“

 Keď som to vyslovila, tak Harrymu zamrzol úsmev na tvári. Celý čas som vedela, že hru, ktorú začal so mnou hrať vyhrám ja! Dnes sa moje predtuchy len potvrdili...

Koniec! Nečakali ste niečo takéto, že? Keď ma ten koniec napadol, tak som sa usmievala celú deň od ucha k uchu. Konečne sa mi to páči a nie ako v Rock Me! Čo si myslíte vy? Chcem váš názor, keď už je koniec. Keby aj pozitívny nebol, ale potešilo by ma, keby tu boli komentáre od všetkých, čo to čítal, hoc' aj anonymne... Ďakujem, že ste vydržali až do konca... 

Btw: Musela som si zmeniť dizajn, pretože blogu drbalo, aj keď sa mi to tak moc nepáči, ale čo už ... :/

Music 19

Blíži sa koniec

 „Skoro už máme hotové CD? Tešíš sa, čo?“ štuchol do mňa Louis, zatiaľ čo si Niall išiel vykričať hlasivky za mikrofónom a ostatný ho sledovali.

 „Teraz mi daj pokoj!“ precedila som pomedzi zuby. Celým telom som sa snažila sústrediť na to, čo robí Niall, aby tam nebola ani jedna chybička a on ma vyruší?

 „Tak sorry,“ povedal a zdvihol ruky, akože sa vzdáva.

 „Už mi odpovieš?“ znova sa mi Louis prihovoril. Tentoraz za mikrofónom nestal nikto, ale chystal sa tam Liam.

 „Na čo?“ spýtala som sa ho popritom, ako som sa snažila zorientovať  v mojim poznámkach, čo mám k Liamovi. Nie sú to poznámky k jeho osobe, ale k jeho hlasu, aby sa to zle nechápalo. Nemôžem si pamätať všetko týkajúce sa piatich hlasov, tiež som len človek.

 „Či sa tešíš, že je všetko už hotové? Konečne sa nás zbavíš. Počúvaš ma ty vôbec niekedy?“ povedal a pri poslednej vete neveriacky pokrútil hlavou.

 „Radšej sa nejdem tešiť predčasne, pretože človek nikdy nevie, či ešte niekto z vás nepríde s niečím novým a nebude tu o pesničku dlhšie. A čo sa týka tej druhej otázky, či už bola rečnícka, či nie, aj tak ti na ňu odpoviem. Áno, počúvam, ale nie vtedy, keď mám prácu  a si moc otravný,“ vysvetlila som  mu a dúfala, že sa o nič viac zaujímať nebude, pretože som mala na pláne sa naplno venovať Liamovej slohe v  pesničke Tears.

 „koľko nám ešte zostáva pesničiek?“ tentoraz to bol Niall.

 „Neviem. Pozri sa,“ odvetila som mu a ďalej so nemala v pláne sa o to zaujímať.

 „Super, už len dve,“ radostne vykríkol.

 „Aké?“ zaujato sa spýtal Harry a všetci sa presunuli za mňa. V tom začal Liam spievať a ja som nepočula absolútne nič, pretože za mnou sa práve odohrával nejaký moc hlučný rozhovor.

 „Môžete byť ticho!“ otočila som sa k nim a nepopieram, že môj hlas znel viac než podráždene.

 „Ale no tak, zlato upokoj sa,“ pristúpil ku mne Harry.

 „Daj mi pokoj a buďte všetci ticho. Ak sa chcete tešiť, že ide byť koniec nahrávanie, tak sa k nemu musíme dopracovať, lenže ak nebudete držať jazyk za zubami, tak to pôjde horšie a nedopracujeme sa k tomu! A ty tam spievaj!“ zvrieskla som na nich a všetci sa utíšili okrem Liam, ktorý okamžite začal spievať slová, ktoré mal na papieri pred sebou...

 „Myslíš si, že zajtra sa nám podarí nahrať celú pesničku Enjoy life?“ spýtal sa ma Harry a objal ma zozadu za boky.

 „Neviem, prečo?“ teraz som si našla čas na odpoveď, pretože už bolo po pracovnej dobe.

 „Pretože sa teším na With you,“ odpovedal a položil si hlavu na moje plecia.

 „Hm,“ povedala som len.

 „Ty sa netešíš?“ položil mi otázku a začal mi obsypávať šiju malými bozkami.

 „Prečo by som sa mala tešiť?“ spýtala som sa a snažila som sa sústrediť viac na zoraďovanie dokumentov, než na Harryho bozky.

 „To je tiež pravda. Potom nebudeme mať už toľko času na seba,“ povedal trochu sklamane.

 „No veď vidíš,“ odvetila som mu, pretože teraz som naozaj nevedela, čo povedať. Keby si len vedel, koľko času potom s tebou budem tráviť. Zasmiala som sa v duchu, no hneď som tie myšlienky odhnala. Zas až taký zlý nie je a aspoň sama sebe by som mohla uznať, že mi nie je až taký ľahostajný.

 „Ale teraz si to môžeme užiť,“ zasmial sa, otočil si ma k sebe a chcel ma pobozkať, no ja som sa jeho pohybu vyhla a povedala: „Môžeme, ale najskôr to tu musím dať do poriadku.“

 „Tak ti pomôžem, aby to bolo rýchlejšie,“ usmial sa na mňa a odsunul sa odo mňa, aby mohol robiť, to čo práve povedal. V tom okamihu sa mi prihnalo do mysle trochu výčitiek, ale hneď som to vyhnala z hlavy a snažila sa myslieť na niečo príjemnejšie.

 „Ideme k tebe alebo ku mne?“ položil mi otázku, keď sme už sedeli v jeho aute a prstami mi prechádzal po stehne.

 „Ja neviem, ale keby sme šli k tebe k tebe, tak by som po tom domov,“ nepriamo som určila miesto, kam pôjdeme a pri tom som s úsmevom zvýraznila slovo TOM.

 „Tak teda idem k tebe, pretože ťa po tom už nepustím,“ zasmial sa a taktiež zvýraznil slovo TOM. Potom mi dal pusu na tvár, naštartoval motor a vyrazil ku mne domov...

Všimli ste si názov tejto časti? Presne tak! Blíži sa koniec... Tešíte sa, alebo? Ja osobne tak trocha hej, pretože to znamená, že sa púšťam do niečoho nového. Viac ako dve časti už nečakajte :D Teraz si však užite časť a poprosím koment :*