V piatok som prvýkrát sedela za volantom.
Rodičia chcú, aby som si urobila vodičský a preto aj idem v lete na brigádu, ale keď mamina zastavila na starej ceste a povedala: "Poď." tak mi nebolo všetko jedno.
Síce som sa naučila auto naštartovať a zaradiť jednotku. A prešla som asi 100 metrov, no vôbec nemám zmysel slabého stláčania plynu.
Ale uspokojujem sa myšlienkou na to, že to asi na začiatku nikto.
Nakoniec ma mamina vyhodila a povedala: "Na toto má nervy oco."
A tak sa skončilo moje piatkové dobrodružstvo.
To ste mali maminu vidieť, keď mi hovorila, ako mám ten plyn stlačiť a ja som hádam naplno naň stúpila a potom, kým som stlačila brzdu.
Po tom, ako to videla moja päťročná sestra z vonku, nechcela ani do auta nastúpiť, kým sa neuistila, že za volantom nesedím ja. Zlatá.
Aspoň sme si istý, že nemá sklony k samovražde.
Nakoniec ešte dodala: "Beátka. Už to radšej neskúšaj."
Tá ma vie povzbudiť...
nedeľa 7. júna 2015
piatok 29. mája 2015
Without tittle #2
Áno, viem, že som hovorila približne každý víkend. A áno, viem, že som to opäť nesplnila a som tu po mesiaci. Aj boli také chvíle o ktoré som sa s vami mohla podeliť. Niečo ako tá hlúpa prax, ktorú mám budúci týždeň znova, alebo mojich 17, alebo tá úžasná správa, ktorá už nie je taká úžasná, alebo naša triedna chata, ktorú sme nemohli nechať len o jednej chate a o 2 víkendy ideme znova, aj keď naším hovorím o kompraxi namiesto chaty.
Dnes sa však stalo niečo, čo sa nestáva asi nikomu. Predpokladám.
So spolubývajúcou sme meškali do školy. Opäť. Dnes ale strašne, pretože keď sme prechádzali okolo školy, tak zvonilo na prvú hodinu a to znamená, že máme ísť hlavných vchodom, kde ťa zapíšu a povedia to našej triednej. Ale povedali sme si, že kašleme na to. Niečo si vymyslíme pred zástupkyňou a triednej môžeme povedať a pravdu, pretože naša triedna je... naša triedna.
Lenže. Keď sme prišli k hlavnému vchodu, dívam sa aký dlhý rad. Hovorím si: ,,Nejaká trieda ide na výlet."
Lenže. Tam je aj moja spolužiačka. A nie jedna. Hovorím si: ,, My ideme na výlet?"
Kdeže. Obe dedukcie boli nesprávne.
Ešte som si pomyslela, že keď nám otvoria tie dvere, tak sa aspoň stratíme v dave, ale ani to sa nekonalo, lebo naša pani zástupkyňa mala dnes bojovú náladu.
Otvorila dvere a začala sa prekrikovať, že teraz sa tomu nevyhneme, že máme všetci neospravedlnenú hodinu a máme jej diktovať mená. Samozrejme, moje ani nevedela napísať a písala ho na 3 razy. Stáva sa. Potom nás všetky zavreli do jednej triedy. A že nás málo nebolo. Aspoň 5 z celej školy a to ani štvrtáčky v škole tento týždeň neboli, lebo majú akademický týždeň. To by museli mať dve triedy.
10 minút vykladali o tom, že v školskom poriadku je napísané, že v škole máme byť 15 minút pred zvonením. A na frflanie, že čo by sme tu sami s učiteľmi v tej škole robili 15 minút pred zvonením. Alebo, že komu sa chce byť v škole ešte o 10 minút navyše, nereagovali.
Keď som im povedala, že potrebujem zaniesť prípravu na hodinu, poslali ma do riti. Vraj som mala prísť skôr. Vtedy mi všetko jedno nebolo, lebo tú prípravu sme písali dva dni a pomôcky sme robili aspoň dva dni. Nakoniec som sa postavila a tie pomôcky zaniesla na tú hodinu tak, či tak. Zástupkyňa sa tam síce rozdrapovala, ale keď som jej povedala, že nemienim mať k tej neospravedlnenej hodine aj 5, tak zavrela hubu.
Vtedy nastúpil môj mampičizmus a už som sa len na tú zástupkyňu kukala.
Zástupkyňa a naša triedna sú večne na nože, tak zástupkyňa ešte: ,,2.D. Postavte sa."
Postavili sme sa.
,,Ale vás tu je."
Mala pravdu. Bolo nás 10, takže pol triedy.
,,Pani profesorka Kamarýtová sa nám bola sťažovať, že na jej hodiny v piatok chodíte vždy neskoro."
To bola tiež pravda, ale ja som medzi tých, čo chodia neskoro nepatrila. Až dodnes.
Tak som si otvorila hubu aj ja: ,,Sa pozrite do triednej knihy, že ja tam nie som zapísaná za neskorý príchod ani raz."
Ona na mňa vyštekla: ,,Meno!"
A ja som naproti pomaly hláskovala: "Pa-trn-čia-ko-vá."
Chvíľu sa do toho kukala.
,,Tak prečo si dnes meškala?" vyštekla na mňa, keď zistila, že mám pravdu.
,,Lebo som meškala. Vám sa nikdy nestalo, že by ste meškala?" krsla som jej do ksichtu a to už do mňa drgala Lucia. Zjavne jej neušlo, že som jediná, ktorá sa opováži otvoriť si hubu.
Zástupkyňa bola nasratá a dovolila nám, 2.D, si sadnúť.
Potom povedala: ,,Nikto odtiaľto neodíde a ja idem po nejakého vyučujúceho, čo má voľno."
Vyšla s triedy a ja som sa už smiala, lebo som nemala čo robiť. Príprava bola odovzdaná, ešte ma aj zbavili potencionálnej odpovede od už spomínanej profesorky Kamarýtovej. Čo by mi už len mohlo pokaziť deň? (Síce sa niečo stalo, ale to je... no, nechcem o tom hovoriť.)
Zástupkyňa sa vrátila s učiteľkou francúzštiny a potom sa rozkričala, že máme odložiť mobily a niečo sa učiť, ako keby toto bola naozajstná vyučovacia hodina.
Ak typujete, že som jej niečo na to povedala, tak by ste mali podať tiket, lebo dnes vám ide karta.
Konkrétne zo mňa vyletelo: ,,Prečo by som ten mobil mala odkladať, keď tu vlastne nie som a mám už aj tak neospravedlnenú hodinu? A načo by som sa učila, keď ste ma zbavili tej najťažšej hodiny dňa?"
Tá na mňa pozrela, ako by som jej zjedla celodenný prídel dňa, otočila sa na podpätku a vyšla s triedy. Nechala nám napospas učiteľke francúzštiny, ktorá vytiahla nejakú sprostú knihu o tom, ako sa obliekajú Parížanky a v tvári mala tak neprekonateľný výraz šťastia, keď niekto z tej knihy čítal nejaký úryvok, až to možné nebolo.
Keď nám zazvonilo na koniec hodiny, tak sme sa pobrali na telesnú a deň pokračoval, akoby sa nič nestalo.
Neznášam našu školu.
Dnes sa však stalo niečo, čo sa nestáva asi nikomu. Predpokladám.
So spolubývajúcou sme meškali do školy. Opäť. Dnes ale strašne, pretože keď sme prechádzali okolo školy, tak zvonilo na prvú hodinu a to znamená, že máme ísť hlavných vchodom, kde ťa zapíšu a povedia to našej triednej. Ale povedali sme si, že kašleme na to. Niečo si vymyslíme pred zástupkyňou a triednej môžeme povedať a pravdu, pretože naša triedna je... naša triedna.
Lenže. Keď sme prišli k hlavnému vchodu, dívam sa aký dlhý rad. Hovorím si: ,,Nejaká trieda ide na výlet."
Lenže. Tam je aj moja spolužiačka. A nie jedna. Hovorím si: ,, My ideme na výlet?"
Kdeže. Obe dedukcie boli nesprávne.
Ešte som si pomyslela, že keď nám otvoria tie dvere, tak sa aspoň stratíme v dave, ale ani to sa nekonalo, lebo naša pani zástupkyňa mala dnes bojovú náladu.
Otvorila dvere a začala sa prekrikovať, že teraz sa tomu nevyhneme, že máme všetci neospravedlnenú hodinu a máme jej diktovať mená. Samozrejme, moje ani nevedela napísať a písala ho na 3 razy. Stáva sa. Potom nás všetky zavreli do jednej triedy. A že nás málo nebolo. Aspoň 5 z celej školy a to ani štvrtáčky v škole tento týždeň neboli, lebo majú akademický týždeň. To by museli mať dve triedy.
10 minút vykladali o tom, že v školskom poriadku je napísané, že v škole máme byť 15 minút pred zvonením. A na frflanie, že čo by sme tu sami s učiteľmi v tej škole robili 15 minút pred zvonením. Alebo, že komu sa chce byť v škole ešte o 10 minút navyše, nereagovali.
Keď som im povedala, že potrebujem zaniesť prípravu na hodinu, poslali ma do riti. Vraj som mala prísť skôr. Vtedy mi všetko jedno nebolo, lebo tú prípravu sme písali dva dni a pomôcky sme robili aspoň dva dni. Nakoniec som sa postavila a tie pomôcky zaniesla na tú hodinu tak, či tak. Zástupkyňa sa tam síce rozdrapovala, ale keď som jej povedala, že nemienim mať k tej neospravedlnenej hodine aj 5, tak zavrela hubu.
Vtedy nastúpil môj mampičizmus a už som sa len na tú zástupkyňu kukala.
Zástupkyňa a naša triedna sú večne na nože, tak zástupkyňa ešte: ,,2.D. Postavte sa."
Postavili sme sa.
,,Ale vás tu je."
Mala pravdu. Bolo nás 10, takže pol triedy.
,,Pani profesorka Kamarýtová sa nám bola sťažovať, že na jej hodiny v piatok chodíte vždy neskoro."
To bola tiež pravda, ale ja som medzi tých, čo chodia neskoro nepatrila. Až dodnes.
Tak som si otvorila hubu aj ja: ,,Sa pozrite do triednej knihy, že ja tam nie som zapísaná za neskorý príchod ani raz."
Ona na mňa vyštekla: ,,Meno!"
A ja som naproti pomaly hláskovala: "Pa-trn-čia-ko-vá."
Chvíľu sa do toho kukala.
,,Tak prečo si dnes meškala?" vyštekla na mňa, keď zistila, že mám pravdu.
,,Lebo som meškala. Vám sa nikdy nestalo, že by ste meškala?" krsla som jej do ksichtu a to už do mňa drgala Lucia. Zjavne jej neušlo, že som jediná, ktorá sa opováži otvoriť si hubu.
Zástupkyňa bola nasratá a dovolila nám, 2.D, si sadnúť.
Potom povedala: ,,Nikto odtiaľto neodíde a ja idem po nejakého vyučujúceho, čo má voľno."
Vyšla s triedy a ja som sa už smiala, lebo som nemala čo robiť. Príprava bola odovzdaná, ešte ma aj zbavili potencionálnej odpovede od už spomínanej profesorky Kamarýtovej. Čo by mi už len mohlo pokaziť deň? (Síce sa niečo stalo, ale to je... no, nechcem o tom hovoriť.)
Zástupkyňa sa vrátila s učiteľkou francúzštiny a potom sa rozkričala, že máme odložiť mobily a niečo sa učiť, ako keby toto bola naozajstná vyučovacia hodina.
Ak typujete, že som jej niečo na to povedala, tak by ste mali podať tiket, lebo dnes vám ide karta.
Konkrétne zo mňa vyletelo: ,,Prečo by som ten mobil mala odkladať, keď tu vlastne nie som a mám už aj tak neospravedlnenú hodinu? A načo by som sa učila, keď ste ma zbavili tej najťažšej hodiny dňa?"
Tá na mňa pozrela, ako by som jej zjedla celodenný prídel dňa, otočila sa na podpätku a vyšla s triedy. Nechala nám napospas učiteľke francúzštiny, ktorá vytiahla nejakú sprostú knihu o tom, ako sa obliekajú Parížanky a v tvári mala tak neprekonateľný výraz šťastia, keď niekto z tej knihy čítal nejaký úryvok, až to možné nebolo.
Keď nám zazvonilo na koniec hodiny, tak sme sa pobrali na telesnú a deň pokračoval, akoby sa nič nestalo.
Neznášam našu školu.
piatok 17. apríla 2015
Without tittle #1
Hovorila som, že budem toto písať približne raz za týždeň, a to cez víkendy. Minulý víkend tu však nič nebolo. Nie však kvôli tomu, že by som sa na to vykašľala, ale minulý víkend som nebola doma.
Bola som cez víkend u spolužiačky a spolubývajúcej a super osobe v jednom (3 in 1 - no nekúp to :D) v Zemianskych Kostoľanoch, čo je pri Prievidzi a všetci tam namiesto predložky k,ku používajú pri, alebo obchodný reťazec Kaufland tam je oficiálne premenovaný na Kanfland.
Neviem, čo by som vám k tomu víkendu popísala, takže to je asi všetko čo k tomu poviem. Veď si to viete predstaviť, keď ste na víkend preč z domu :D.
Problém bol však v tom, že hneď ako sme prišli na intrák som sa na ňu stihla naštvať, pohádali sme sa a ešte sme sa aj uzmierili a neviem, čo si mám teraz o tom myslieť. Mám teraz taký blbý pocit, že teraz vzťah medzi nami vyzerá škrobene, no máme pred sebou týždeň praxe (áno, celý budúci táždeň som doma) a potom ide ona na týždeň do Anglicka (Ja chcem ísť s ňou. Neskutočne.) Dúfam teda, že sa to po tom dvojtýždňovom odlúčení nejako pretrasie a bude to v pohode.
P.S. : Presne tak. To je tá, čo som ju spomínala v minulom článku. (Ten bod e)
P.S.S. : Mám napísané, niečo, no neviem, či to tu pridám, lebo určitá skupina by bola zaiste proti niečomu takému, ale asi sa na to vykašlem a dám to tu aj tak.
Bola som cez víkend u spolužiačky a spolubývajúcej a super osobe v jednom (3 in 1 - no nekúp to :D) v Zemianskych Kostoľanoch, čo je pri Prievidzi a všetci tam namiesto predložky k,ku používajú pri, alebo obchodný reťazec Kaufland tam je oficiálne premenovaný na Kanfland.
Neviem, čo by som vám k tomu víkendu popísala, takže to je asi všetko čo k tomu poviem. Veď si to viete predstaviť, keď ste na víkend preč z domu :D.
Problém bol však v tom, že hneď ako sme prišli na intrák som sa na ňu stihla naštvať, pohádali sme sa a ešte sme sa aj uzmierili a neviem, čo si mám teraz o tom myslieť. Mám teraz taký blbý pocit, že teraz vzťah medzi nami vyzerá škrobene, no máme pred sebou týždeň praxe (áno, celý budúci táždeň som doma) a potom ide ona na týždeň do Anglicka (Ja chcem ísť s ňou. Neskutočne.) Dúfam teda, že sa to po tom dvojtýždňovom odlúčení nejako pretrasie a bude to v pohode.
P.S. : Presne tak. To je tá, čo som ju spomínala v minulom článku. (Ten bod e)
P.S.S. : Mám napísané, niečo, no neviem, či to tu pridám, lebo určitá skupina by bola zaiste proti niečomu takému, ale asi sa na to vykašlem a dám to tu aj tak.
streda 1. apríla 2015
Without tittle #0 - Štarujeme!
Som si vedomá toho, že už dlho som nič nepridala, ale to neznamená, že som nič ani nenapísala. Len to už nie sú tie fanfiction, ktorými som čitateľov kŕmila pred viac ako rokom. Viem, že som začala písať Scars Stay s Edom, ale teraz neviem, či to ešte niekedy dokončím. A taktiež viem, že pod názvom blogu mám ešte mnoho ikoniek, kde nie je ani jeden odkaz, ale ani to neviem, či ešte niekedy napíšem. Sú to jednoducho príbehy, ktoré boli v mojej hlave geniálnym nápadom. Kedysi. Teraz už nie. Čo vám poviem. Prišla stredná škola, intrák, nové kamošky, nové spolužiačky, nové mesto, kde trávim viac času ako doma a to znamená, že aj nový pohľad na svet. Minulý týždeň tu boli také čísla vo vzhliadnutiach, že som sa na obrazovku notebooku kukala s otvorenými ústami (21, 36). Áno, štatistiky pozerám, aj keď nič nepridávam.
Vlastne ani neviem, prečo píšem toto. Možno vo mne zasvietila nejaká iskierka nádeje, že tento blog ešte niekto pozerá, keď som videla tie čísla, alebo neviem, čím iným by to mohlo byť. Pravda je, že tento rok nie je až taký skvelý. Nie, že by sa nejak výrazne líšil od iných, ale tento je špeciálne na hovno. Aj dnes som na slovenčine napísala stranu niečoho, čo ani neviem ako by som pomenovala. Nebol to príbeh, ktorý má postavy, ale len také...
Nepovedala by som, že je to denník, lebo to mám na zdrape papiera zo zošita, ktorý som si dnes zobrala na slovenčinu, lebo mám triedna hovorila, že má prísť zástupkyňa, pozrieť si ako učí, lebo jej nejde do hlavy, že máme samé jednotky (popravde to nejde do hlavy ani mne, lebo naša triedna je nanič slovenčinárka a nanič triedna a ja vážne neverím, že som to tu ešte nepísala !!! ).
No to je jedno. Z tej kontroly nakoniec nebolo nič a tak som si písala o tom, ako sa mi v poslednom čase "darí". Aby som to zhrnula:
a) nanič s rodičmi
b) nanič zo školou
c) nanič hlavne so psychológiou
d) do pekla aj zo všetkými učiteľmi na tejto sprostej škole (výnimku udeľujem pani prof. Kučerovej)
e) nanič so spolubývajúcou (práve o tom som sa dnes žalovala papieru - nechápem, čo sa to deje, veď to je jedna z najlepších vecí v mojom živote !!! )
f) a doriti aj zo všetkým, na čo som si práve teraz nespomenula a je to nanič
Nikdy som nebola nejaký pesimista, ale toto je už moc aj na mňa.
Vlastne tento článok mal byť o nejakých dvoch až troch vetách. Že sa posnažím viac písať a budem pridávať také krátke články o mojom živote, aby mi bolo lepšie. Aj keď síce len zhrniem cez víkend, čo sa mi stalo cez týždeň (presne tak, na intráku stále nie je wi-fi). No nejak to s tým krátkym článkom nevyšlo. Už ani toto mi nevychádza tak, ako kedysi. Ale aj tak musím povedať, že táto virtuálna webová stránka (prípadne vy, ľudia, čo majú strpenie si to prečítať) ste jediný v mojom "okolí", čo toto všetko vedia. Ostatní majú v piči, ako to zvyknem v poslednom čase hovoriť.
No spať k tým krátkym článkom, ktoré by už mohli byť pravidelné.
Je jeden blog ( to je mimochodom 1 z cca. 12 blogov, ktoré ešte stále píšu z tých, ktoré písali aj dvakrát do týždňa a proste to boli super blogy, len baby sa už na o vykašlali, rovnako ako ja - rovnako ako ja - okrem nej - LENKY). Je to asi jediná Sheerio, ktorú poznám a ktorá je jednoducho super a ona pridáva príspevky takéhoto typu. Sú funny, krátke a baví ma ich čítať, tak som si povedal, že ich skúsim aj pridávať. Ona ich má pod názvom Nadpis nie je podstatný #1 ..... #162. Áno, už je pri čísle 162! Samozrejme, ona je Slovenka jak vyšitá (Spišská Nová Ves) - teda aspoň si to myslím (nikdy sme sa totiž nevideli) - a ja zas staviam na angličtine (ona bola v Anglicku a Amerike. Ja nie) a preto by som svoje články takéhoto typu pomenovala Without tittle #1 .... (som zvedavá, pri ktorom čísle prestanem).
Len, čo si na tú osobu spomeniem, hneď mi je veselšie. Ona je jednoducho zlatíčko. (Dúfam, že ma nezažaluje za inšpiráciu je #, alebo niečoho takého... preto tie komplimenty, ak sa nejakým zázrakom objaví na tomto blogu :D ).
A teraz taká bodka. Nakoniec som na tom koncerte Eda Sheerana bola (Lenka mi predala lístky - pokladík :333 ) a poviem len toľko:
F-A-N-T-A-S-T-I-C-K-É!!!!!!!!!!!!!!!!
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)