Áno, viem, že som hovorila približne každý víkend. A áno, viem, že som to opäť nesplnila a som tu po mesiaci. Aj boli také chvíle o ktoré som sa s vami mohla podeliť. Niečo ako tá hlúpa prax, ktorú mám budúci týždeň znova, alebo mojich 17, alebo tá úžasná správa, ktorá už nie je taká úžasná, alebo naša triedna chata, ktorú sme nemohli nechať len o jednej chate a o 2 víkendy ideme znova, aj keď naším hovorím o kompraxi namiesto chaty.
Dnes sa však stalo niečo, čo sa nestáva asi nikomu. Predpokladám.
So spolubývajúcou sme meškali do školy. Opäť. Dnes ale strašne, pretože keď sme prechádzali okolo školy, tak zvonilo na prvú hodinu a to znamená, že máme ísť hlavných vchodom, kde ťa zapíšu a povedia to našej triednej. Ale povedali sme si, že kašleme na to. Niečo si vymyslíme pred zástupkyňou a triednej môžeme povedať a pravdu, pretože naša triedna je... naša triedna.
Lenže. Keď sme prišli k hlavnému vchodu, dívam sa aký dlhý rad. Hovorím si: ,,Nejaká trieda ide na výlet."
Lenže. Tam je aj moja spolužiačka. A nie jedna. Hovorím si: ,, My ideme na výlet?"
Kdeže. Obe dedukcie boli nesprávne.
Ešte som si pomyslela, že keď nám otvoria tie dvere, tak sa aspoň stratíme v dave, ale ani to sa nekonalo, lebo naša pani zástupkyňa mala dnes bojovú náladu.
Otvorila dvere a začala sa prekrikovať, že teraz sa tomu nevyhneme, že máme všetci neospravedlnenú hodinu a máme jej diktovať mená. Samozrejme, moje ani nevedela napísať a písala ho na 3 razy. Stáva sa. Potom nás všetky zavreli do jednej triedy. A že nás málo nebolo. Aspoň 5 z celej školy a to ani štvrtáčky v škole tento týždeň neboli, lebo majú akademický týždeň. To by museli mať dve triedy.
10 minút vykladali o tom, že v školskom poriadku je napísané, že v škole máme byť 15 minút pred zvonením. A na frflanie, že čo by sme tu sami s učiteľmi v tej škole robili 15 minút pred zvonením. Alebo, že komu sa chce byť v škole ešte o 10 minút navyše, nereagovali.
Keď som im povedala, že potrebujem zaniesť prípravu na hodinu, poslali ma do riti. Vraj som mala prísť skôr. Vtedy mi všetko jedno nebolo, lebo tú prípravu sme písali dva dni a pomôcky sme robili aspoň dva dni. Nakoniec som sa postavila a tie pomôcky zaniesla na tú hodinu tak, či tak. Zástupkyňa sa tam síce rozdrapovala, ale keď som jej povedala, že nemienim mať k tej neospravedlnenej hodine aj 5, tak zavrela hubu.
Vtedy nastúpil môj mampičizmus a už som sa len na tú zástupkyňu kukala.
Zástupkyňa a naša triedna sú večne na nože, tak zástupkyňa ešte: ,,2.D. Postavte sa."
Postavili sme sa.
,,Ale vás tu je."
Mala pravdu. Bolo nás 10, takže pol triedy.
,,Pani profesorka Kamarýtová sa nám bola sťažovať, že na jej hodiny v piatok chodíte vždy neskoro."
To bola tiež pravda, ale ja som medzi tých, čo chodia neskoro nepatrila. Až dodnes.
Tak som si otvorila hubu aj ja: ,,Sa pozrite do triednej knihy, že ja tam nie som zapísaná za neskorý príchod ani raz."
Ona na mňa vyštekla: ,,Meno!"
A ja som naproti pomaly hláskovala: "Pa-trn-čia-ko-vá."
Chvíľu sa do toho kukala.
,,Tak prečo si dnes meškala?" vyštekla na mňa, keď zistila, že mám pravdu.
,,Lebo som meškala. Vám sa nikdy nestalo, že by ste meškala?" krsla som jej do ksichtu a to už do mňa drgala Lucia. Zjavne jej neušlo, že som jediná, ktorá sa opováži otvoriť si hubu.
Zástupkyňa bola nasratá a dovolila nám, 2.D, si sadnúť.
Potom povedala: ,,Nikto odtiaľto neodíde a ja idem po nejakého vyučujúceho, čo má voľno."
Vyšla s triedy a ja som sa už smiala, lebo som nemala čo robiť. Príprava bola odovzdaná, ešte ma aj zbavili potencionálnej odpovede od už spomínanej profesorky Kamarýtovej. Čo by mi už len mohlo pokaziť deň? (Síce sa niečo stalo, ale to je... no, nechcem o tom hovoriť.)
Zástupkyňa sa vrátila s učiteľkou francúzštiny a potom sa rozkričala, že máme odložiť mobily a niečo sa učiť, ako keby toto bola naozajstná vyučovacia hodina.
Ak typujete, že som jej niečo na to povedala, tak by ste mali podať tiket, lebo dnes vám ide karta.
Konkrétne zo mňa vyletelo: ,,Prečo by som ten mobil mala odkladať, keď tu vlastne nie som a mám už aj tak neospravedlnenú hodinu? A načo by som sa učila, keď ste ma zbavili tej najťažšej hodiny dňa?"
Tá na mňa pozrela, ako by som jej zjedla celodenný prídel dňa, otočila sa na podpätku a vyšla s triedy. Nechala nám napospas učiteľke francúzštiny, ktorá vytiahla nejakú sprostú knihu o tom, ako sa obliekajú Parížanky a v tvári mala tak neprekonateľný výraz šťastia, keď niekto z tej knihy čítal nejaký úryvok, až to možné nebolo.
Keď nám zazvonilo na koniec hodiny, tak sme sa pobrali na telesnú a deň pokračoval, akoby sa nič nestalo.
Neznášam našu školu.
